Súdruhovia z Afriky

Koncom 50. rokov, v predvečer veľkej dekolonizačnej vlny, sa Československo pokúsilo stať významným hráčom na africkom kontinente. Poslušný sovietsky satelit nadviazal na kontakty, ktoré v tejto oblasti získalo ešte prvorepublikové a povojnové Československo. Tentoraz však nešlo len o obchod. Komunistické Československo účinkovalo v role jedného zo sovietskych agentov a razilo cestu pre ďalšie štáty sovietskeho bloku, predovšetkým pre samotný Sovietsky zväz a Nemeckú demokratickú republiku. 

„Súčasťou ambicióznej africkej koncepcie Československa na začiatku 60. rokov bolo prehlbovanie už nadviazaných vzťahov s Etiópiou a s „revolučnými“ režimami v Ghane, Guinei a Mali, ale aj zriaďovanie zastupiteľských úradov všade tam, kde to bolo možné, napríklad v Somálsku či v Togu, “ píšu vo svojej knihe Československo a subsaharská Afrika v rokoch 1948 – 1989 českí historici Petr Zídek a Karel Sieber. 

Do ČSSR začali prichádzať stovky zahraničných študentov, ale aj bojovníkov, vyslaných rôznymi africkými revolučnými skupinami, ktorí tu získavali výcvik a neskôr, doma, už aj československé zbrane a občas aj vojenských poradcov. 

Prečo práve Afrika? V prvom rade šlo o šírenie svetového komunizmu. Ale netreba si to predstavovať tak, že existovalo niečo ako autonómna československá zahraničná politika, najmä v období normalizácie, Československo len zastupovalo Sovietsky zväz, a to najmä v tých krajinách, ktoré nechceli priamo spolupracovať s vedúcou krajinou svetového komunizmu, prípadne v krajinách, kde sa nechcel priamo angažovať ZSSR. 

Typickým príkladom bola Angola, kde kubánski vojaci a československé zbrane pomáhali bojovníkom Ľudového hnutia za oslobodenie Angoly, MPLA, v boji proti hnutiu UNITA. Československo sa angažovalo aj v Južnej Afrike. Hoci z tejto krajiny, kde vládol apartheid, odišli sovietski, poľskí i juhoslovanskí diplomati už v roku 1956, československé zastúpenie tu fungovalo až do roku 1963. Okrem iného tu vybavovalo povolenia v prístavoch pre sovietske lode, smerujúce do Antarktídy. 

Ako píšu Zídek a Sieber „aj v postavení sovietskeho satelitu však československá zahraničná politika dokázala nájsť vlastnú špecifickú oblasť pôsobenia – a tou bol komerčný vývoz  vojenského materiálu.“ Popri prosovietsky orientovaných krajinách, ktoré zbrane získali za výhodných podmienok, boli príjemcom československého „špeciálu“, ako sa vtedy hovorilo vojenskej technike, aj neutrálne, či dokonca prozápadné štáty.  

Problém vo vzťahoch medzi Československom a subsaharskou (čiernou) Afrikou nastal až po roku 1968. Stalo sa tak jednak pre čistky, ktorými sa normalizačný režim zbavil svojich najkvalifikovanejších pracovníkov v diplomacii a rozviedke, ale aj kvôli tomu, že niektoré africké krajiny  (Tanzánia či Zambia), odsúdili okupáciu ČSSR. 

Situácia sa opäť zmenila v polovici 70. rokov, ale, ako sa píše v citovanej knihe, naša zahraničná politika vtedy už výrazne zaostávala  za sovietskou a východonemeckou a v istom ohľade aj za bulharskou zahraničnou politikou v subsaharskej oblasti. 

Prvá ucelená koncepcia československej zahraničnej politiky voči Afrike bola vypracovaná v roku 1961. Vyplýva z nej, že  Československo malo: 1. pomáhať postkoloniálnym africkým štátom v upevňovaní ich politickej a hospodárskej samostatnosti 2. pomáhať „koloniálnym národom“ v boji za nezávislosť, a to najmä politickou a materiálnou podporou. Ku „krajinám prednostného záujmu“ patrila okrem Ghany, Zjednotenej arabskej republiky (Egypt), Mali  a Nigérie aj Guinea, ktorá si zaslúži aspoň niekoľko odsekov.  

