Takže český Práter, od roku 1896. Neďaleká krčma ponúka zase len za dve eurá neidentifikované pivo zo Slovenska – ako Slowakische Bier. O niečo ďalej plagáty lákajú na „pravú českú dychovku“. Samozrejme, nikde nie je nápis „Tschechisch“, ale „Böhmisch“, čo v nemčine, ktorá tieto dva pojmy výrazne rozlišuje, znamená „český“ v zmysle krajiny, nie národa. Tým sa trochu dáva najavo, že Rakúšania ani Nemci to vyhnanie českých Nemcov po roku 1945 neuznali a len tak ľahko neuznajú.
.o české dedičstvo dbá Rakúšan
Ani to však nič nemení na tom, že Böhmische Prater bol český, že tu pred sto rokmi dnes a denne a najmä v nedeľu znela čeština a že Viedeň bola pred stovkou rokov druhým najväčším českým mestom – hneď po americkom Chicagu a pred Prahou, vtedy ešte z veľkej časti nemeckou. Tak ako v Bratislave nie všetci radi počujú, že to bolo ešte pred sto rokmi najmä nemecko-maďarsko-židovské mesto, ani vo Viedni sa veľmi nepripomína, že okolo roku 1900 bolo tristotisíc Viedenčanov českej národnosti a aj pri dosť striktnom sčítaní ľudu sa viac než stotisíc k tej českej národnosti aj jednoznačne hlásilo.
Ale nie všetci. Riaditeľ parku, ktorý sa úplne nečesky volá Fritz Bruckmoser a v žilách zrejme nemá ani kvapku českej krvi, vydal o českom Prátri a jeho dejinách už dve knihy. „Ale žiadni Česi sem nechodia. Nedávno sme tu mali chorvátsky deň, niekoľko týždňov predtým rómske slávnosti, na dychovku sem chodia rakúski dôchodcovia, ale Česi neprídu žiadni,“ smutne hovorí Bruckmoser. „Keby aspoň občas prišli nejakí českí turisti.“
Kto chce vo Viedni hľadať pamiatky na Čechov, mal by pritom prísť práve sem. Desiaty viedenský obvod, pred stopäťdesiatimi rokmi malé návršie juhovýchodne od mesta, bolo miestom, kam do Viedne prišli prví českí prisťahovalci. Stála tu totiž obrovská tehelňa, z ktorej tehál sa vybudovala celá slávna cisárska Viedeň. Aj český Práter, malá obdoba toho slávnejšieho v centre Viedne, vznikol najskôr okolo kantíny, kam chodili robotníci po práci na pivo. Centrum desiateho obvodu, ktorý svojím výzorom pripomína robotnícke štvrte v Prahe – Vysočany, Libeň alebo Žižkov, bývalo pred sto rokmi prevažne české. „Favoriten Strasse bola vtedy vyhlásenou českou ulicou tak ako tam u vás v Prahe Václavák,“ pripomína Bruckmoser. „Dnes tam však vládnu Chorváti, ktorí, keď som požiadal o príspevok na obnovu českej tradície parku, ma veru hnali,“ smutne dokladá Bruckmoser.
