Pohoda 2010?

Nikto sa nikdy nedokáže vcítiť do role rodičov, keď rozhodujú o budúcnosti svojho dieťaťa. Preto je teraz úplne zbytočné radiť Mišovi Kaščákovi, čo ďalej s Pohodou. On jediný má právo Pohodu pochovať, rovnako ako ju oživiť. A jeho rozhodnutie bude správne, nech bude akékoľvek. Dôstojný pohreb festivalu pritom bude rovnako dobrý verdikt, ako jeho resuscitácia. Bez Miša by Pohoda nevznikla, a bez jeho hlbokého presvedčenia, že to má aj po tragédii zmysel, Pohoda nebude môcť pokračovať. Najdôležitejšie rozhodnutia bývajú krehké – závisia od nášho neuchopiteľného pocitu, od individuálneho svedomia, od pokoja v jedinej duši. Pokračovanie Pohody by dnes chceli tisícky ľudí, ale len jediný človek napokon rozhodne, či Pohoda 2010 bude alebo nie. A presne tak to má pri naozaj dobrých veciach byť.

Rozhodovanie jediného človeka o budúcnosti festivalu, ktorý majú radi desiatky tisíc ľudí, je pritom dané smrťou jediného človeka. A inak to opäť nemohlo byť. Ak má jediný človek plné právo rozhodnúť, či skvelá Pohoda zanikne – a Mišo ho má –, potom je úplne logické, že toto právo zvažuje využiť v okamihu, keď na Pohode zomrel jediný človek. Pohoda je pre tisíce ľudí vrcholom leta, jeho každoročným predelom, sviatkom, a pre lepšie Slovensko sa dokonca postupne stala jedným z jeho dôležitých záchytných bodov. A pre samotného Miša Kaščáka je Pohoda ešte oveľa dôležitejšia – je podstatným kusom celého jeho života. Takmer platí, že Mišo je Pohoda. Ale ani takto dôležitý festival nie je viac, než jediný človek. Ak teda Pohoda skončí, pretože na nej zbytočne skončil jeden ľudský život, bude to potvrdením, aký skvelý festival to bol a na akých hlbokých základoch bol postavený.

Mišo Kaščák je autor každotýždenného stĺpčeka v tomto časopise. Máme jeho texty veľmi radi. Okrem toho je priateľom viacerých z nás. Aj mojím. Preto teraz napíšem zopár úplne osobných riadkov.

Michal, viem, aké ťažké je odchádzať od projektu, ktorý človeku prirástol k srdcu. Odchádzal som tak dvakrát, a hoci viem, že s trápením človek rastie, pochybujem, že je to tak vždy. Skôr si myslím, že srdce sa trhať nemá asi nikdy. Pohoda je tvoj projekt, tvoj sen, a ja si myslím, že dnes sa nemá trhať. Že má napriek smrti pokračovať. Jasné, máš právo rozhodnúť o jeho konci, a nikto ti to nebude môcť zazlievať. Ale nie každé právo je nevyhnutné využiť. Dokonca si myslím, že práv je v dnešnom svete akosi priveľa a vedú nás kamsi mimo. Veď aj povinnosť patrí k životu, nie?

Skončiť festival z úcty k vyhasnutému životu je gesto, ktoré určite pozitívne ovplyvní náš ochabnutý zmysel pre cenu jednotlivca. Mnohí ťa zaň pochvália. Naopak, ak sa rozhodneš pokračovať, mnohí budú spochybňovať tvoje úmysly, prídu zaručené správy o skutočných motívoch, o prachoch a egu. V prvom prípade budeš pre nich za pokorného, v druhom za bezcitného.

Ale to všetko je bezcenné. Nejde o mnohých. Poviem ti to rovno, Mišo – podľa mňa si povinný s Pohodou pokračovať. Nie pre seba. Pre Katku Kitlerku a Veroniku a všetky tie dievčatá, ktoré tomu pustému letisku dali dušu. Pre Slnka a Braňuska a všetkých stage manažérov. Pre ochrankárov a stánkarov a upratovacie čaty. Pre Igora Derevenca, pre Ďura Kušnierika. A pre každého, kto sa z Pohody vráti trochu iný. Jednotlivo. Ale aj pre toho chlapca, Mišo, ktorý sa z Pohody nevrátil.

Je to strašne ťažká povinnosť. Ale je zo všetkých najkrajšia.