Školy a reč vtákov

Toto hovorí linus s. digim’Rina, jeden z mála novoguinejských doktorov antropológie, ktorí mali možnosť vzdelania v zahraničí. Pochádza z Trobriandských ostrovov a vyučuje na Univerzite Papuy Novej Guinei v hlavnom meste Port Moresby.

Vyššie vzdelanie sa v tejto krajine veľmi oceňuje. Nie je pre ľudí samozrejmosťou a spolu s ním prichádzajú aj nové povinnosti. Vzdelaní ľudia sa po ukončení štúdia neraz ani nechcú vrátiť do rodných osád, pretože ich tam čaká množstvo otázok a požiadaviek, ktoré nemajú ako vysvetliť a naplniť. K nepísaným pravidlám totiž patrí, že vplyv na budúce blaho dieťaťa nemajú len tí, ktorí mu počas študentských rokov zabezpečili školné, teda rodičia, ale aj ďalší príbuzní z blízkej či vzdialenej rodiny. Ten, kto dieťaťu v tom období aspoň raz priniesol misku ryže, prípadne dal jeho mame alebo sestre rybu, sa tak stal súčasťou vzdelávacieho procesu – a neskôr sa právom môže dožadovať výhod.

Londýnska misionárska spoločnosť umiestnila svojho prvého učiteľa v hlavnom meste Port Moresby v roku 1873. Vzdelanie bolo vtedy výhradne v rukách protestantských a katolíckych misionárov. Hlavným cieľom bolo hlásať evanjelium a obrátiť ľudí z tradičných vier na kresťanskú, poskytnúť základy náboženstva a mravnosti, vyučiť katechétov, evanjelizátorov, pastorov a predovšetkým učiteľov. Deti navštevovali školu iba štyri dni do týždňa, lebo prvoradá bola ich pomoc pri práci v rodine. Sekulárne vzdelávanie takmer neexistovalo.

Ani keď v roku 1906 Austrália prebrala vládu južnej časti ostrova od Britov a v roku 1914 severnú časť od Nemcov, prístup ku školstvu sa veľmi nezmenil. Až v 70. rokoch a najmä od vyhlásenia nezávislosti v roku 1975 sa objavili moderné metódy. Predmety ako matematika, angličtina, prírodné a spoločenské vedy sa stali povinnými na základných školách.

V roku 1962 vznikla v oblasti Karawari v regióne Východný Sepik spolu s vládnou základňou a zdravotníckym centrom prvá základná škola. O pätnásť rokov neskôr na rieke Konmei, medzi dedinkami Ambonwari a Imanmeri, bola založená Kurumbatská komunitná základná škola. Prvá generácia študentov, ktorá ukončila ponúkaných šesť tried, z nej vyšla v osemdesiatom treťom. Potom sa však pre nedostatok kvalifikovaných učiteľov otvorili iba tri triedy a žiaci museli opakovať už raz ukončený rok. Starí učitelia odišli, no noví neprišli.

Počas ďalších rokov sa vyučovanie občas prerušilo aj na niekoľko mesiacov, a napriek všetkému sa pred dvoma rokmi otvorila siedma aj ôsma trieda. Nedávno som sa z listu dozvedela, že už deväť mesiacov je Kurumbatská škola zavretá. Nejde iba o nedostatok učiteľov a ich nezáujem vyučovať na tejto škole, ale aj o rozpory, ktoré sú medzi osadami. Problém spojený s pôdou a hranicami komunít eskaloval tak, že najprv členovia Imanmeri vypálili Ambonwarčanom niekoľko záhrad, zoťali zopár stoviek stromov a naposledy sa pobili tak, že jednému z mojich Ambonwarských „otcov“ odťali ruku. To sa však nedalo prehliadnuť. A tak sa syn jednej z mojich „sestier“ revanšoval spôsobom, že jedného Imanmerčana zabil. Čaká ho súd.

Problémy medzi komunitami spôsobili, že deti budú musieť opakovať ročník, ak sa škola opäť vôbec otvorí, pretože neurobili koncoročné skúšky. Rodičia jednej i druhej strany sa boja poslať deti do školy – aby nedošlo k odplate. Priemerný vek žiakov poslednej ôsmej triedy je okolo dvadsaťtri rokov, čo sú vlastne bojaschopní muži, s ktorými si nik nemôže merať sily.

