Keď som článok o skupine Travis pred dvoma týždňami zakončil otázkou, či zaprší, alebo nie, ani v najhoršom sne mi nenapadla možnosť tragédie, ktorá sa tento rok stala. Myslím, že búrku, o ktorej mali informácie organizátori a vďaka nim aj návštevníci festivalu, by Pohoda vzhľadom na precíznosť, s akou je každoročne pripravovaná, ustála bez problémov. V čase letných festivalov niečo také, ako je letná búrka, predsa nie je výnimočná záležitosť. Pohodu však skosila katastrofa, ktorá všetkými, ktorí tam chodia, pretože si najväčší festival cenia ako udalosť roka, otriasla.
Stále si neviem odpovedať, prečo sa to muselo stať a verím, že nie som sám, na koho stiesňujúce pocity doľahli a doliehajú čoraz viac, aj neskôr po tragédii.
Keď začalo fúkať a rozpršalo sa, bežal som do iného zakrytého stanu, kde sedeli ľudia na lavičkách, popíjali kofolu alebo pivo a postupne sa priestor začínal zapĺňať ďalšími, čo sa prišli schovať pred dažďom. Nič výnimočné sa nedialo a všetci sme čakali, kým doprší. Po niekoľkých minútach však na lavičku vystúpil chlapík s vysielačkou a všetkým oznámil, že tento prístrešok sa musí uzatvoriť a že treba spod neho odísť. Ľudia hľadali iné útočisko a mierili buď do stanov, áut alebo pod iný krytý stan. Postupne museli odísť ľudia aj z ostatných krytých stanov a vtedy pri žiadosti, aby všetci opustili zakryté priestory, zaznela informácia, že festival je predčasne ukončený.
Išiel som za kamarátmi do stanu a stále sme čakali, kým prestane pršať. O zrútení stanu a tragédii sa každý dozvedal inokedy, niektorí o tom dlho ani nevedeli, no postupne sme už všetci registrovali, akú spravil vietor v areáli spúšť. Začínali sme sa poberať, niektorí už mierili na kyvadlovú dopravu, iní sa schovávali v autách.
Bolo to len zopár sekúnd ničivého vetra. Je mi ľúto, že sa to neskončilo iba búrkou, po ktorej by sa znova všetci mohli baviť ďalej. Dúfam, že festival Pohoda bude pokračovať, inak Slovensko príde o jeden z mála symbolov toho dobrého, čo tu máme.
Namiesto týchto riadkov by tu bol text o výborných koncertoch. Z tých, čo sa stihli udiať pred tragickým záverom, by si vďaka romantickej atmosfére a tancujúcim párikom zaslúžili zmienku napríklad Swing Society Orchestra, ktorí hrali v tropickom teple v piatok krátko popoludní, alebo melancholickí Američania The Airborne Toxic Event, ktorí nesklamali. Taktiež Hadouken! predvádzajúci nové pesničky v kombinácii s coverom Song 2 od Blur, množstvo tancujúcich ľudí na hudbu The Whip, ktorí sa hrali so zvukom vlastných skladieb, skvelý set odohrali aj dokonale zohratí Fujiya & Miyagi, zaujímavá bola debata s hrdým Čechoslovákom Fedorom Gálom... Bola by to reportáž aj o ďalších koncertoch, ktoré sme nevideli, aj o takých milých akciách, akou bola rozprávka o prasiatkach, ktorú deťom hralo divadlo a čítala Zuza Mojžišová.
Problém je, že nedokážem nájsť vhodné slová, pripadám si, akoby som nikdy nenapísal žiadny článok. Superlatívy znejú strašne plocho, dojmy z drobností zatieňujú tie padajúce stĺpy, roztrhnuté plachty, odfúknuté stany, zranení ľudia a mŕtvy človek. Hľadanie slov zlyháva a viac už napísať neviem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.