Guinea získala nezávislosť ako prvá francúzska kolónia v čiernej Afrike už v októbri roku 1958. „Okolnosti, za ktorých k tomu došlo, umožnili Sovietskemu zväzu a jeho satelitom úspešnú politickú a hospodársku ofenzívu,“ píše sa v knihe. 

Už dva a pol mesiaca po vyhlásení samostatnosti schválilo československé politbyro zriadenie veľvyslanectva v Konakry a historicky prvá guinejská delegácia do zahraničia zamierila vo februári 1959 do Prahy. Politbyro vtedy rozhodlo, že ČSSR dodá do Guiney ako „dar československého ľudu a vlády“ výzbroj pre štyri prápory v cene asi 10 miliónov korún. Zásielka prišla v poriadku a hoci naši vyjednávači z Guiney písali, že miestni predstavitelia sa vyhýbajú „akýmkoľvek diskusiám o otázke marxizmu a komunizmu“, získali k nim dôveru. Po zbraniach tak k pobrežiu Guinejského zálivu smerovala aj skupina expertov ministerstva vnútra a vojenských inštruktorov, ako aj odborníkov na riadenie hospodárstva, poľnohospodárstva, dopravných a energetických expertov či lekárov. Na základe dohody z júla 1959 poskytlo Československo Guinei päťročný úver vo výške 40 miliónov korún. 

Ešte v tom istom roku požiadala guinejská strana o mnohé ďalšie veci: výcvik vojakov a neskôr aj vojenských pilotov, ktorý ČSSR realizovala výrazne pod cenu, tlač bankoviek i razbu mincí. Obe krajiny nadviazali styky aj po straníckej línii a vyvrcholením dovtedajších vzťahov bola návšteva prezidenta Sékou Tourého v Prahe v decembri 1959. 

Hoci isté pochybnosti o oddanosti Guinejčanov marxistickému učeniu vyvolala už táto návšteva, prvé prejavy krízy vzájomných vzťahov (nedostatky v československom vývoze a rastúca nevyrovnanosť obchodnej bilancie) sa prejavili až v druhej polovici roku 1960. O rok neskôr pochybnosti zmizli. Paranoidný Touré „odhalil“ sprisahanie, do ktorého mala byť zapletená aj „jedna východná ambasáda.“ Proti tomu sa ohradil sovietsky veľvyslanec, ktorého vzápätí vyhostili a guinejský diktátor zmenil celú zahraničnopolitickú orientáciu krajiny. 

Československo-guinejské vzťahy sa v neskoršom období obmedzili len na hospodársku oblasť, ktorá však prešla nevídaným útlmom: guinejská strana ani nezačala splácať úvery a Československo takmer prestalo vyvážať. 

Guinea bola typickým príkladom krajiny tretieho sveta, ktorá počas studenej vojny váhala, na ktorú stranu sa pridať. V roku 1964 vedenie monopolnej Demokratickej strany Guiney vyhlásilo návrat k niektorým opatreniam inšpirovaným komunistickou praxou. Československo, hoci menej intenzívne, ale predsa, začalo znovu nadväzovať vzťahy. To už však bolo v čase, keď bolo jasné, že Touré priviedol krajinu do katastrofálneho stavu a aj naše ministerstvo zahraničia písalo, že „po sérii úspešných štátnych prevratov v susedných krajinách sa súdi, že podobný osud čaká aj Tourého.“ Touré vydržal až do roku 1984. V tom čase dosiahli československé pohľadávky 200 miliónov korún a krajina na pobreží Guinejského zálivu sa znovu začala obracať na Západ. Bolo teda jasné, že „investícia“ do Guiney nevyšla. Československo však ešte malo svoje želiezka v ohni. Jedným z nich bola Angola. 

Hoci v subsaharskej Afrike vyhlasovala okolo roku 1960 nezávislosť jedna krajina za druhou, v portugalských kolóniách (Angola a Mozambik) Salazarov režim všetky pokusy o emancipáciu miestneho obyvateľstva potlačoval. Existovali však exilové skupiny, ktoré nezávislosť od Portugalska požadovali. Najvplyvnejšou z nich bolo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly MPLA. 

