.zasahuje Mečiar
Je 15. augusta. Predpoludním sa stretávame s predstaviteľmi KDH a DS. Akékoľvek diskusie viažeme na to, že naši koaliční partneri zaujmú jednoznačné stanovisko k východiskám našej koalície, k zachovaniu ČSFR. Po dlhých diskusiách s KDH sme sa konečne dohodli na komuniké. Od tejto chvíle je mi však jasné, že táto reprezentácia KDH chápe integritu federácie, a napokon aj koalíciu s nami, ako nutné zlo.
To však už vstúpil do celkom konkrétnej – realizačnej – fázy národný program VPN. Iniciovala ju vláda SR na čele s premiérom Vladimírom Mečiarom zvolaním schôdzky predstaviteľov vlád do Trenčianskych Teplíc. Svoj referát pre poslancov VPN sa začal slovami: „Pokiaľ ide o štátny útvar, dohodli sme sa, že za súčasného stavu ekonomických vzťahov, komunikačných prepojení, záujmov v zahraničí akceptovať Česko a Slovensko ako dva samostatné subjekty... najvhodnejším štátnym útvarom pre nás je federácia... Všetci zástupcovia federálnej vlády, ktorí tam boli, prijali zásadu, že republiky postupujú svoje práva na federáciu... na federále zostáva len to, čo uznáme za vhodné. Dohodli sme sa,... aby všetky kompetencie, na ktorých sa dohodneme, prešli na republiky od 1. januára 1990. To znamená, že do tohto obdobia bude treba zásadným spôsobom zmeniť všetky kompetenčné zákony vo vzťahoch republiky a federácie. Všetky. Nevynechali sme nič... všetky oblasti života sme prešli“.
Málokto si vtedy uvedomil, že razantný postup premiéra Mečiara vyšiel z východiska v programe VPN, ktorý sa pod názvom Šanca pre Slovensko uverejnil ešte pred júnovými parlamentnými voľbami. Píše sa tu: „VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa. Slovenskú štátnosť chápeme ako prirodzené a neodňateľné právo zavŕšiť všetky aspekty suverenity moderného európskeho národa. Jej stelesnenie vidíme v spoločnej demokratickej federácii s rovnako suverénnym českým štátnym útvarom. Federáciu chápeme ako súčinnosť, ako navzájom prospešné spojenie síl združených spoločnými vnútropolitickými, zahraničnopolitickými, ekonomickými, kultúrnymi a ďalšími záujmami. Federácia musí prinášať osoh obom stranám a aj efektívnosť by mala byť väčšia než číry súčet českých a slovenských kapacít. Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – kým suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si musia svoje záležitosti spravovať samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho federatívneho modelu sú silné republiky, kompetentné republikové vlády a parlamenty.“
.väčšie napätie
Od tejto chvíle sa organickou súčasťou našej spoločenskej scény stáva, popri slovenskom nacionalizme, aj nacionalizmus český. Príčinou bolo ťažkopádne vyrovnávanie sa českej verejnosti s novým ponímaním federácie. Kolotoč vášní a vzájomného neporozumenia sa tým opäť rozkrútil. Dokumentuje to aj výskum verejnej mienky, ktorý v októbri realizovalo Centrum pre výskum spoločenských problémov v Bratislave. Podlo neho sa vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase vyznačovali značným stupňom napätia. Toto napätie sa výraznejšie pociťovalo na českej než na slovenskej strane. Na Slovensku hodnotilo česko-slovenské vzťahy ako skôr zlé až veľmi zlé 41 %, v Čechách až 57% obyvateľov (ešte väčším stupňom napätia sa však vyznačujú vzťahy medzi Slovákmi a maďarskou menšinou a do latentného štádia sociálnej výbušnosti sa dostali vzťahy medzi rómskym a ostatným obyvateľstvom).
V postojoch Čechov a Slovákov možno konštatovať isté nezanedbateľné odlišnosti. Značná časť občanov Českej republiky: a) nemá tak vyvinuté národné povedomie ako Slováci; b) nechápe oprávnenosť slovenských požiadaviek na úpravu federácie a nevie sa v nich orientovať; c) obáva sa separatizmu Slovákov. Na druhej strane – značná časť občanov Slovenskej republiky: a) podozrieva Čechov, že voči Slovákom nepostupujú tak, ako voči rovnocenným partnerom; b) obáva sa, že Česi to s autentickou federáciou nemyslia vážne a túžia po zachovaní súčasného stavu; c) nie je dostatočne orientovaná vo svojich požiadavkách; d) i keď si uvedomuje, že rozpad štátu by väčšmi poškodil Slovensko, trúfa si v krajnom prípade zaobísť sa aj bez Čechov. Napriek tomu v oboch národoch prevažuje vôľa ostať v jednom štátnom celku.
