.spomína ničenie dôkazov aj vytesňovanie spomienok na oboch stranách, teda medzi utlačovateľmi aj obeťami. No najmä, Levi spomína na spoločný zážitok všetkých, ktorí prežili a vrátili sa domov, kde im iba málokto veril a čo je ešte horšie, iba málokto ich počúval. To, čo hovorili, sa zdalo nemožné. Nezriedka nasledovali samovraždy ako posledná reakcia zúfalých bytostí.
Primo Levi celé krátke dejiny „tisícročnej ríše“ vníma ako vojnu proti pamäti. Hanbu, tobôž vinu cítil z nacistov málokto. Urobil som to, lebo mi to prikázali, tak znela najčastejšia bezočivá obhajoba. Či už išlo o ctižiadostivého a inteligentného architekta Speera, chladného fanatika Eichmanna, krátkozrakých funkcionárov Stangla z Treblinky a Hössa z Osvienčimu, či obmedzených surovcov Bogera a Kaduka, vymýšľajúcich formy mučenia. Všetci tvrdili, že ich vychovávali k absolútnej poslušnosti.
V knihe Potopení a zachránení (Vydavateľstvo Agora, 2003) prichádza Levi s kľúčovým pojmom, ktorým je šedá zóna spájajúce dva tábory, pánov a sluhov. Ide o hybridnú triedu väzňov-funkcionárov, ktorí tvoria kostru lágra a zároveň jeho najznepokojujúcejšiu zložku. Prvým rituálom bolo zrazenie novopríchodzieho väzňa na kolená. Nečakaný úder neprišiel spravidla od nacistov, ale od spoluväzňov, ktorým prekážalo, že človek (neskôr už iba číslo) ešte „vonia domovom“. To bolo treba zmyť, zničiť. Do diabolskej dokonalosti boli dovedené tzv. Sonderkomandá (SK) v Osvienčime a ostatných vyhladzovacích táboroch. SS výrazom „zvláštny oddiel“ označovala skupinu väzňov, väčšinou išlo o Židov, ktorí mali na starosti „chod kremačných pecí“. Teda udržiavali poriadok medzi novopríchodzími, vyberali mŕtvoly z komôr, vytrhávali im zlaté zuby, strihali ženské vlasy, odnášali a triedili šaty, topánky, prevážali telá do krematórií, vyberali a likvidovali popol. SK malo spravidla od sedemsto do tisíc členov. V Osvienčime bolo dvanásť takých oddielov. Čakal ich spoločný osud. SS si dávala záležať, aby nikto z členov komanda nemohol prežiť a teda svedčiť. Aby sa predišlo prípadnému odporu, nasledujúci oddiel „zasvätili“ tak, že spálil mŕtvoly svojich predchodcov. Posledný oddiel, ktorý tvorili Židia z Korfu, sa však v októbri 1944 vzbúril proti SS, vyhodil do vzduchu jednu z kremačných pecí a zahynul v nerovnom boji. Inak, tie kremačné pece projektovala, postavila a skolaudovala firma Topf z Wiesbadenu, ktorá fungovala až do roku 1975 (!), pričom po vojne stavala kremačné pece na „civilné využitie“.
Boli aj iní väzni, privilegovaní. Zachránil sa napríklad maďarský lekár Miklós Nyiszli, člen posledného SK a známy anatóm patológ, ktorého bral aj Josef Mengele s rešpektom, ako kolegu pri výskume dvojičiek. Nyiszli spomína, ako sa počas prestávky „v práci“ zúčastnil na futbalovbom zápase SS proti SK. Každý držal svojim, povzbudzoval, tipoval výsledok. Ako rovný s rovným. Avšak len dovtedy, kým nenadišiel čas na likvidáciu SK. Nyiszli spomína aj príbeh šestnásťročného dievčaťa, ktoré zázrakom prežilo plynovú komoru. Všimli si to členovia SK, keď rozplietali mŕtvoly. Ľudské telá okolo nej zrejme vytvorili vzduchovú bublinu. Chlapi, zosurovení remeslom, z ktorého nie je možné nezošalieť, boli odrazu konfrontovaní so žijúcou. Čo s ňou? Priniesli jej mäsový vývar, ohriali ju. Odrazu už nebola pred nimi anonymná masa, ale jedna živá ľudský bytosť. Zavolali esesáka a ten rozhodol. Musí zomrieť, ranou do zátylku. Touto úlohou však poveril svojho podriadeného.
