Tým všetkým si za niekoľko rokov prešli v Kambodži fotograf Martin Bandžák a Denisa Augustínová. S ich reportážami sa stretli aj čitatelia .týždňa. Založili a vedú rešpektovanú organizáciu Magna Deti v núdzi, ktorá pomáha v rôznych krajinách sveta. Od roku 2002 žijú najmä v Kambodži, krajine, ktorá sa iba ťažko spamätáva z polpotovskej revolúcie Červených Kmérov. Tá vykynožila takmer tretinu národa. Martin sa do tejto krajiny ponoril ako do bezodného jazera, pričom si na krk zavesil nenápadnú záťaž – fotoaparát. Neponoril sa však iba raz, robí tak opakovane. Vracia sa medzi prostitútky, deti na ulici, ľudí na smetisku, v nemocnici, fotí zúfalcov pichajúcich si drogy... Výsledok? Nielen na slovenské pomery výnimočné svedectvo. Tá kniha je tmavá, ponurá, skôr čierno-čierna (mnohé fotografie sú nočné) ako čierno-biela. O to viac, že je aj výborne polygraficky spracovaná. Nuž ale, aká iná ako tmavá má byť? Knihy fotografov Paola Pellegrina, Francesca Zizolu či Jana Grarupa nie sú o nič „presvetlenejšie“, práve naopak. A to nehovorím o tvorbe Antonína Kratochvíla, ktorého Martin Bandžák tak uznáva. Jediným trochu rušivým miestom tejto inak výbornej knihy je pre mňa zaradenie niekoľkých „pekných fotografií“. Ide o konvenčnejšie portréty. Chápem Martina, chcel dať čitateľovi možnosť nádychu, oddychu. No nie je to potrebné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.