Všeličo mala Pohoda 2009 spoločné so 17. novembrom 1989. Napríklad Miša Kaščáka, ktorý pred Novembrom spieval o slobode a po ňom založil slobodný festival. Alebo Mariána Vargu, ktorý pred Novembrom v mori nekvality trčal o dve hlavy a priatelil sa s nepohodlným Janom Langošom, a teraz zahral práve Fedorovi. Martu Kubišovú a Vlastu Třešnáka, ktorí pred Novembrom vzdorovali režimu až na hranu, takže stratili takmer všetko, a po ňom tiež. A aj bývalého predsedu VPN, ktorého životný príbeh v neuveriteľnej horúčave a na priamom slnku počúvalo hodinu a pol viac než tisíc mladých ľudí.
Fedor hovoril ako vždy. Jasne, ostro, provokatívne, občas mimo, väčšinou úplne presne. Ak je v strede srdce, triafal desiatky. Narodil sa v Terezíne, v koncentráku, lebo zo Slovenska boli rodičia deportovaní. Otca nezažil, lebo mu ho zastrelili na pochode smrti. Ani dedka, ani babku.
Potom prežil komunizmus, nemožnosť kariéry a postupu, zopár priateľov a veľa zrád, chemické fabriky a prognostické štúdie, ktoré nemohli povedať celú pravdu. Život pred vpádom Rusov, aj normalizáciu. Opisoval to bez sentimentu a dodatočného hrdinstva. „Žili sme svoje životy, mali svoje lásky, ten režim bol pre nás normálny, lebo iný sme nezažili.“
Do stredu udalostí v roku 1989 sa dostal rýchlo vďaka telefonátu, ktorý mu náhodou odovzdal jeho syn. Predsedom VPN sa stal napriek tomu, že ním byť nechcel. Keď spomínal, ako vedeniu strany menoval dôvody, pre ktoré nemôže byť predsedom, spomenul som si na dnešných predsedov parlamentných strán. Neuveriteľné porovnanie.
V roku 1990 navrhlo VPN akéhosi Mečiara za ministra vnútra a potom aj za premiéra. Hlúposť, nevedomosť, naivita? Pred týmito otázkami neuhýbal. V roku 1991 presadil odvolanie toho istého Mečiara z postu predsedu vlády. V čase, keď vodcu milovalo 80 percent národa. Ako jeden z prvých vtedy povedal, že Mečiar klame. Pľuli mu za to do piva a nadávali „špinavý žid“. O rok odišiel zo Slovenska. „Bolo a je tu veľa mojich priateľov, ale ja som nechcel mať každý deň pokazený nejakým grázlom.“
Dnes už Slovensko o Mečiarovi vie svoje. Ale klame ho už iný vodca. „Čo máme robiť teraz?“ opýtal sa Fedora celkom vážne ktosi mladý v nehybnej aréne. Až takú dôveru vyvolal.
Na konci povedal pár viet o svojej vnučke a o tom, že až teraz, ako starý otec, zisťuje, čo je to láska starých rodičov a aká je bezpodmienečná. A ešte dodal vetu z úvodu o náplni svojej budúcnosti.
Toto jediné som mu neuveril. Keď beseda skončila, a utíchol vďačný, vnímavý potlesk, ešte dlho sa osamotene prechádzal na lúke obďaleč. Fajčil jednu za druhou, občas zastavil, občas sa pohol. A ja som pri tom pohľade vedel, že jeho život nebude ani po konci osláv Novembra iba Sofinka, hoci by to bolo krásne. Jeho život bude naďalej tým, čím bol doteraz. Drámou rovného, hoci mýliaceho sa človeka, ktorému záleží na Slovensku viac, než priznáva.
Keď s nami minulý rok na Pohode diskutoval pred davom ľudí Václav Havel, bolo to veľmi silné. Neviem prečo, ale mám pocit, že s Fedorom Gálom to tento rok bolo v niečom ešte oveľa silnejšie.
Veľkú reportáž z Pohody 2009 prinesieme v nasledujúcom čísle.
Fedor hovoril ako vždy. Jasne, ostro, provokatívne, občas mimo, väčšinou úplne presne. Ak je v strede srdce, triafal desiatky. Narodil sa v Terezíne, v koncentráku, lebo zo Slovenska boli rodičia deportovaní. Otca nezažil, lebo mu ho zastrelili na pochode smrti. Ani dedka, ani babku.
Potom prežil komunizmus, nemožnosť kariéry a postupu, zopár priateľov a veľa zrád, chemické fabriky a prognostické štúdie, ktoré nemohli povedať celú pravdu. Život pred vpádom Rusov, aj normalizáciu. Opisoval to bez sentimentu a dodatočného hrdinstva. „Žili sme svoje životy, mali svoje lásky, ten režim bol pre nás normálny, lebo iný sme nezažili.“
Do stredu udalostí v roku 1989 sa dostal rýchlo vďaka telefonátu, ktorý mu náhodou odovzdal jeho syn. Predsedom VPN sa stal napriek tomu, že ním byť nechcel. Keď spomínal, ako vedeniu strany menoval dôvody, pre ktoré nemôže byť predsedom, spomenul som si na dnešných predsedov parlamentných strán. Neuveriteľné porovnanie.
V roku 1990 navrhlo VPN akéhosi Mečiara za ministra vnútra a potom aj za premiéra. Hlúposť, nevedomosť, naivita? Pred týmito otázkami neuhýbal. V roku 1991 presadil odvolanie toho istého Mečiara z postu predsedu vlády. V čase, keď vodcu milovalo 80 percent národa. Ako jeden z prvých vtedy povedal, že Mečiar klame. Pľuli mu za to do piva a nadávali „špinavý žid“. O rok odišiel zo Slovenska. „Bolo a je tu veľa mojich priateľov, ale ja som nechcel mať každý deň pokazený nejakým grázlom.“
Dnes už Slovensko o Mečiarovi vie svoje. Ale klame ho už iný vodca. „Čo máme robiť teraz?“ opýtal sa Fedora celkom vážne ktosi mladý v nehybnej aréne. Až takú dôveru vyvolal.
Na konci povedal pár viet o svojej vnučke a o tom, že až teraz, ako starý otec, zisťuje, čo je to láska starých rodičov a aká je bezpodmienečná. A ešte dodal vetu z úvodu o náplni svojej budúcnosti.
Toto jediné som mu neuveril. Keď beseda skončila, a utíchol vďačný, vnímavý potlesk, ešte dlho sa osamotene prechádzal na lúke obďaleč. Fajčil jednu za druhou, občas zastavil, občas sa pohol. A ja som pri tom pohľade vedel, že jeho život nebude ani po konci osláv Novembra iba Sofinka, hoci by to bolo krásne. Jeho život bude naďalej tým, čím bol doteraz. Drámou rovného, hoci mýliaceho sa človeka, ktorému záleží na Slovensku viac, než priznáva.
Keď s nami minulý rok na Pohode diskutoval pred davom ľudí Václav Havel, bolo to veľmi silné. Neviem prečo, ale mám pocit, že s Fedorom Gálom to tento rok bolo v niečom ešte oveľa silnejšie.
Veľkú reportáž z Pohody 2009 prinesieme v nasledujúcom čísle.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.