Napriek tomu má tragédia Macbeth v porovnaní s niektorými svojimi predchodkyňami skôr umelecké ako komerčné ambície. Popri nesporných kladoch však prináša aj viaceré otázne momenty. To je však daň za relatívne krátky čas skúšok, ako aj odlišnosť hereckých škôl angažovaných umelcov.
Macbeth je mnohovrstvové, ale hutné dielo. O najkratšej Shakespearovej tragédii sa hovorí, že by mohla byť asi len skrátenou verziou pôvodného textu, ktorý sa nedochoval. Je to hra o ambíciách a túžbe po moci, ktoré dokážu človeka dohnať k vraždám. Hoci ňou Shakespeare reflektoval konkrétne udalosti z histórie Škótska, motív krvavých bojov o trón je univerzálny. Ako šedá eminencia sa hrou prepletá aj otázka rodových rolí – slabý muž verzus dominantná žena. Text je navyše popretkávaný čarodejníctvom a veštbami.
Naplno rozviť všetky motívy hry je takmer nemožné, čo inscenáciu miestami trochu splošťuje. Zjednodušene pôsobí napríklad prirovnanie Macbetha k diktátorom, ktorých tváre režisér Ondrej Spišák efektne premieta na plátno šľahajúce z čarodejníckeho kotla. Ťažko si totiž predstaviť, že Hitlera, Stalina, Miloševiča alebo Pol Pota trápila genocída tak, ako zžierali Macbetha výčitky svedomia. Nehovoriac o ideologickom rozmere ich konania. Popri tejto paralele vyvoláva upomienka na nástenkový tender iba pousmiatie.
Sila inscenácie spočíva predovšetkým v režijnej evokácii všadeprítomnej krvi, v metaforickosti výtvarnej štylizácie a v obrazotvornosti hudby. Scéne Františka Liptáka dominujú štyri sprchové kúty postriekané krvou a plexisklo, za ktorým dochádza k vraždám, v dôsledku čoho je pravidelne zalievané červenou tekutinou. Symbolický charakter zmývania krvi z rúk a hriechov z duše čistou vodou je zrejmý. Aktualizačný moment je prítomný aj vo vojenských kostýmoch Jany Hurtigovej, ktoré nesú viacero moderných prvkov. Atmosféru inscenácie zdôrazňuje sugestívna hudba Michala Novinského.
Napriek politickým motívom je Macbeth primárne hrou o ľudskej duši a jej morálnych zlyhaniach. Kľúčový je vnútorný boj hlavnej postavy so zvrátenými túžbami a s následným pocitom viny, ktorý ho privedie až k šialenstvu. I on napokon platí svoju daň. Nitriansky herec Milan Ondrík kladie ako Macbeth dôraz na realistické vonkajšie prežívanie. Explicitnosť jeho trpiteľskej mimiky a vzlykov sa miestami zdá prehnaná, obzvlášť keď dramatické napätie dokresľuje hudba a scénické výjavy, ale v kontexte stvárnenia Macbetha ako morálneho slabocha, ktorého mužnosť spochybňuje aj jeho manipulujúca manželka, je štylizácia do polohy „decka“ jedným z možných interpretačných kľúčov. Paradoxne však potom vyznieva jeho vojnové hrdinstvo, vďaka ktorému postúpil na spoločenskom rebríčku.
Najvážnejšou ruptúrou inscenácie je inkompatibilita herectva medzi Ondríkom a českou herečkou Veronikou Freimanovou, zosilnená aj absenciou partnerskej chémie, čím zamýšľaný motív vzťahu staršej ženy a mladšieho muža ostáva nerozvinutý. Kým Ondrík interpretuje Shakespearov poetický jazyk emotívne, s dôrazom na obsah, Freimanová viaceré krkolomné repliky deklamuje, kladúc dôraz na rytmický efekt. V takejto situácii sa vzniku manželskej krízy čudovať nemožno. Obsadenie vedľajších postáv je kvalitné (Marián Slovák, Marek Majeský, Ladislav Frej) vrátane mladého kmeňa bratislavského divadla Astorka (Robert Jakab, Juraj Kemka, Marián Miezga, Lukáš Latinák).
O Macbethovi sa hovorí, že je prekliatou hrou. Jedným z dôvodov je prítomnosť čiernej mágie. Povery dokonca v minulosti spôsobili, že herci sa báli odriekať čarodejnícke verše, aby nespôsobili divadlu požiar či inú katastrofu. Žiadna katastrofa sa nekonala ani v západnom krídle Bratislavského hradu, ale záujemcom o skutočný skvost, hoci kinematografický, odporúčam pozrieť si radšej Kurosawov Krvavý trón.
William Shakespeare: Macbeth. Réžia Ondrej Spišák, Scéna: František Lipták, Hudba Michal Novinski. Hrajú: Milan Ondrík, Veronika Freimanová, Martin Nahálka, Marián Slovák a ďalší. Letné shakespearovské slávnosti, Bratislava, 16. júl 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.