Živly

Zámerom série „päťkrát o vode“ bolo ukázať na príklade tej najobyčajnejšej kvapaliny, aké je naše poznanie na jednej strane hlboké a na druhej strane plytké. Písali sme o tom, že síce vieme veľa o rôznych skupenstvách vody, ale nevieme jasne vysvetliť, prečo niekedy teplejšia voda zamrzne skôr ako studená. Písali sme o tom, že síce vieme, akú úlohu mohli zohrať pri vzniku života na Zemi isté špecifické vlastnosti molekúl vody (a lipidov), ale že v skutočnosti nemáme v tejto otázke jasno. A písali sme aj o tom, že hoci poznáme rovnice opisujúce prúdenie vody (alebo vzduchu), nevieme ich vždy riešiť.

Chceli sme v čitateľoch vyvolať jednak úžas nad tým, čo všetko tá veda vie, a jednak pokoru zoči-voči faktu, čo všetko nevie. V tomto duchu mal byť napísaný aj tento článok. Chcel som v ňom opísať, čo som sa naučil o čľupnutí (o tom, ako sa voda za kameňom nestihne hneď uzavrieť, ako sa pri hladine vytvorí akási otvorená vzduchová bublina a ako jej kolaps vedie k známemu zvukovému efektu) a zároveň som sa chcel priznať, že o žblnkaní sa mi nepodarilo naučiť vôbec nič (t. j., že neviem vysvetliť, prečo potok žblnká). A ešte som chcel pridať nejaké zaujímavosti o tom, ako a prečo vlastne skáče kameň po hladine, keď hádžeme žabky (na to som narazil, keď som sa snažil vyjasniť si čľupnutie).

Lenže od chvíle, čo si na Pohode vybral vietor tú najväčšiu obeť, ubehlo príliš málo času. Nedokážem teraz písať o čľupnutí a žblnkaní. Ak už sa mám venovať zemi, vode a vzduchu, neviem písať o inom než o tom, ako vzduch vytrhol zo zeme stan, pod ktorým sa ľudia schovávali pred vodou.

Nevidel som, ako sa to stalo. Keď po koncerte Živých kvetov oznámil Michal Kaščák, že v priebehu polhodiny až hodiny príde búrka, odišiel som z hlavného areálu. Najprv som sa dohodol so sestrou, že vezme svoje tri deti do auta, pričom ak predtým stihnú zbaliť svoj stan, zbalia ho, a ak nie, tak ho nechajú tak. Potom som išiel s bratom (ktorý je na vozíku) a jeho ženou a dcérkou k ich autu. Boli sme celkom pokojní a v poslednom stánku pred parkoviskom sme si ešte kúpili nejaké jedlo a v silnejúcom vetre a miernom dáždiku sme ho bez náhlenia zjedli. Z parkoviska som sa vrátil do nášho stanu, skontroloval som kolíky a vliezol dnu. 

O naše deti som sa starať nemusel, vedel som, že sú s mamou. Boli v stane Devín/FM, takže oni to videli. Teda videli, že vedľajší stan v jednej chvíli ešte normálne stál a vzápätí tam nebol. V prvom momente mali pocit, že mu len odfúklo plachtu, ale pomerne rýchlo začalo byť jasné, že je to oveľa horšie.

Čo sa vlastne stalo? Časť odpovede je celkom jednoduchá: stan nevydržal nápor vetra. A to zrejme ani nie tak priamy nápor, akému je vystavená plachta plachetnice, ale skôr rozdiel tlakov, akému je vystavené krídlo lietadla. 

Keď vzduch obteká krídlo lietadla, prekonáva na hornej strane krídla väčšiu vzdialenosť ako na strane spodnej (tak je profil krídla navrhnutý a vyrobený). Nad krídlom sa preto vzduch pohybuje rýchlejšie ako pod krídlom, a to má jeden významný dôsledok. S rýchlosťou prúdenia totiž súvisí jeho tlak a ten je pri takomto obtekaní tým vyšší, čím je rýchlosť nižšia. Zo spodnej strany teda vyvíja vzduch na krídlo väčší tlak ako z vrchnej strany a pri veľkých rýchlostiach obtekania je rozdiel týchto tlakov obrovský. Práve tento rozdiel tlakov udržiava lietadlá vo vzduchu. 

A podobný rozdiel tlakov strháva pri silnom vetre strechy z domov. Vzduch obtekajúci strechu sa pohybuje istou rýchlosťou a tým pádom tlačí na strechu menej ako vzduch zospodu. Obtekanie strechy môže byť komplikovanejšie ako obtekanie krídla lietadla, ale v zásade ide o ten istý princíp.