.ako sa z Čechov stali Rakúšania
Tristotisíc Čechov je strašne veľa ľudí. Otázka, kam zmizli, sa natíska logicky, pretože žiadne vyhnanie Čechov z Viedne sa nikdy nekonalo. Po prvej svetovej vojne sa časť Čechov, asi tretina, vrátila do Československa, ktoré bolo vtedy oproti Viedni a celému Rakúsku blahobytným rajom. Vo Viedni však aj medzi svetovými vojnami fungovalo okolo päťdesiat českých škôl, boli tam divadlá, spolky, telocvičné jednoty ako Sokol či Orel. Keď Viedeň obsadil v roku 1938 Adolf Hitler (ktorý Čechov neznášal práve od svojho viedenského pobytu pred prvou svetovou vojnou), s menšinou tvrdo zatočil. Vojnu prežila jediná škola – Komenského. Tá dnes ešte funguje, niekoľko minút od centra, na malom námestí neďaleko Landstrasse. Okrem malých Čechov sa tam učia aj malí Slováci, ktorí tvoria asi tretinu žiakov. Spolu s nimi tam chodia aj malí Poliaci či Bielorusi, pretože v českej škole sa platí len minimálne školné. Česi vo Viedni boli totiž vďaka svojej tradícii v deväťdesiatych rokoch uznaní za „národnostnú menšinu“, takže dostávajú peniaze od rakúskeho štátu. Bolo to však s křížkem po funuse, v situácii, keď z mnohostotisícovej menšiny zostalo asi len desaťtisíc Čechov. „Kam zmizli? To je jednoduché, stali sa z nich Rakúšania,“ vraví český dramatik Pavel Kohout, ktorý vo Viedni žije už tridsať rokov. „Môj vnuk síce po česky vie, ale slúžil v rakúskej armáde, vzal si Rakúšanku a dnes je už Rakúšan. A jeho deti už po česky vedieť nebudú, pretože jeho manželka sa po česky učiť nechce.“
Hlásiť sa k Čechom dodnes nie je vo Viedni žiadny med. Česi tu majú povesť akurát tak slúžok, murárov a kuchárok. Okrem toho im Rakúšania nemôžu odpustiť, že rozbili „ich“ monarchiu. O vzťahu, prežívajúcom dodnes, vypovedajú tri malé ukážky. Jeden veľmi významný viedenský podnikateľ si neželal, aby som ho vo svojom článku menoval, lebo nechcel, aby sa o ňom písalo ako o viedenskom Čechovi – hoci po česky dodnes hovorí perfektne.
Keď som si chcel pozrieť výstavu o českom staviteľovi viedenskej opery Josefovi Hlávkovi, ktorú v budove nedávno otvorilo České centrum, dozvedel som sa, že je to možné, len keď si zároveň kúpim lístok na predstavenie. „To je taký malý viedenský naschvál a stáva sa nám to často,“ povedal mi jeden český diplomat.
A pamätná tabuľa prvému československému prezidentovi T. G. Masarykovi nevisí na dome v najslávnejšej viedenskej ulici Graben, ale o dva domy ďalej, na Peterskom námestí. A to preto, lebo majiteľka Masarykovho skutočného domu si neželala, aby sa tam tabuľa umiestnila.
.nachtasyl a Kolarik
Na iných miestach však pripomienka českej tradície neprekáža. Na námestí Margareten je na priečelí domu pamätná tabuľa, ktorá oznamuje, že práve tu bola založená a sídlila Česká sociálna demokracia vo Viedni. Napokon, sociálni demokrati v exile tu sídlili aj v čase komunizmu a kancelária strany tu zostala dodnes.
Viedenčania si obľúbili aj český Nachtasyl, rockový klub neďaleko od nádražia Westbahnhof, ktorý v osemdesiatych rokoch založili českí imigranti a ktorý bol prvým viedenským podnikom, kde sa pilo a hralo až do rána. Preslávená je česká krčma U Kolarikov v Prátri, kam sa chodí na český Budvar. Malý problém Nachtasylu aj Kolarikov je v tom, že o ich českom pôvode vedia hlavne Česi. Aj oficiálny názov „českej hospody“ v Prátri je trochu zmätočný – Schweizerhaus, čiže švajčiarsky dom. A viedenská kuchyňa, tá je aj podľa odborníkov spolovice česká vrátane názvov, ako Kolatschen, Powidlen či Chren – ktoré sa používajú len vo „viedenčine“.
Nech si to už Viedenčania chcú alebo nechcú pripustiť, o českom pôvode dobrej tretiny Viedne svedčia nielen dve tisícky českých mien v telefónnom zozname, ale aj vývesné štíty mnohých obchodov – mená ako Liska, Nowak, Cáp sú predsa úplne jasné.