MPLA nadviazalo ešte pred neúspešným pokusom o povstanie v Luande 4. februára 1961 kontakty s krajinami sovietskeho bloku vrátane Československa. Počas rokovania s MPLA došli československí zástupcovia k tomu, že súdruhovia z Angoly „majú dobré znalosti základov marxizmu-leninizmu a správne vidia vývoj v Afrike i snahy neokolonializmu. V ČSSR sa zaujímali o naše skúsenosti z budovaním socializmu.“ 

Pomoc na seba nedala dlho čakať. Už v novembri prišli do ČSSR absolvovať vojenský výcvik prví traja Angolčania. Kurz „velenia skupinám partizánskeho a diverzného charakteru v hlbokom tyle nepriateľa“ bol u nás prvý tohto druhu. Nasledovali ďalší „frekventanti“ a, samozrejme, finančná pomoc, ktorá však nebola vysoká ani jednoduchá, pretože pomery v MPLA sa veľmi rýchlo menili, a nie vždy bolo počas pätnástich rokov bojov za nezávislosť jasné, ktorí jej predstavitelia stoja na správnej strane. V roku 1976, rok po vyhlásení samostatnosti, to už jasné bolo: MPLA sa definitívne prihlásila k marxizmu.

Predstavitelia novej moci tak mohli žiadať od komunistických krajín „okamžitú pomoc“ najmä pri liečení a rehabilitácii bojovníkov MPLA. Hoci angolskí predstavitelia ešte pred nadviazaním diplomatických stykov hovorili o nutnosti „zabezpečiť najmä odber nafty, železnej a medenej rudy, bavlny, kávy, banánov, rýb, a čiastočne aj uránu“, v praxi pozostávali vzájomné vzťahy z pomoci východného bloku Angole. 

V prvom komunistickom štáte na africkom kontinente sa po vyhlásení nezávislosti rozhorela (aj s pomocou kubánskych jednotiek) občianska vojna medzi MPLA a konkurenčnými skupinami UNITA a FNLA. ČSSR preto ešte v roku 1976 dodala Kube a  jej prostredníctvom aj MPLA muníciu v hodnote asi 220 miliónov korún. Ešte predtým naše vedenie rozhodlo, že Kube v súvislosti s konfliktom v Afrike prepáčime dlh viac ako štvrť miliardy korún. 

Ako píšu Zídek a Siebert, „politika komunistických štátov v Angole bola pozoruhodná predovšetkým tým, že sa nepokúsila primať angolskú vládu na ďalšie znárodňovacie opatrenia voči zahraničným investorom.“ Ich prítomnosť bola, paradoxne, vnímaná ako záruka, že Angola nebude odkázaná len na pomoc Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). 

Z pohľadu Československa nasledoval guinejský scenár: hospodárska pomoc, experti, nadviazanie straníckych stykov. Na rozdiel od Guiney ČSSR dokonca s Angolou podpísala vzájomnú dohodu o priateľstve a spolupráci (to bolo v roku 1980). Československý vývoz do Angoly však už koncom 70. rokov začal klesať. 

Vzťahy sa zhoršili najmä v roku 1984 po únose československých občanov (viac v rozhovore s Eduardom Kukanom). Hoci RVHP ukladala členským štátom povinnosť poskytnúť „dostatočnú pomoc“, československé vedenie nemalo pochybnosti o tom, že „z ekonomického hľadiska je poskytnutie dodatočnej pomoci Angole neúnosné, pretože by predstavovalo ďalšie ekonomické straty.“ 

Okrem kategórie „krajiny prednostného záujmu“, rozoznávala československá diplomacia aj dve ďalšie. Do druhej kategórie spadali štáty, s ktorými boli nadviazané „obojstranne výhodné“ hospodárske vzťahy. A v tej tretej sa nachádzali krajiny „závislé od imperializmu.“ Juhoafrická únia (od roku 1961 Juhoafrická republika) spadala do dvoch posledných. 

V JAR malo Československo jeden z najstarších zastupiteľských úradov v Afrike. Význam miestneho generálneho konzulátu ešte narástol po tom, ako z krajiny rasovej segregácie odišli diplomatické zastúpenia ostatných komunistických krajín. Autori citovanej knihy tvrdia, že medzi ČSSR a JAR na začiatku 60. rokov „existovali kontakty, ktoré by sme mohli s trochou zveličenia označiť za príklad symbiózy v studenej vojne nie celkom obvyklej.“

Juhoafrická vláda existenciu konzulátu chápala ako argument proti svojej ostrakizácii, Československo zase malo záujem na vzájomnom obchode. Pôsobenie zástupcov podnikov zahraničného obchodu prinášalo každý rok československej ekonomike 30 miliónov korún v devízach a dokonca ani Moskva príliš netlačila na koniec vzťahov.