Niečo podobné sa môže stať aj so stanom, hoci tam je situácia ešte oveľa zložitejšia. Vzdušné prúdy vedia byť za istých okolností veľmi bizarné a domnievam sa, že v zrútenom stane takéto okolnosti mohli nastať. Ak to tak bolo, potom mohlo pod strechou stanu dôjsť k prúdeniu vzduchu, ktoré v súčinnosti s vonkajším prúdením spôsobilo nadvihnutie celej strechy. Ak sa pritom pohli aj stĺpy, mohla sa narušiť celá konštrukcia. Plachta sa pritom mohla roztrhnúť, čím by sa rozrušenie konštrukcie zrejme dovŕšilo.

Ale mohlo to byť aj inak. Možno sa najprv začala trhať strešná plachta a prudký vietor, ktorý prenikol cez trhlinu, mohol vzápätí zvaliť celý stan. A určite existujú aj iné viac alebo menej realistické scenáre (napríklad rezonančné rozkmitanie či už konštrukcie, alebo plachty, vedúce k ich porušeniu). Nájsť všetky možné scenáre a rozhodnúť medzi nimi, to je tá ťažká časť odpovede na otázku, čo sa vlastne stalo.

Kľúčové otázky pri vyšetrovaní príčin tragédie budú dve: či poskytovatelia stanu dodržali pri jeho stavbe a prevádzke všetky bezpečnostné normy a či usporiadatelia urobili správne rozhodnutia z hľadiska bezpečnosti návštevníkov. Na tú prvú otázku odpovedať, samozrejme, neviem. Hádam na ňu dá odpoveď policajné vyšetrovanie. Druhú otázku možno azda zúžiť na to najpodstatnejšie: bolo správne rozhodnutie usporiadateľov umožniť stovkám až tisíckam ľudí zostať v stane, ktorý sa nakoniec zrútil? 

Uvedomujem si, ako strašne to môže znieť – najmä tým ľuďom a ich blízkym, ktorým pád stanu zobral zdravie či dokonca život – ale naozaj si myslím, že to bolo správne rozhodnutie.  To, čo sa v dôsledku aj tohto rozhodnutia nakoniec stalo, je síce strašné, lenže samo rozhodnutie nemôžeme posudzovať na základe toho, čo sa stalo neskôr. Akékoľvek rozhodnutie musíme posudzovať len podľa toho, čo bolo známe v čase, keď sa toto rozhodnutie prijímalo.

A v tom čase bolo známe, že sa blíži búrka. Suverénne najväčším nebezpečenstvom letných búrok sú blesky. Najlepšiu ochranu pred bleskami poskytujú kryté budovy s bleskozvodom, tie však na trenčianskom letisku k dispozícii nie sú. Dobrým riešením je stojace auto. Malý stan v stanovom mestečku je oveľa horšie, ale zase nie je úplne zlé riešenie, najmä ak sú v blízkosti vysoké kovové konštrukcie.  Lenže tisícky ľudí na Pohode nemali autá ani malé stany. Vyhnať týchto ľudí spod veľkých stanov do dažďa, a potom ich zmoknutých nechať na otvorenej ploche – to je ako vyrábať bleskom strelnicu.

Rozhodnutie nechať veľké stany k dispozícii ako úkryt pred dažďom bolo podľa môjho názoru správne. Napriek tomu, že blesky nakoniec letisko neohrozovali, vietor bol silnejší, než ako udávali predpovede, a konštrukcia stanu zrejme menej spoľahlivá, než ako udával jeho staviteľ. Na základe tých najlepších informácií, aké usporiadatelia mohli mať a mali, vybrali z hľadiska bezpečnosti návštevníkov podľa mňa to najlepšie možné riešenie. 

Áno, toto rozhodnutie obsahovalo riziká, ale riešenie bez rizík v tej chvíli neexistovalo. Áno, dopadlo to tragicky – živly sú už raz také a v hroznej lotérii si vyberajú krutú daň. Všetci smútime s rodinami a blízkymi, pričom náš smútok a bolesť sa nedá ani len porovnávať s tým, čo prežívajú oni. Nič to však nemení na mojom presvedčení, že usporiadatelia postupovali správne. 

A nie je v tom nič osobné. S Michalom Kaščákom sa poznám trochu, rád ho mám veľmi a vážim si ho ešte viac. Ale nič, absolútne nič z toho by ma neviedlo k tomu, aby som vášnivo obhajoval jeho rozhodnutia.  Obhajujem ich z jediného dôvodu –  lebo si myslím, že to boli správne rozhodnutia. Bez ohľadu na to, kto ich urobil.