A každý Čech, ktorý prejde okolo budovy viedenského parlamentu, môže hrdo povedať: „Deti, pozrite, tu bol poslancom Masaryk, tu bol aj náš parlament.“ Bez ohľadu na to, že taká ceduľka tu asi nikdy visieť nebude.
.o české dedičstvo dbá Rakúšan
Ani to však nič nemení na tom, že Böhmische Prater bol český, že tu pred sto rokmi dnes a denne a najmä v nedeľu znela čeština a že Viedeň bola pred stovkou rokov druhým najväčším českým mestom – hneď po americkom Chicagu a pred Prahou, vtedy ešte z veľkej časti nemeckou. Tak ako v Bratislave nie všetci radi počujú, že to bolo ešte pred sto rokmi najmä nemecko-maďarsko-židovské mesto, ani vo Viedni sa veľmi nepripomína, že okolo roku 1900 bolo tristotisíc Viedenčanov českej národnosti a aj pri dosť striktnom sčítaní ľudu sa viac než stotisíc k tej českej národnosti aj jednoznačne hlásilo.
Ale nie všetci. Riaditeľ parku, ktorý sa úplne nečesky volá Fritz Bruckmoser a v žilách zrejme nemá ani kvapku českej krvi, vydal o českom Prátri a jeho dejinách už dve knihy. „Ale žiadni Česi sem nechodia. Nedávno sme tu mali chorvátsky deň, niekoľko týždňov predtým rómske slávnosti, na dychovku sem chodia rakúski dôchodcovia, ale Česi neprídu žiadni,“ smutne hovorí Bruckmoser. „Keby aspoň občas prišli nejakí českí turisti.“
Kto chce vo Viedni hľadať pamiatky na Čechov, mal by pritom prísť práve sem. Desiaty viedenský obvod, pred stopäťdesiatimi rokmi malé návršie juhovýchodne od mesta, bolo miestom, kam do Viedne prišli prví českí prisťahovalci. Stála tu totiž obrovská tehelňa, z ktorej tehál sa vybudovala celá slávna cisárska Viedeň. Aj český Práter, malá obdoba toho slávnejšieho v centre Viedne, vznikol najskôr okolo kantíny, kam chodili robotníci po práci na pivo. Centrum desiateho obvodu, ktorý svojím výzorom pripomína robotnícke štvrte v Prahe – Vysočany, Libeň alebo Žižkov, bývalo pred sto rokmi prevažne české. „Favoriten Strasse bola vtedy vyhlásenou českou ulicou tak ako tam u vás v Prahe Václavák,“ pripomína Bruckmoser. „Dnes tam však vládnu Chorváti, ktorí, keď som požiadal o príspevok na obnovu českej tradície parku, ma veru hnali,“ smutne dokladá Bruckmoser.
