KNIHA GEORGE ORWELL VÁLEČNÝ DENNÍK KMa, 2007
„Nevyslovitelná deprese, když každé ráno podpaluji v kamnech loňskými novinami a vždy na krátký okamžik zahlédnu, jak se nějaký optimistický titulek mění v dým,“ poznamenal si 19. októbra 1940 do svojho denníka George Orwell. Trvalo dva roky, kým sa jeho Válečný deník dostal z „Levných knih“ (patrí im vydavateľstvo KMa) aj do rešpektovanejších kníhkupectiev, no napriek tomuto časovému odstupu by bola chyba túto vzácnu knihu prehliadnuť. Orwellove denníky v niečom pripomínajú denníky Churchillove. Obidvaja páni boli osamotenými vizionármi, ktorí jasne vnímali to, čo iní nechceli ani len vidieť: hrôzu ruského komunizmu, nebezpečenstvo fašizmu a nutnosť postaviť sa jednému aj druhému na odpor, v prípade nutnosti sa s jedným spojiť proti druhému, no nestratiť pritom vlastnú tvár. Rozdiely medzi sirom Winstonom a pánom Georgeom sú dva: jeden bol v centre moci a druhý „len“ pozorný novinár; jeden bol konzervatívny aristokrat a druhý ľavičiar, ktorý aristokratov nemal príliš v láske. O to sú Orwellove postrehy cennejšie. Válečný deník zahŕňa obdobie od 28. mája 1940 po 15. november 1942. Teda Dunkirk, porážku Francúzska, bombardovanie Londýna, prehry v Afrike, nepokoje v Indii, napadnutie Sovietskeho zväzu. A teda obdobie, keď Hitlerovi išla karta a víťazstvo formujúcich sa Spojencov bolo skôr prianím ako reálnou prognózou. S Orwellom chodíme noc čo noc po bombardovanom Londýne, čítame noviny, vidíme ako funguje BBC, zúfame nad tým, že ľudí zaujíma verejný život a medzinárodná politika až vtedy, keď na ich dom padne bomba, je nám zle zo slepého oportunizmu anglických (a iných) komunistov... Poučné, inšpirujúce čítanie.
.jk KNIHA JEAN-CLAUDE IZZO: TOTÁLNÍ CHAOS Fra, 2009
Vhodným čítaním uprostred horúceho leta by mohla byť detektívka z horúceho kozmopolitného, organizovaným aj neorganizovaným zločinom prerasteného mesta Marseille. „Dny jsou krásný jenom zrána. Na to jsem neměl zapomínat. Svítání je pouhou iluzí krásy světa. Než si svět protře oči, je tvrdá realita zas pevně v kramflecích.“ Z uvedeného citátu je jasné, že to nie je len taká hocijaká detektívka. Jej autor je totiž vynikajúci spisovateľ s citom pre poetický detail a výstižnú metaforu. S takým citom, že aj keď ste v Marseille nikdy neboli, po pár stranách sa vám zdá, že toto mesto dôverne poznáte, že cítite jeho vône a keď privriete oči, vidíte jeho farby. Hlavným hrdinom je inšpektor Fabio Montale, taliansky imigrant, ktorý prežil výtržnícke detstvo, zamiloval si džez a staré knihy. Teraz je však policajt a jeho dvaja kamaráti z detstva sú mŕtvi. A nielen oni... Fabio sa potáca od jednej milenky k druhej, smútky neúspešne zalieva všetkými možnými alkoholmi a hľadá. Hľadá súvislosti, motívy, spoznáva slizkých mafiánov aj svalnatých zbabelcov. Utŕži rany, stráca ilúzie. Jeho dni sú skutočne „krásný jenom zrána.“ Totální chaos je prvou časťou Izzovej Marseillskej trilógie. Ak ste náhodou videli jej filmové spracovanie s Alainom Delonom v hlavnej úlohe, tak sa nedajte odradiť. Nejde o naháňačky, prestrelky či vyšetrovateľských géniov typu CSI Miami. Ide o veľkú, krásne napísanú literatúru.