Vojna proti pamäti si dodnes vyberá hroznú daň. Väzňov, čo prežili lágre, hoci sú obeťami, trápia mnohé výčitky. Prečo ja, a nie tí druhí? – pýtajú sa.
Primo Levi celé krátke dejiny „tisícročnej ríše“ vníma ako vojnu proti pamäti. Hanbu, tobôž vinu cítil z nacistov málokto. Urobil som to, lebo mi to prikázali, tak znela najčastejšia bezočivá obhajoba. Či už išlo o ctižiadostivého a inteligentného architekta Speera, chladného fanatika Eichmanna, krátkozrakých funkcionárov Stangla z Treblinky a Hössa z Osvienčimu, či obmedzených surovcov Bogera a Kaduka, vymýšľajúcich formy mučenia. Všetci tvrdili, že ich vychovávali k absolútnej poslušnosti.
V knihe Potopení a zachránení (Vydavateľstvo Agora, 2003) prichádza Levi s kľúčovým pojmom, ktorým je šedá zóna spájajúce dva tábory, pánov a sluhov. Ide o hybridnú triedu väzňov-funkcionárov, ktorí tvoria kostru lágra a zároveň jeho najznepokojujúcejšiu zložku. Prvým rituálom bolo zrazenie novopríchodzieho väzňa na kolená. Nečakaný úder neprišiel spravidla od nacistov, ale od spoluväzňov, ktorým prekážalo, že človek (neskôr už iba číslo) ešte „vonia domovom“. To bolo treba zmyť, zničiť. Do diabolskej dokonalosti boli dovedené tzv. Sonderkomandá (SK) v Osvienčime a ostatných vyhladzovacích táboroch. SS výrazom „zvláštny oddiel“ označovala skupinu väzňov, väčšinou išlo o Židov, ktorí mali na starosti „chod kremačných pecí“. Teda udržiavali poriadok medzi novopríchodzími, vyberali mŕtvoly z komôr, vytrhávali im zlaté zuby, strihali ženské vlasy, odnášali a triedili šaty, topánky, prevážali telá do krematórií, vyberali a likvidovali popol. SK malo spravidla od sedemsto do tisíc členov. V Osvienčime bolo dvanásť takých oddielov. Čakal ich spoločný osud. SS si dávala záležať, aby nikto z členov komanda nemohol prežiť a teda svedčiť. Aby sa predišlo prípadnému odporu, nasledujúci oddiel „zasvätili“ tak, že spálil mŕtvoly svojich predchodcov. Posledný oddiel, ktorý tvorili Židia z Korfu, sa však v októbri 1944 vzbúril proti SS, vyhodil do vzduchu jednu z kremačných pecí a zahynul v nerovnom boji. Inak, tie kremačné pece projektovala, postavila a skolaudovala firma Topf z Wiesbadenu, ktorá fungovala až do roku 1975 (!), pričom po vojne stavala kremačné pece na „civilné využitie“.
Boli aj iní väzni, privilegovaní. Zachránil sa napríklad maďarský lekár Miklós Nyiszli, člen posledného SK a známy anatóm patológ, ktorého bral aj Josef Mengele s rešpektom, ako kolegu pri výskume dvojičiek. Nyiszli spomína, ako sa počas prestávky „v práci“ zúčastnil na futbalovbom zápase SS proti SK. Každý držal svojim, povzbudzoval, tipoval výsledok. Ako rovný s rovným. Avšak len dovtedy, kým nenadišiel čas na likvidáciu SK. Nyiszli spomína aj príbeh šestnásťročného dievčaťa, ktoré zázrakom prežilo plynovú komoru. Všimli si to členovia SK, keď rozplietali mŕtvoly. Ľudské telá okolo nej zrejme vytvorili vzduchovú bublinu. Chlapi, zosurovení remeslom, z ktorého nie je možné nezošalieť, boli odrazu konfrontovaní so žijúcou. Čo s ňou? Priniesli jej mäsový vývar, ohriali ju. Odrazu už nebola pred nimi anonymná masa, ale jedna živá ľudský bytosť. Zavolali esesáka a ten rozhodol. Musí zomrieť, ranou do zátylku. Touto úlohou však poveril svojho podriadeného.
Vojna proti pamäti si dodnes vyberá hroznú daň. Väzňov, čo prežili lágre, hoci sú obeťami, trápia mnohé výčitky. Prečo ja, a nie tí druhí? – pýtajú sa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.