.ako sa z Čechov stali Rakúšania
Tristotisíc Čechov je strašne veľa ľudí. Otázka, kam zmizli, sa natíska logicky, pretože žiadne vyhnanie Čechov z Viedne sa nikdy nekonalo. Po prvej svetovej vojne sa časť Čechov, asi tretina, vrátila do Československa, ktoré bolo vtedy oproti Viedni a celému Rakúsku blahobytným rajom. Vo Viedni však aj medzi svetovými vojnami fungovalo okolo päťdesiat českých škôl, boli tam divadlá, spolky, telocvičné jednoty ako Sokol či Orel. Keď Viedeň obsadil v roku 1938 Adolf Hitler (ktorý Čechov neznášal práve od svojho viedenského pobytu pred prvou svetovou vojnou), s menšinou tvrdo zatočil. Vojnu prežila jediná škola – Komenského. Tá dnes ešte funguje, niekoľko minút od centra, na malom námestí neďaleko Landstrasse. Okrem malých Čechov sa tam učia aj malí Slováci, ktorí tvoria asi tretinu žiakov. Spolu s nimi tam chodia aj malí Poliaci či Bielorusi, pretože v českej škole sa platí len minimálne školné. Česi vo Viedni boli totiž vďaka svojej tradícii v deväťdesiatych rokoch uznaní za „národnostnú menšinu“, takže dostávajú peniaze od rakúskeho štátu. Bolo to však s křížkem po funuse, v situácii, keď z mnohostotisícovej menšiny zostalo asi len desaťtisíc Čechov. „Kam zmizli? To je jednoduché, stali sa z nich Rakúšania,“ vraví český dramatik Pavel Kohout, ktorý vo Viedni žije už tridsať rokov. „Môj vnuk síce po česky vie, ale slúžil v rakúskej armáde, vzal si Rakúšanku a dnes je už Rakúšan. A jeho deti už po česky vedieť nebudú, pretože jeho manželka sa po česky učiť nechce.“
Hlásiť sa k Čechom dodnes nie je vo Viedni žiadny med. Česi tu majú povesť akurát tak slúžok, murárov a kuchárok. Okrem toho im Rakúšania nemôžu odpustiť, že rozbili „ich“ monarchiu. O vzťahu, prežívajúcom dodnes, vypovedajú tri malé ukážky. Jeden veľmi významný viedenský podnikateľ si neželal, aby som ho vo svojom článku menoval, lebo nechcel, aby sa o ňom písalo ako o viedenskom Čechovi – hoci po česky dodnes hovorí perfektne.
Keď som si chcel pozrieť výstavu o českom staviteľovi viedenskej opery Josefovi Hlávkovi, ktorú v budove nedávno otvorilo České centrum, dozvedel som sa, že je to možné, len keď si zároveň kúpim lístok na predstavenie. „To je taký malý viedenský naschvál a stáva sa nám to často,“ povedal mi jeden český diplomat.
A pamätná tabuľa prvému československému prezidentovi T. G. Masarykovi nevisí na dome v najslávnejšej viedenskej ulici Graben, ale o dva domy ďalej, na Peterskom námestí. A to preto, lebo majiteľka Masarykovho skutočného domu si neželala, aby sa tam tabuľa umiestnila.
.nachtasyl a Kolarik
Na iných miestach však pripomienka českej tradície neprekáža. Na námestí Margareten je na priečelí domu pamätná tabuľa, ktorá oznamuje, že práve tu bola založená a sídlila Česká sociálna demokracia vo Viedni. Napokon, sociálni demokrati v exile tu sídlili aj v čase komunizmu a kancelária strany tu zostala dodnes.
Viedenčania si obľúbili aj český Nachtasyl, rockový klub neďaleko od nádražia Westbahnhof, ktorý v osemdesiatych rokoch založili českí imigranti a ktorý bol prvým viedenským podnikom, kde sa pilo a hralo až do rána. Preslávená je česká krčma U Kolarikov v Prátri, kam sa chodí na český Budvar. Malý problém Nachtasylu aj Kolarikov je v tom, že o ich českom pôvode vedia hlavne Česi. Aj oficiálny názov „českej hospody“ v Prátri je trochu zmätočný – Schweizerhaus, čiže švajčiarsky dom. A viedenská kuchyňa, tá je aj podľa odborníkov spolovice česká vrátane názvov, ako Kolatschen, Powidlen či Chren – ktoré sa používajú len vo „viedenčine“.
Nech si to už Viedenčania chcú alebo nechcú pripustiť, o českom pôvode dobrej tretiny Viedne svedčia nielen dve tisícky českých mien v telefónnom zozname, ale aj vývesné štíty mnohých obchodov – mená ako Liska, Nowak, Cáp sú predsa úplne jasné.
A každý Čech, ktorý prejde okolo budovy viedenského parlamentu, môže hrdo povedať: „Deti, pozrite, tu bol poslancom Masaryk, tu bol aj náš parlament.“ Bez ohľadu na to, že taká ceduľka tu asi nikdy visieť nebude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.