Tlak vzrástol až po zasadnutí Valného zhromaždenia OSN na konci roku 1962, kde najmä pribúdajúce krajiny tretieho sveta odsudzovali rasovú politiku JAR. O to, aby Československo zrušilo generálny konzulát v Johannesburgu, usilovali aj predstavitelia Juhoafrickej komunistickej strany (SACP) a Afrického národného kongresu (ANC). 

O rok neskôr sa tak aj stalo, biznis, ktorý sa mal presúvať na iné trhy, však pokračoval. Takýto obchod s  JAR,  penalizovanou medzinárodnými sankciami, však viedol v polovici roku 1964 ku škandálu. Alžírsky týždenník Revolution Africaine uverejnil v tom čase článok Relatívny bojkot, ktorý tvrdil, že Československo nakupuje v Južnej Afrike železnú rudu a predáva guľôčkové ložiská a ľahké zbrane. S tými zbraňami to síce nebola pravda, ale 1. júla 1964 vydalo ministerstvo zahraničného obchodu „Zákaz obchodu s osobami a podnikmi v Juhoafrickej republike.“

Obchod síce ustal, ale vzťahy s juhoafrickými komunistami sa zlepšovali. V Československu sa napríklad konala konferencia členov ÚV SACP, ktorí pôsobili v zahraničí, i vojenský výcvik niekoľkých členov ANC, ktorý bol však vyhodnotený ako neúspešný. Hoci sa ČSSR pokúšala aj o materiálnu pomoc, tá napokon nebola veľmi vysoká. Zostalo tak najmä pri politickej podpore: Rad priateľstva prepožičali predsedovi miestnych komunistov Joe Slovovi i väznenému Nelsonovi Mandelovi. 

Pre nedostatok priestoru môžeme len stručne pripomenúť, že bohaté vzťahy malo komunistické Československo aj s niekoľkými ďalšími krajinami subsaharskej Afriky. 

Čechoslováci si už v časoch prvej republiky napríklad veľmi dobre rozumeli s Etiópiou. Ešte priateľskejšie vzťahy nastali potom, ako v roku 1977 prevzal moc etiópsky komunista Mengistu Haile Mariam. Etiópski stážisti sa striedali s našimi expertmi, naše dary s ich vďakou. Ale ani štedrá pomoc nemohla nič zmeniť na katastrofálnom stave etiópskej ekonomiky, sužovanej vojenským konfliktom a nekompetentným riadením. Ako píšu Zídek a Siebert, „príkladom aktivity, ktorá sa z obchodného kontraktu premenila na ďalšiu položku bezplatnej pomoci, je československá účasť na stavbe hydroelektrárne Melka Wakana.“ Pozitívny vzťah malo Československo aj k ďalšej komunistickej krajine – Mozambiku. 

A nemožno zabudnúť ani na Nigériu, ktorej Československo dodávalo zbrane v čase občianskej vojny v Biafre, ani na Južnú Rodéziu (neskoršie Zimbabwe), kde Československo dvadsať rokov podporovalo stranu, ktorá nakoniec po získaní nezávislosti prehrala. 

Na dokreslenie vzťahov s krajinami čiernej Afriky budú hádam stačiť dva úsmevné prípady. 

Dňa 8. septembra 1989 navšívil Československo seychelský komunistický prezident France Albert René, ktorý navrhol vyslať na Seychely delegáciu československých expertov a požiadal o pomoc pri vybudovaní nového sídla ústredného výboru a tenisových kurtov („keď je ČSSR známa ako tenisová veľmoc“).

Zaujímavá bola aj jedna etapa ugandsko-československých obchodných vzťahov, ktorú odcitujeme zo spomínanej knižky: „Ugandská vláda však mala záujem na tom, aby prísun československých zbraní naďalej pokračoval a vďaka tomu bola už na jar 1969 uskutočnená ďalšia dodávka „špeciálu“, tentoraz v hodnote 10,9 milióna Kčs. Armáda pre svoje potreby ďalej nakupovala ďalšie obrnené transportéry, muníciu a bomby, rakety a náhradné dielce k dodaným lietadlám. Zníženiu ugandského salda v obchode s Československom tentoraz pomohla predovšetkým spoločná akcia Koospolu a Východočeskej zoologickej záhrady, ktorej riaditeľ Ing. Vágner za veľkého záujmu ugandských predstaviteľov pripravil najväčší transport odchytenej zveri v histórii Ugandy.“