Keď som sa usadila v lavici na vyučovaní v ambonwarskej prípravnej triede, prvé slovíčka, ktoré sme sa všetci naučili vysloviť a napísať po karawarsky, v tok pisin a po anglicky boli: anai (otec), asai (mama) a kumbi (deti). A vo vedľajšej prvej triede sa odpovedalo na otázku: Kto postaví pre rodinu dom? Také aktívne a sústredené deti na vyučovaní som dávno nezažila. V mnohých iných novoguinejských osadách nie sú dostatočne kvalifikovaní učitelia a základných škôl niet. Deti buď pádlujú v kanoe do druhej dedinky, alebo do školy vôbec nechodia. Ale aj viacerí žiaci, ktorí ukončili ôsmu triedu v Kurumbate, čítajú a píšu s ťažkosťami.

Dedinka Ambonwari má školu od roku 2001 a sú v nej tri triedy: prípravná, prvá a druhá. Julius Sunggulmari a Anskal Asakamay sú zatiaľ jediní dvaja kvalifikovaní učitelia. Obaja ukončili desiatu triedu v meste a absolvovali niekoľko dodatočných kurzov, aby mohli profesionálne učiť. V novom tisícročí totiž vláda Papuy Novej Guinei ustanovila vzdelávacie reformy, podľa ktorých by riadna výučba mala začať už v rodnej osade. Okrem toho v prípravnej a prvej triede sa začalo vyučovať v lokálnom jazyku karawari a melanézskom tok pisin (lingua franca, v preklade „reč vtákov“). V druhej triede sa k nim pridala angličtina. Neskôr boli požiadavky zahrnúť angličtinu aj do prípravnej triedy – a nazvalo sa to „premostenie k angličtine“. Má to zmysel, lebo v krajine žije okolo osemsto rôznych rečových skupín. Ambonwarské deti sa dnes teda od začiatku učia slová v troch rečiach, a to aj v písomnej forme.

Keď Julias začínal s vyučovaním, žiadna trieda ešte nebola postavená. Vyučoval pod prístreškom. Neskôr sa rozhodol, že sám postaví triedu tak pre 30 žiakov. Dnes je vedľa prvej aj druhá a Julias má kolegu. V triede sú didaktické plagáty či informačné tabule, tiež jeho výrobky. Zo stropu visia ručne robené košíky, sieťky, či iné pracovné a hudobné nástroje, ktoré vyrobili rodičia žiakov, a pri okrúhlych závesných hodinách visí papier so slovami národnej hymny. Jedna stena je venovaná výstave žiackych prác, najmä malieb. Lavice na sedenie sú bez stolov umiestnené v dvoch radoch, jeden pre chlapcov, druhý pre dievčatá. Pod zošity na písanie sa používajú drevené podložky, ktoré majú žiaci na kolenách. Píše sa ceruzkami. Učiteľ je vpredu pred tabuľou a má aj stôl. Keďže steny sú zo ságovej palmy a škola je skoro na konci dedinky pri lese, počuť okolité zvuky vtákov či vody, najmä ak žiaci píšu potichu.

Výučba nie je zadarmo. Platí sa 20 kina (5,12 eura) na žiaka a školský rok. Historické odovzdávanie vysvedčení sa uskutočnilo v roku 2003, keď prvá skupina žiakov ukončila všetky tri triedy. Druhé prišlo až v roku 2008. S týmto certifikátom žiaci môžu pokračovať v Kurumbatskej škole od tretej do ôsmej triedy. Minulý rok sa rodičia z oboch dedín – Ambonwari ako aj Imanmeri – aj napriek bojom uzniesli, že triedy tri až päť budú stáť 30 kina, a šesť až osem 100 kina. Ak ich deti chcú študovať ďalej, musia ísť do miest. Lenže najbližšie väčšie mestečko je vzdialené štrnásť hodín cesty motorovým člnom, a to tam ani nie je škola vyššieho stupňa.

Zaplatiť všetkým deťom v priemernej osemčlennej rodine školné nie je ľahké. A tak sa vzdelanie zväčša ujde len jednému – prvorodenému zo synov. U dievčat stále záleží skôr na dobrom vydaji.

Za posledných pár rokov Ambonwarčania začali častejšie hovoriť o vyššom vzdelaní v mestách. Minulý rok päť mužov ukončilo desiatu triedu, jeden bol prijatý do jedenástej a ďalší do dvanástej triedy. Je zaujímavé, že práve žena v roku 2007 ako prvá a jediná zo všetkých Ambonwarčanov ukončila dvanástu triedu. Dnes by už mala byť prijatá na vyššie štúdium za učiteľku.