.jk
FILM PROMĚNY
Každá zo štyroch postáv Proměn si nesie svoj osobný tragický príbeh. Žena úspešného muža môže mať všetko, len nie to, po čom najviac túži ― dieťa. Naopak, mladá slobodná matka nedokáže uživiť svoje dve plačúce ratolesti. Kariéra športového trénera je ohrozená jeho zdravím. Musí prehodnotiť nielen svoj profesijný, ale i osobný život. Stará žena trpí v osamelosti, s minulosťou nedoriešených vzťahov. Tomáš Rehořek, označený nálepkou najmladšieho českého režiséra, ohromuje svojími ambíciami, remeselnými zručnosťami a, povedzme, technickým novátorstvom v kontexte českej kinematografie. Samotný film je však plný tematických klišé a predvídateľných scén. Tvorca filmu (režisér, kameraman a scenárista v jednej osobe) chce obzvláštniť klasický príbeh netradičným rozprávaním s narušenou chronológiou. Všetky štyri príbehy sa v závere filmu prepoja, navzájom ovplyvnia a nenávratne „premenia” osudy hlavných hrdinov. Žiaľ, týmto „súvislostiam” chýba logika, a tým pádom vyznievajú kŕčovito. Výber hercov je typologicky presný, no kvalita hereckých výkonov je niekedy oslabená vinou ťažkopádnych dialógov. Proměny majú nepochybne svoju atmosféru ― bezútešnú, bezvýchodiskovú a ťaživú. Autor sa pohráva s opakovanými časozbernými zábermi oblakov, častým preostrovaním, precíznou kompozíciou záberov a detailmi tvárí. Avšak vizuálne, ale aj zvukovými efektmi sú často prehnané. Sprevádzajú film počas celého jeho trvania, vygradujú napätie hneď na začiatku, takže žiadne ďaľšie stupňovanie deja veľmi nefunguje. Napriek tomu z Rehořkovho rukopisu cítiť energiu, odhodlanie a cit pre obrazy, čo odráža jeho možný talent.
.debora Pastirčáková
„Nevyslovitelná deprese, když každé ráno podpaluji v kamnech loňskými novinami a vždy na krátký okamžik zahlédnu, jak se nějaký optimistický titulek mění v dým,“ poznamenal si 19. októbra 1940 do svojho denníka George Orwell. Trvalo dva roky, kým sa jeho Válečný deník dostal z „Levných knih“ (patrí im vydavateľstvo KMa) aj do rešpektovanejších kníhkupectiev, no napriek tomuto časovému odstupu by bola chyba túto vzácnu knihu prehliadnuť. Orwellove denníky v niečom pripomínajú denníky Churchillove. Obidvaja páni boli osamotenými vizionármi, ktorí jasne vnímali to, čo iní nechceli ani len vidieť: hrôzu ruského komunizmu, nebezpečenstvo fašizmu a nutnosť postaviť sa jednému aj druhému na odpor, v prípade nutnosti sa s jedným spojiť proti druhému, no nestratiť pritom vlastnú tvár. Rozdiely medzi sirom Winstonom a pánom Georgeom sú dva: jeden bol v centre moci a druhý „len“ pozorný novinár; jeden bol konzervatívny aristokrat a druhý ľavičiar, ktorý aristokratov nemal príliš v láske. O to sú Orwellove postrehy cennejšie. Válečný deník zahŕňa obdobie od 28. mája 1940 po 15. november 1942. Teda Dunkirk, porážku Francúzska, bombardovanie Londýna, prehry v Afrike, nepokoje v Indii, napadnutie Sovietskeho zväzu. A teda obdobie, keď Hitlerovi išla karta a víťazstvo formujúcich sa Spojencov bolo skôr prianím ako reálnou prognózou. S Orwellom chodíme noc čo noc po bombardovanom Londýne, čítame noviny, vidíme ako funguje BBC, zúfame nad tým, že ľudí zaujíma verejný život a medzinárodná politika až vtedy, keď na ich dom padne bomba, je nám zle zo slepého oportunizmu anglických (a iných) komunistov... Poučné, inšpirujúce čítanie.
