Čo sa vlastne stalo?

Doklady, lieky, množstvo slnečných okuliarov, zopár mobilov a román Krev královská od Sinclaira Lewisa. Ležia na stole v štábe organizátorov po neznámych svedkoch pádu konštrukcie. Na trenčianskom letisku pár dní po tragickej nehode nepanuje najlepšia nálada. Veď bilancia tohtoročného festivalu je tragická: jeden mŕtvy, dvaja ešte stále v ohrození života, desiatky zranených. Všetko mladí ľudia. Okrem smútku vo vzduchu visí priveľa závažných otázok.  

Z areálu minulý štvrtok mizli posledné známky festivalu. Ako memento tu zatiaľ slúžia zvyšky spadnutého obrovského stanu, ktorý stráži plot a bezpečnostná služba. Čaká sa na odborníkov z Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline. Vlastník stanu, firma Bossert Zelte, si ho  chcel vziať už v pondelok, v čom mu organizátori festivalu zabránili. „Stan by bolo nemožné spätne skúmať. Ak by sme mali niekedy pokračovať, musíme vedieť, čo sa stalo,“ tvrdí PR manažér festivalu Mário Gešvantner. Odborníci na statiku a materiály tak prídu tento týždeň skúmať prípadné konštrukčné či výrobné chyby a ich možný vplyv na zrútenie stanu.

Riaditeľ festivalu Michal Kaščák odmieta špekulácie, že by bol výber dodávateľa úsporným opatrením. Stan podobného typu si vyhliadol na festivale Glastonbury v Anglicku. „Odvtedy som túžil taký mať,“ tvrdí. Pre nemeckého dodávateľa sa rozhodol z dôvodu dostupnosti. „V Británii ich je veľa, ale boli tam obrovské prepravné náklady. Firmu Bossert sme si vybrali ako toho najbližšieho,“ hovorí. Za stan na niekoľko dní aj so servisom zaplatili vyše milión korún, je to teda jeden najdrahších stanov, aký sa kedy u nás použil. Potvrdil to aj organizátor festivalu Wilsonic Tibor Holoda, ktorý má takisto s Bossertom skúsenosť. „V každom prípade to bol jeden z najdrahších stanov, aký sa dá prenajať v strednej Európe. Sú alternatívy, či však kvalitnejšie, je diskutabilné.“ Organizátor českých festivalov David Urban k tomu dodáva. „Za takú sumu by som očakával najväčšie a najkvalitnejšie stany v Európe. Ako poznám Michala Kaščáka, neverím, že by niečo podcenil.“ 

S Bossertom ani na Wilsonicu neriešili technický stav stanu, ale garancie. „Ak sa usporiadateľ garanciami zaviaže za bezpečnosť a má atesty a ostatné všemožné aspekty, je to pre nás irelevantné riešiť.“ 

Tak či onak, komunikácia s firmou napokon definitívne uviazla. Jakel Bossert každý deň sľubuje, že príde. 

Kontakt sa však nezadrhol až po tragédii. Zástupca firmy krátko pred búrkou tvrdil, že buď príde, alebo niekoho pošle. „My nie sme odborníci na konštrukciu, prenajímame si stany s kompletným technickým zabezpečením. On bol jediný, kto vedel, ako sa stan správa a čo treba urobiť,“ tvrdí Gešvantner. 

Stan postavili traja zástupcovia nemeckej firmy, pričom Pohoda im dodala brigádnikov. Špecializované práce robili len zástupcovia firmy. Pravidlá sú na festivale jasné: každý dodávateľ stanu a pódia musí mať na mieste človeka zodpovedného za technický dohľad. V prípade nemeckej firmy Bossert boli podľa všetkého hrubo porušené. „Zistili sme, že v deň tragédie mal v hoteli v Trenčíne rezerváciu odbookovanú,“ tvrdí Gešvantner. 

Organizátori mali pre výber firmy Bossert dostatok referencií. Ide o firmu s cirkusantskou minulosťou, ktorá so stanmi kočuje po Európe. Stavala stan napríklad aj pre viedenský štátny balet. Kaščák a spol. však dostali i jedno negatívne odporučenie z festivalu Wilsonic. Nešlo však o podobný problém. Tibor Holoda označil komunikáciu za „neštandardnú“, no napokon sa dokázali dohodnúť. Organizátori Pohody podľa vlastných slov nemali dôvod na ukončení spolupráce s Bossertom, pretože pred rokom mali s ním dobré skúsenosti. 

Podľa svedectiev sa pod stan oprel vietor, ktorý zvnútra vytrhol kľúčové piliere. Situácia pred pádom nebola nijako zvláštna. „Bolo to úplne normálne,“ tvrdí fotografka holandskej ambasády Illah van Oijen, ktorá bola v osudný moment v pravej časti stanu s kamarátmi. „Prišla búrka, zotmelo sa, potom sa to zrútilo.“ 

Prečo nedošlo včas k evakuácii stanu? „Na základe informácií, ktoré sme mali, to nebolo riešenie,“ tvrdí Gešvantner a pokračuje, že ideálny postup nebol možný, keďže sa blížila búrka s bleskami. Stovky ľudí vyhnaných do poľa by sa tak ocitli v ohrození. „Predpovede pritom nehovorili, že sila vetra bude silnejšia, ako mal vydržať stan. Podľa ich certifikátu mal stan tejto sile vetra jednoznačne odolať.“ Hlásenia hovorili o búrke s nárazovým vetrom hodnoty 15 metrov za sekundu, spodná hranica, ktorú mal stan vydržať, bola 17,2, pričom podobné normovanie ráta s bezpečnostnou toleranciou. Okolo arény bolo veľa stavieb, ktoré mali nižšiu odolnosť a vydržali. 

Ani chýbajúci kompetentný zástupca firmy však nemusel byť príčinou tragédie. Na veži letiska boli zaznamenané aj nárazy vetra o hodnote 17 metrov za sekundu. Podľa analýzy meteorológa Eugena Lexmanna, ktorú uverejnil denník Pravda, to mohlo byť v aréne, ktorá bola o kilometer ďalej, horšie. Nedá sa teda vylúčiť, že na konkrétnom mieste vznikol vír a vietor sa do stanu oprel silnejšie než bola jeho oficiálna norma. 

Kaščáka zastihol pád arény chrbtom na letiskovej dráhe. Na bicykli bol okamžite namieste. „Mal som pocit, že vietor už ustáva,“ spomína. „Bol to silný moment. Bolo vidieť obrovskú spolupatričnosť so zranenými, zakrývali ich svojím oblečením, hovorili na nich, keď to lekári prikázali.“

Kaščák je i dnes presvedčený, že pred búrkou nemal na základe predpovedí dôvod prerušiť  festival. Ako hovorí, išlo o štandardnú búrku, akým festivaly pravidelne čelia. Potvrdili to aj oslovení organizátori. „Nielen u nás, ale na anglickom Glastonbury to býva často ešte horšie,“ tvrdí Holoda. 

Usporiadatelia boli počas búrky v pohotovosti, no sťahovali najmä menšie prístrešky, ktoré neboli ukotvené. Kaščák odmieta, že by bol festival pred smršťou prerušený, len O2 aréna hrala. „Na ostatných miestach sa počas tragédie pokračovalo podľa plánu,“ tvrdí. V uzavretých arénach Nay a Garnier  kde si mnohí nič nevšimli –, program pokračoval. Až kým pätnásť minút po páde arény nebol prerušený. Pokračovať sa už, žiaľ, nemohlo...