„Aby sa človek neposral, keď namiesto vlastných pekných očí vidí v zrkadle besného psa, ale vedel, čo robiť.“ Neveľmi sa mu to darí, a tak pokoj, po ktorom túži, mu neustále uniká pomedzi prsty.
Attila Bartis sa narodil v rodine novinára, v Marosvásárhely, v rumunskej Transylvánii. Ako členovia maďarskej minority tam čelili diskriminácii, a tak sa presťahovali do Budapešti. Bartis študoval fotografiu, ktorej sa, okrem spisovateľstva, venuje dodnes. Prvý román mu vyšiel v roku 1995, volá sa Prechádzka a je o mladej žene spomínajúcej na detstvo a pubertu. Dieťa sa stane svedkom smrteľného útoku na milovanú osobu, potom nájde útočisko v domove chorľavejúcich a vrtošivých starcov, ktorí jeden po druhom umierajú... Pokoj (už aj zadaptovaný pre film) je Bartisovo najslávnejšie a najčastejšie prekladané dielo.
V ňom sa postupne, pre Bartisa v charakteristickej mrazivej a ponurej dikcii, odkrýva voľakedajšok aj dnešok malého i dospelého Andora, jeho sestry-dvojičky, huslistky Judity a ich matky, umelkyne Rebeky Weérovej, ktorej súdruh Fenyö nečakane napľuje do tváre, keď jej dcéra emigruje. Diva z dosiek, čo znamenajú svet, stratí možnosť ďalej budovať svoju väčšmi než sľubnú kariéru, zabarikáduje sa v dvojizbovom byte plnom nakradnutých rekvizít z rôznych divadelných predstavení a prestane – okrem nejakých listov – komunikovať so svetom. So svetom, kde hlásateľka televíznych novín môže už v piatok na záznam divákov poinformovať o tom, čo bude v sobotu (Pamätáte sa, nie? Krajina, kde včera znamená už zajtra), aj so svetom, ktorý skoncoval so socializmom. Andor Weér ostáva s (nenávidenou? milovanou?) matkou a dlhé roky pri každom príchode domov chvíľami znáša jej zvedavé: „Kdesibolsynak?“, inokedy ho ničí jej sebecká povaha, napríklad vtedy, keď mu zasahuje do lásky s Eszter: „Teraz by som mal zapustiť korene, pomyslel som si, ako duby, pomyslela si, alebo skôr céder, ten žije dlhšie, pomyslel som si, milujem ťa, pomyslela si, mlč, pomyslel som si, len som si myslela, pomyslela si, zahynieš z toho, pomyslel som si, to je jedno, pomyslela si, takto nemožno žiť, pomyslel som si, ja chcem takto, pomyslela si, mlč, pomyslel som si, nebudem mlčať, pomyslela si, najmem k nej opatrovateľku, pomyslel som si, v ten deň ma uvidíš naposledy, pomyslela si, viem, pomyslel som si, len som si myslel, pomyslel som si...“ Andor Weér chce mať pokoj.
Napadla mi kacírska myšlienka, totiž: pozitívna črta komunistického režimu. Ťažko sa pripúšťa, ale je tu. (Ale zas: nebola tu, keď sme tú pekelnú totalitu žili, tak to asi nebude črta minulého zriadenia, ale terajšieho.) Čítala som v poslednom čase mnoho dobrých kníh autorov z postsocialistických krajín (Rus, Poliak, Maďar, Srb, Moldavec...), každá sa – svojím spôsobom – vyrovnávala s predchádzajúcou dobou... No a keby nebolo tých dôb, nebolo by tých románov a noviel. Ani Pokoja.
Attila Bartis: Pokoj. Slovart 2009. Preložila Juliana Szolnokiová.
Attila Bartis sa narodil v rodine novinára, v Marosvásárhely, v rumunskej Transylvánii. Ako členovia maďarskej minority tam čelili diskriminácii, a tak sa presťahovali do Budapešti. Bartis študoval fotografiu, ktorej sa, okrem spisovateľstva, venuje dodnes. Prvý román mu vyšiel v roku 1995, volá sa Prechádzka a je o mladej žene spomínajúcej na detstvo a pubertu. Dieťa sa stane svedkom smrteľného útoku na milovanú osobu, potom nájde útočisko v domove chorľavejúcich a vrtošivých starcov, ktorí jeden po druhom umierajú... Pokoj (už aj zadaptovaný pre film) je Bartisovo najslávnejšie a najčastejšie prekladané dielo.
V ňom sa postupne, pre Bartisa v charakteristickej mrazivej a ponurej dikcii, odkrýva voľakedajšok aj dnešok malého i dospelého Andora, jeho sestry-dvojičky, huslistky Judity a ich matky, umelkyne Rebeky Weérovej, ktorej súdruh Fenyö nečakane napľuje do tváre, keď jej dcéra emigruje. Diva z dosiek, čo znamenajú svet, stratí možnosť ďalej budovať svoju väčšmi než sľubnú kariéru, zabarikáduje sa v dvojizbovom byte plnom nakradnutých rekvizít z rôznych divadelných predstavení a prestane – okrem nejakých listov – komunikovať so svetom. So svetom, kde hlásateľka televíznych novín môže už v piatok na záznam divákov poinformovať o tom, čo bude v sobotu (Pamätáte sa, nie? Krajina, kde včera znamená už zajtra), aj so svetom, ktorý skoncoval so socializmom. Andor Weér ostáva s (nenávidenou? milovanou?) matkou a dlhé roky pri každom príchode domov chvíľami znáša jej zvedavé: „Kdesibolsynak?“, inokedy ho ničí jej sebecká povaha, napríklad vtedy, keď mu zasahuje do lásky s Eszter: „Teraz by som mal zapustiť korene, pomyslel som si, ako duby, pomyslela si, alebo skôr céder, ten žije dlhšie, pomyslel som si, milujem ťa, pomyslela si, mlč, pomyslel som si, len som si myslela, pomyslela si, zahynieš z toho, pomyslel som si, to je jedno, pomyslela si, takto nemožno žiť, pomyslel som si, ja chcem takto, pomyslela si, mlč, pomyslel som si, nebudem mlčať, pomyslela si, najmem k nej opatrovateľku, pomyslel som si, v ten deň ma uvidíš naposledy, pomyslela si, viem, pomyslel som si, len som si myslel, pomyslel som si...“ Andor Weér chce mať pokoj.
Napadla mi kacírska myšlienka, totiž: pozitívna črta komunistického režimu. Ťažko sa pripúšťa, ale je tu. (Ale zas: nebola tu, keď sme tú pekelnú totalitu žili, tak to asi nebude črta minulého zriadenia, ale terajšieho.) Čítala som v poslednom čase mnoho dobrých kníh autorov z postsocialistických krajín (Rus, Poliak, Maďar, Srb, Moldavec...), každá sa – svojím spôsobom – vyrovnávala s predchádzajúcou dobou... No a keby nebolo tých dôb, nebolo by tých románov a noviel. Ani Pokoja.
Attila Bartis: Pokoj. Slovart 2009. Preložila Juliana Szolnokiová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.