.jk KNIHA JEAN-CLAUDE IZZO: TOTÁLNÍ CHAOS Fra, 2009
Vhodným čítaním uprostred horúceho leta by mohla byť detektívka z horúceho kozmopolitného, organizovaným aj neorganizovaným zločinom prerasteného mesta Marseille. „Dny jsou krásný jenom zrána. Na to jsem neměl zapomínat. Svítání je pouhou iluzí krásy světa. Než si svět protře oči, je tvrdá realita zas pevně v kramflecích.“ Z uvedeného citátu je jasné, že to nie je len taká hocijaká detektívka. Jej autor je totiž vynikajúci spisovateľ s citom pre poetický detail a výstižnú metaforu. S takým citom, že aj keď ste v Marseille nikdy neboli, po pár stranách sa vám zdá, že toto mesto dôverne poznáte, že cítite jeho vône a keď privriete oči, vidíte jeho farby. Hlavným hrdinom je inšpektor Fabio Montale, taliansky imigrant, ktorý prežil výtržnícke detstvo, zamiloval si džez a staré knihy. Teraz je však policajt a jeho dvaja kamaráti z detstva sú mŕtvi. A nielen oni... Fabio sa potáca od jednej milenky k druhej, smútky neúspešne zalieva všetkými možnými alkoholmi a hľadá. Hľadá súvislosti, motívy, spoznáva slizkých mafiánov aj svalnatých zbabelcov. Utŕži rany, stráca ilúzie. Jeho dni sú skutočne „krásný jenom zrána.“ Totální chaos je prvou časťou Izzovej Marseillskej trilógie. Ak ste náhodou videli jej filmové spracovanie s Alainom Delonom v hlavnej úlohe, tak sa nedajte odradiť. Nejde o naháňačky, prestrelky či vyšetrovateľských géniov typu CSI Miami. Ide o veľkú, krásne napísanú literatúru.
.jk
FILM PROMĚNY
Každá zo štyroch postáv Proměn si nesie svoj osobný tragický príbeh. Žena úspešného muža môže mať všetko, len nie to, po čom najviac túži ― dieťa. Naopak, mladá slobodná matka nedokáže uživiť svoje dve plačúce ratolesti. Kariéra športového trénera je ohrozená jeho zdravím. Musí prehodnotiť nielen svoj profesijný, ale i osobný život. Stará žena trpí v osamelosti, s minulosťou nedoriešených vzťahov. Tomáš Rehořek, označený nálepkou najmladšieho českého režiséra, ohromuje svojími ambíciami, remeselnými zručnosťami a, povedzme, technickým novátorstvom v kontexte českej kinematografie. Samotný film je však plný tematických klišé a predvídateľných scén. Tvorca filmu (režisér, kameraman a scenárista v jednej osobe) chce obzvláštniť klasický príbeh netradičným rozprávaním s narušenou chronológiou. Všetky štyri príbehy sa v závere filmu prepoja, navzájom ovplyvnia a nenávratne „premenia” osudy hlavných hrdinov. Žiaľ, týmto „súvislostiam” chýba logika, a tým pádom vyznievajú kŕčovito. Výber hercov je typologicky presný, no kvalita hereckých výkonov je niekedy oslabená vinou ťažkopádnych dialógov. Proměny majú nepochybne svoju atmosféru ― bezútešnú, bezvýchodiskovú a ťaživú. Autor sa pohráva s opakovanými časozbernými zábermi oblakov, častým preostrovaním, precíznou kompozíciou záberov a detailmi tvárí. Avšak vizuálne, ale aj zvukovými efektmi sú často prehnané. Sprevádzajú film počas celého jeho trvania, vygradujú napätie hneď na začiatku, takže žiadne ďaľšie stupňovanie deja veľmi nefunguje. Napriek tomu z Rehořkovho rukopisu cítiť energiu, odhodlanie a cit pre obrazy, čo odráža jeho možný talent.
.debora Pastirčáková
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.