Ideály sú jedno, realita druhé

.po vojne žili v tomto kibuci aj dve „deti z fotografie“, Šmuel Schelach a Tomy Shacham. Pamätáte si ich?
Samozrejme. Prišiel som sem v roku 1949 so skupinou mladých vo veku okolo šestnásť rokov z Československa.

.ako to tu vyzeralo?
(úsmev) Ako na púšti, samý piesok. Malé drevené domčeky a stajne pre zvieratá. V takých chudobných podmienkach sme bývali dva roky, kým sme išli do armády.

.čo ste tu robili?
Kombinovali sme stredoškolské štúdiá s prácou. Každý deň sme štyri hodiny pracovali a štyri hodiny študovali, v dvoch skupinách. Poobede sa ťažko učilo, bolo veľmi teplo. Ale zvládli sme to.

.v kibuci boli iba Židia z Československa?
Zakladatelia prišli v roku 1932, na začiatku boli v meste Haifa. Vtedy to bola ešte britská mandátna Palestína. Na toto miesto prišli až v roku 1939, keď tu založili kibuc. Prví členovia prišli z Československa a Litvy. Neskôr prišli aj z Poľska, Nemecka a iných krajín Európy. Pôvodné meno kibucu bolo Miš Mar Zebulon, Strážca Zebulonu, podľa jedného zo starých izraelských kmeňov. Museli sme vtedy strážiť, ako aj dnes. Istý čas sme si dokonca najímali strážnika, silného chlapíka, ktorý mal koňa a zbraň – aby chránil našu úrodu. Potom, keď už bola Európa pod tlakom nacistického Nemecka, sa názov zmenil na Kfar Masaryk, teda Masarykova dedina. T.G.M. znamenal humanizmus, demokraciu, ľudia tu mali veľmi dobré spomienky na medzivojnové Československo.

.na akých ideáloch to tu fungovalo, keď ste sem prišli?
Išlo o akúsi kombináciu sionizmu a socializmu. Snívali sme o veľmi ľudskom, peknom socializme. O tom, že ako Židia tu, na starej zemi Izraela, vybudujeme svoju vlasť. A ak to bude možné, urobíme to kolektívne, tak, že nevykorisťujeme jeden druhého. Išlo nám o beztriednu spoločnosť, v ktorej ľudia žijú slobodne. A slobodne aj môžu z kibucu odísť. Mysleli sme si, že na takom základe vybudujeme spoločnosť, ktorá môže byť vzorom, nielen v Izraeli. S tými ideálmi sme sem prišli.

.naplnili sa?
Čiastočne. Pretože ideály sú jedna vec a realita druhá.

.ako to prakticky fungovalo? Mali ste vlastné peniaze?
V obmedzenom množstve. Všetko, čo sme vyrobili – aj dnes to je tak – dávame kibucu. Ani dnes nemáme osobný plat. A spoločne sa kibuc rozhodne, ako to bude rozdelené či investované medzi členov. Kolektívne je aj vlastníctvo domov či áut. Ak chcem ísť niekam autom, musím sa napísať vopred.

.ako sú zabezpečené základné potreby členov kibucu? Oblečenie, nábytok, bývanie...
Každý má k dispozícii istý rozpočet. Na začiatku roka vie, koľko peňazí dostane a môže ich použiť na svoju potrebu. Je na ňom, či si kúpi šaty, výlet do cudziny alebo abonentky do filharmónie.  

.má kibuc vedenie?
Samozrejme, demokraticky zvolené. Ja som bol dvakrát generálnym tajomníkom.

.z čoho máte príjmy?
Máme tu výrobné dielne, poľnohospodársky podnik a malú prekladateľsku firmu, ktorú vediem. Prekladáme z rôznych jazykov do hebrejčiny. V jednej dielni vyrábame obaly na mlieko a iné potraviny. Vznikla v roku 1970, keď sme vyrábali televízory. Mali sme  patent od fínskej spoločnosti Salora. Silná konkurencia z Ďalekého východu nás však „položila“, takže dnes vyrábame iba súčiastky do televízorov.  Aj druhá továreň vyrába súčiastky, najmä na export do Spojených štátov a do Uruguaja. Vyvážali sme obaly aj do bývalého Sovietskeho zväzu a mali sme zmluvy s mliekarňami v Maďarsku.

.sú ešte dnes ideály, na ktorých kibuc vznikol, pre mladých ľudí atraktívne?
Mnohí mladí myslia dnes viac na peniaze než na ideály. Sú sklamaní tým, čo sa nazývalo socializmus.

.dnes tu žije asi šesťsto ľudí, v roku 1949 vás bolo tristo. Úspech?
Nie celkom, bolo nás už aj viac. Mnohí, ktorí sa tu narodili, kibuc opustili. Nechceli, aby kolektív rozhodoval, koľko peňazí dostanú – chceli sa rozhodovať sami. Iní boli sklamaní tým, že nie všetci sú ochotní venovať celý svoj um a schopnosti na to, aby nám všetkým bolo dobre. Žiaľ, sú tu aj lenivci, ako všade. Je tu teda nerovnosť. Nie každý je ochotný dať všetko, čo môže. A potom sú aj takí, ktorým prekáža strata súkromia, intimity, že každý vie všetko o každom.

.ste tu šesťdesiat rokov. Uvažovali ste aj vy o odchode z kibucu?
Dvakrát sme boli ako predstavitelia kibuckého hnutia po tri roky v Spojených štátoch. Prvýkrát v šesťdesiatych rokoch, keď nám naši príbuzní v Amerike navrhli, aby sme tam ostali. Váhali sme, pozvanie bolo atraktívne, ponúkli mi dokonca, že budem spoločníkom jednej firmy. S manželkou sme o tom niekoľko nocí debatovali, no napokon sme sa jednoznačne rozhodli vrátiť sa do Izraela.

.prečo?
Bola v tom naša viera v cestu, pre ktorú sme sa rozhodli.

.opustili by ste ešte dnes kibuc?
Na to nemám jasnú odpoveď. Kibuc sa veľmi zmenil. Nie je taký idealistický, no ani taký chudobný. Mám 71 rokov a nechcem už meniť štýl života.

.máte deti?
Syna a dcéru. Obaja žijú mimo kibucu. Nelákalo ich to tu.

.akú má kibucké hnutie perspektívu?
Je možné, že aj tento kibuc bude v budúcnosti menej kolektívny a prejde na iný systém. Ľudia budú žiť spolu, ale budú mať svoj plat. To sa už začína aj u nás.

.takže normálna dedina?
Viac-menej áno. Záleží na tom, ako sa rozhodne dvojtretinová väčšina z nás.