Skončila sa ďalšia Pohoda. Bolo horúco, v „našej“ TB aréne občas až pekelne, ale bolo dobre. Asi najlepšie za posledné roky.
A pritom svoju účasť nečakane odriekla megastar Patti Smith, nehral ani ďalší hlavný ťahák festivalu, skupina Air, pre chorobu neprišli brazílske divožienky, ktoré Mišo Kaščák avizoval ako svoje top, a z rovnakých dôvodov nemohlo byť ani skvelé predstavenie Kumšt, ktoré malo celú Pohodu parádne otvoriť. A to ešte ďalší headlineri, americkí hip-hoperi z Wu-Tang Clan, predvádzali trápne maniere, keď naschvál meškali, čím bezstarostne ohrozovali celý program.
Iný festival by také teplo, taká smola a takí namyslenci pochovali, Pohoda to bez ujmy vydržala. Dokonca z toho vyšla ako absolútny víťaz.
Nebola to však náhoda. Slobodný a prívetivý duch tohto festivalu bol dlhé roky budovaný, a jeho stavba už mocne drží. Tento festival nie je založený na svetových hviezdach ani na ťahajúcich headlineroch, ale na normálnych ľuďoch. Takí ho na začiatku vymysleli, takí ho každoročne robia, a takí naň čoraz viac chodia. A to je kombinácia, akú nerozbije ani choroba, ani havária, ani nevábne duše niektorých hviezd.
Je to neuveriteľné, ale práve na Slovensku sa podaril festival normálnosti. A žičlivosti. A radosti. V našom stane bolo na divadle Čtvrtníčka s Lábusom 1 500 ľudí. Nebola to pritom žiadna výpravná šou. Len sa čítal prepis telefonátu, ktorý ukázal na korupciu v českom futbale. Výborný nápad, silný postoj. Keď hra skončila, všetci dlho skandovali „Hoši, děkujem“.
Na obrovskom pódiu hneď vedľa hrali prvý krát Živé kvety. Ďalší z vrcholov. Normálni mladí ľudia, ktorí sa schádzajú popri inej práci kdesi v garáži, nemajú promo ani prachy, ale keď začnú spievať a hrať, nedá sa ostať vlažný. Tie texty a tá hudba sú silné, pretože idú zo srdca. Vraveli nám síce smutne: „Zas je to všetkým jedno,“ ale spôsobili, že už celkom nie je.
O pár hodín po nich prišli The Blind Boys of Alabama. Ďalšia pecka. Slepci, ktorí vidia viac než väčšina vidiacich. Keď začali skákať, smiať sa a tancovať, ale hlavne keď začali spievať a hrať tie svoje modlitby k Bohu, prestalo byť jasné, kto je vlastne naozaj postihnutý. Nikdy som niečo také nevidel.
A prichádzali ďalšie a ďalšie vrcholy. Opera SND, ktorá nadchla, Marián Varga, ktorý pohladil, bratia Jobusovci, ktorí vyčarovali smiech. Ale aj Martin Mojžiš, ktorí nám v diskusii .týždňa pred 1 000 ľuďmi prezradil, že z hmoty celého vesmíru tvoria hviezdy, prach a planéty len 4 percentá, ostatných 96 percent je čosi neznáme. A samozrejme ekologickí aktivisti, psychiatri či ľudia z Artfóra, ktorí už roky dotvárajú atmosféru na tom inak úplne nudnom letisku. A potom ešte tí skromní neznámi v pozadí – manažéri jednotlivých pódií, dobrovoľníci, lekári, ochrankári.
Bolo strašne dusno, Air nehral, Patti neprišla, Brazílčanky ochoreli. A predsa to tam bolo. Čo to vlastne je, Mišo?
.štefan Hríb
A pritom svoju účasť nečakane odriekla megastar Patti Smith, nehral ani ďalší hlavný ťahák festivalu, skupina Air, pre chorobu neprišli brazílske divožienky, ktoré Mišo Kaščák avizoval ako svoje top, a z rovnakých dôvodov nemohlo byť ani skvelé predstavenie Kumšt, ktoré malo celú Pohodu parádne otvoriť. A to ešte ďalší headlineri, americkí hip-hoperi z Wu-Tang Clan, predvádzali trápne maniere, keď naschvál meškali, čím bezstarostne ohrozovali celý program.
Iný festival by také teplo, taká smola a takí namyslenci pochovali, Pohoda to bez ujmy vydržala. Dokonca z toho vyšla ako absolútny víťaz.
Nebola to však náhoda. Slobodný a prívetivý duch tohto festivalu bol dlhé roky budovaný, a jeho stavba už mocne drží. Tento festival nie je založený na svetových hviezdach ani na ťahajúcich headlineroch, ale na normálnych ľuďoch. Takí ho na začiatku vymysleli, takí ho každoročne robia, a takí naň čoraz viac chodia. A to je kombinácia, akú nerozbije ani choroba, ani havária, ani nevábne duše niektorých hviezd.
Je to neuveriteľné, ale práve na Slovensku sa podaril festival normálnosti. A žičlivosti. A radosti. V našom stane bolo na divadle Čtvrtníčka s Lábusom 1 500 ľudí. Nebola to pritom žiadna výpravná šou. Len sa čítal prepis telefonátu, ktorý ukázal na korupciu v českom futbale. Výborný nápad, silný postoj. Keď hra skončila, všetci dlho skandovali „Hoši, děkujem“.
Na obrovskom pódiu hneď vedľa hrali prvý krát Živé kvety. Ďalší z vrcholov. Normálni mladí ľudia, ktorí sa schádzajú popri inej práci kdesi v garáži, nemajú promo ani prachy, ale keď začnú spievať a hrať, nedá sa ostať vlažný. Tie texty a tá hudba sú silné, pretože idú zo srdca. Vraveli nám síce smutne: „Zas je to všetkým jedno,“ ale spôsobili, že už celkom nie je.
O pár hodín po nich prišli The Blind Boys of Alabama. Ďalšia pecka. Slepci, ktorí vidia viac než väčšina vidiacich. Keď začali skákať, smiať sa a tancovať, ale hlavne keď začali spievať a hrať tie svoje modlitby k Bohu, prestalo byť jasné, kto je vlastne naozaj postihnutý. Nikdy som niečo také nevidel.
A prichádzali ďalšie a ďalšie vrcholy. Opera SND, ktorá nadchla, Marián Varga, ktorý pohladil, bratia Jobusovci, ktorí vyčarovali smiech. Ale aj Martin Mojžiš, ktorí nám v diskusii .týždňa pred 1 000 ľuďmi prezradil, že z hmoty celého vesmíru tvoria hviezdy, prach a planéty len 4 percentá, ostatných 96 percent je čosi neznáme. A samozrejme ekologickí aktivisti, psychiatri či ľudia z Artfóra, ktorí už roky dotvárajú atmosféru na tom inak úplne nudnom letisku. A potom ešte tí skromní neznámi v pozadí – manažéri jednotlivých pódií, dobrovoľníci, lekári, ochrankári.
Bolo strašne dusno, Air nehral, Patti neprišla, Brazílčanky ochoreli. A predsa to tam bolo. Čo to vlastne je, Mišo?
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.