Je 15. augusta. Predpoludním sa stretávame s predstaviteľmi KDH a DS. Akékoľvek diskusie viažeme na to, že naši koaliční partneri zaujmú jednoznačné stanovisko k východiskám našej koalície, k zachovaniu ČSFR. Po dlhých diskusiách s KDH sme sa konečne dohodli na komuniké. Od tejto chvíle je mi však jasné, že táto reprezentácia KDH chápe integritu federácie, a napokon aj koalíciu s nami, ako nutné zlo.
To však už vstúpil do celkom konkrétnej – realizačnej – fázy národný program VPN. Iniciovala ju vláda SR na čele s premiérom Vladimírom Mečiarom zvolaním schôdzky predstaviteľov vlád do Trenčianskych Teplíc. Svoj referát pre poslancov VPN sa začal slovami: „Pokiaľ ide o štátny útvar, dohodli sme sa, že za súčasného stavu ekonomických vzťahov, komunikačných prepojení, záujmov v zahraničí akceptovať Česko a Slovensko ako dva samostatné subjekty... najvhodnejším štátnym útvarom pre nás je federácia... Všetci zástupcovia federálnej vlády, ktorí tam boli, prijali zásadu, že republiky postupujú svoje práva na federáciu... na federále zostáva len to, čo uznáme za vhodné. Dohodli sme sa,... aby všetky kompetencie, na ktorých sa dohodneme, prešli na republiky od 1. januára 1990. To znamená, že do tohto obdobia bude treba zásadným spôsobom zmeniť všetky kompetenčné zákony vo vzťahoch republiky a federácie. Všetky. Nevynechali sme nič... všetky oblasti života sme prešli“.
Málokto si vtedy uvedomil, že razantný postup premiéra Mečiara vyšiel z východiska v programe VPN, ktorý sa pod názvom Šanca pre Slovensko uverejnil ešte pred júnovými parlamentnými voľbami. Píše sa tu: „VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa. Slovenskú štátnosť chápeme ako prirodzené a neodňateľné právo zavŕšiť všetky aspekty suverenity moderného európskeho národa. Jej stelesnenie vidíme v spoločnej demokratickej federácii s rovnako suverénnym českým štátnym útvarom. Federáciu chápeme ako súčinnosť, ako navzájom prospešné spojenie síl združených spoločnými vnútropolitickými, zahraničnopolitickými, ekonomickými, kultúrnymi a ďalšími záujmami. Federácia musí prinášať osoh obom stranám a aj efektívnosť by mala byť väčšia než číry súčet českých a slovenských kapacít. Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – kým suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si musia svoje záležitosti spravovať samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho federatívneho modelu sú silné republiky, kompetentné republikové vlády a parlamenty.“
.väčšie napätie
Od tejto chvíle sa organickou súčasťou našej spoločenskej scény stáva, popri slovenskom nacionalizme, aj nacionalizmus český. Príčinou bolo ťažkopádne vyrovnávanie sa českej verejnosti s novým ponímaním federácie. Kolotoč vášní a vzájomného neporozumenia sa tým opäť rozkrútil. Dokumentuje to aj výskum verejnej mienky, ktorý v októbri realizovalo Centrum pre výskum spoločenských problémov v Bratislave. Podlo neho sa vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase vyznačovali značným stupňom napätia. Toto napätie sa výraznejšie pociťovalo na českej než na slovenskej strane. Na Slovensku hodnotilo česko-slovenské vzťahy ako skôr zlé až veľmi zlé 41 %, v Čechách až 57% obyvateľov (ešte väčším stupňom napätia sa však vyznačujú vzťahy medzi Slovákmi a maďarskou menšinou a do latentného štádia sociálnej výbušnosti sa dostali vzťahy medzi rómskym a ostatným obyvateľstvom).
V postojoch Čechov a Slovákov možno konštatovať isté nezanedbateľné odlišnosti. Značná časť občanov Českej republiky: a) nemá tak vyvinuté národné povedomie ako Slováci; b) nechápe oprávnenosť slovenských požiadaviek na úpravu federácie a nevie sa v nich orientovať; c) obáva sa separatizmu Slovákov. Na druhej strane – značná časť občanov Slovenskej republiky: a) podozrieva Čechov, že voči Slovákom nepostupujú tak, ako voči rovnocenným partnerom; b) obáva sa, že Česi to s autentickou federáciou nemyslia vážne a túžia po zachovaní súčasného stavu; c) nie je dostatočne orientovaná vo svojich požiadavkách; d) i keď si uvedomuje, že rozpad štátu by väčšmi poškodil Slovensko, trúfa si v krajnom prípade zaobísť sa aj bez Čechov. Napriek tomu v oboch národoch prevažuje vôľa ostať v jednom štátnom celku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.