Kto chce študovať aj po ukončení ôsmej triedy v Kurumbate, odchádza zväčša do Wewaku na severnom pobreží Východného Sepiku alebo do Lae, ktoré je tiež na pobreží, ale v provincii Morobe. Vzhľadom na vysoké školné je to však pre mnohých ťažko realizovateľné. Medzi Ambonwarčanmi, ktorí sú schopní vzdelanie svojim deťom zaplatiť, sú dvaja blízki príbuzní, ktorí sú platení štátom ako miestni zdravotníci, a potom tí, ktorí žijú a pracujú v mestách už niekoľko rokov, no do dedinky sa nevracajú.

Ak sa Novoguinejčan rozhodne ísť na cesty, poväčšine nejde sám, časovo nie je obmedzený a vždy má pred sebou cieľ, koho navštívi a u koho pobudne. To isté platí pre študentov, ktorí v meste žijú v komunitách „príbuzných“. Zmysel takzvaného wantok systému, ako sa hovorí v „reči vtákov“, je premyslený a osvedčený. Slovíčko v preklade znamená „ten, kto hovorí tou istou rečou“. A čím viac sa človek vzďaľuje od rodnej osady a rodného jazyka, wantok zahrňuje aj tých odlišne hovoriacich, no z tej istej oblasti, regiónu či provincie. Ak sa dvaja wantoci stretnú, jeden druhému pomôže, poradí, prípadne ho zamestná. Tak v každom meste človek nájde štvrte so špecifickými kmeňovými odlišnosťami, činnosťami, ktoré robia, a službami, ktoré ponúkajú. Jedna skupina je známa maliarmi, iná výrobou pletených košíkov, ďalšia arekovými orechmi. Zároveň platí, že sa navzájom nepletú do „biznisu“.

Školské systémy sú vo všetkých krajinách sveta ovplyvnené históriou, kultúrou, vierou, médiami či politickým systémom. Ideálne podmienky neexistujú. Papua Nová Guinea, krajina s unikátnym prírodným prostredím a bohatými prírodnými zdrojmi, musí však s vonkajším svetom nejako komunikovať. V jednom z aprílových čísiel národných novín Wantok roku 2008 redaktorka Veronica Hatutasi napísala: „Dokopy okolo 950 študentov tento rok ukončilo univerzitné vzdelanie v oblastiach ako právo, ekonómia, politické vedy, administratíva, umenie, spoločenské a humanitné vedy a medicína. Spolu s diplomom dostali výzvu, aby sa v novom zamestnaní a práci správali dobre a poctivo, čím pomôžu pozdvihnúť úroveň nielen svojej komunity, ale aj krajiny.“

Aj ja držím palce Dr. linusovi pri jeho novátorskom vyučovaní na univerzite. Ťažko však dosiahnuť cieľ, západnú úroveň vzdelania, aj u tých Novoguinejčanov, ktorí žijú v odľahlých oblastiach a vzdelanie u nich kráča ruka v ruke s lovom, rybolovom a pestovaním plodín. Otázne je už to, do akej miery sa sem dajú preniesť anglické pojmy, ktoré vychádzajú skoro výlučne z poznatkov Západniarov. Keď sa k tomu pripočítajú odlišnosti vo vedomostiach a vyjadrovaní, ktoré vychádzajú tak z lokálneho jazyka, ako aj z „reči vtákov“, všetko vyzerá zložitejšie.

„Učili nás zväčša o geografii, štatistickej demografii, ale aj o kultúrnych a sociálnych vzorcoch. Naši učitelia sa zdráhali prezentovať vlastný pohľad na vec mimo rámca teórie. Uvedomoval som si, že nerozoberáme mýty a legendy, čo ochudobňovalo štúdium o dôležité ľudské hodnoty s nimi spojené. Kládol som otázky o tom, aký je kultúrny význam pôdy, záhrady, mora, prúdov, fáz mesiaca, čo znamená pohyb zvierat a hmyzu v určitých obdobiach.

Aj po štyroch desaťročiach existencie univerzity je tu stále väčšina sociálnych vied nezáživná. Študenti sa hlásia na populárnejšie kurzy, ako je antropológia. Motivujú ich vyhliadky na zamestnanie, pomýlené rodičovské rady, a nekritická propagácia v médiách. Možno najmä univerzite chýba systém, ktorý by zabezpečil lepšie ohodnotenie žiakov a zároveň udržal potrebnú disciplínu. Na druhej strane, práve po príchode kyberpriestoru, zavedení sofistikovaných metód učenia a poklese záujmu o čítanie kníh by mohol byť návrat k skutočným pedagogickým metódam ľahší: prechádzka džungľou, rozhovory na tráve medzi osadami a dedinkami, a hlavne účasť na tradičných činnostiach a obradoch spolu s dedinčanmi či mestskými skupinami.“