Boháč cez ucho ihly

V antickej spoločnosti bolo bohatstvo vnímané ako priazeň bohov a bolo znakom spoločenského postavenia. Tieto dve funkcie boli prepojené, pretože schopnosť udržať či zveľadiť rodinný majetok bola dôležitá na zachovanie kultu. Bohatstvo malo význam aj v politickej rovine. Vládcom krajiny sa mohol stať len bohatý človek – čo bolo nádejou, že sa bude starať o dobro spoločnosti, a nie o svoje vlastné.

V gréckej filozofii sa však objavilo aj tvrdenie, že príliš veľká starosť o majetok môže ľudí odvádzať od duchovnej cesty. Niektorí filozofi dokonca hovorili o radikálnom odpútaní sa od bohatstva. Zaujímavú koncepciu ponúkal Aristoteles: vnímal bohatstvo ako prostriedok k cieľu –          blaženosti, ktorá je odmenou za cnostný život. Podľa neho vnútorná sloboda viedla k cnostnému zaobchádzaniu s bohatstvom.

Trochu odlišná situácia bola v Rímskej ríši, kde dokonca existoval zákon, ktorý zakazoval predaj umeleckých diel a hmotných statkov. Rímska spoločnosť sa totiž bála, že zánik bohatej vrstvy by nakoniec viedol k zániku ríše. A tak boháči, ktorí sa nemohli „zbaviť“ majetku, boli v skutočnosti jeho „otrokmi“.

Aj v židovstve bolo bohatstvo znakom Božieho požehnania a farizeji dokonca označovali bohatých za spravodlivých. Židovská tradícia na rozdiel od antického sveta hovorila o potrebe dávať almužnu a starať sa o biednych.

V prvých kresťanských komunitách sa ich členovia zrejme neraz delili aj o hmotný majetok. Bohatstvo pokladali iba za nástroj, a tak sa ho v prípade potreby bez ľútosti zriekali. Nehlásali však nové spoločenské zriadenie, kde by všetko patrilo všetkým. Väčšina kresťanov sa zriekla časti majetku, ale výhradne dobrovoľne, nešlo o podmienku prijatia do komunity.

Dnes prevládajúci postoj kresťanstva k bohatstvu ovplyvnil príbeh v Matúšovom evanjeliu, v ktorom sa bohatý mladík pýta Ježiša, čo má robiť, aby získal večný život. Ježiš mu odporúča, aby rozdal majetok a nasledoval ho. Príbeh mal viacero interpretácií a časom zvíťazil jeho doslovný výklad, ktorý negatívne ovplyvnil postoj kresťanov k bohatstvu.

Celkom inak vyznieva prednáška Klementa Alexandrijského, ktorý príbeh z evanjelia spracoval a predniesol pred bohatými obyvateľmi Alexandrie. Rozvinul ho v kontexte Ježišových výrokov, ktoré sa tiahnu celým Novým zákonom, a dospel k názoru, že doslovné chápanie tohto príbehu je v rozpore s Ježišovým učením. 

Klement sa vo svojom výskume opieral nielen o Markovo, Matúšovo a Lukášovo evanjelium, ale aj o Tajné Markovo evanjelium, ktoré obsahovalo duchovnejšie usmernenie na ceste poznania. Kresťanská komunita v Alexandrii uchovávala toto evanjelium ako vzácne dedičstvo a študovať ho mohli len významné osobnosti. Okrem tohto prameňa mal Klement k dispozícií aj apokryfné evanjelium Nazorejcov a gnostické výklady tohto príbehu.

Klement, ktorý sa vo svojich dielach snažil o celistvý pohľad a vyhýbal sa extrémnym postojom, zistil, že príbeh je v skutočnosti podobenstvom, a tak treba k nemu aj pristupovať – hľadať jeho hlbší význam. Jeho prednáška o stretnutí Ježiša s bohatým mladíkom sa stala prvou teologickou koncepciou, ktorá dala kresťanskej cirkvi návod, ako pristupovať k bohatstvu. A hoci neskôr upadla do zabudnutia, nikdy nestratila aktuálnosť.

Bohatý mládenec položil Ježišovi otázku, čo má robiť, aby získal večný život. Ježiš hovorí, aby zachovával prikázania. Mládenec na to, že ich zachováva už od mladosti. A vtedy mu Ježiš povedal: „Ešte jedno ti chýba; choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Táto Ježišova výzva otriasla mladíkovým svetom, lebo v bohatstve nachádzal istotu a miloval ho viac než Boha. Podľa Klementa Alexandrijského si však mladík prišiel za Ježišom po pochvalu za to, že dodržiava Zákon. A Ježiš mu povedal, aby si dal do poriadku svoj rebríček hodnôt, aby zmenil svoj život a bol vnútorne slobodný.

Keď mladík odišiel zarmútený, pretože sa nedokázal zriecť majetku, Ježiš povedal učeníkom: „Ako ťažko vojdú do nebeského kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Neútočil na bohatstvo, nevyzýval na to, aby človek bohatstvo odmietol, skôr upozornil na ťažkosti spojené s bohatstvom. Učeníci však boli zmätení. V duchu židovskej tradície si mysleli, že spasený bude bohatý človek, lebo bohatstvo je odrazom Božieho požehnania. A tak sa spýtali: „Kto potom môže byť spasený?“ Ich otázka bola prejavom zúfalstva. Pochopili totiž hlbší význam jeho slov. Ak by totiž šlo len o materiálne bohatstvo, tak toho sa zriekli, keď sa ho rozhodli nasledovať. Ale on zrazu hovorí o vnútornej slobode – a oni sa ešte nezriekli túžby po majetku.

Ak by kresťania prijali doslovný výklad stretnutia bohatého mladíka s Ježišom, potom by najväčšou výzvou bolo, aby sa zriekli majetku. Ale Klement Alexandrijský píše, že určité (finančné) zaistenie je v skutočnosti dobrom. Bohatstvo má slúžiť človeku. Podľa neho je vo vzťahu k peniazom dôležité dosiahnuť vnútornú rovnováhu. Kto nemá dostatok finančných prostriedkov, aby naplnil svoje potreby a túžby, alebo ak ich má nadbytok, pohltia ho myšlienky na to, ako získať peniaze – alebo ako ich mať čoraz viac. Ak však naplníme svoje potreby a túžby a zachováme si vnútornú slobodu vo vzťahu k peniazom, dosiahneme spokojnosť a vytvoríme si ideálne podmienky pre duchovný život. Nemáme sa zriecť bohatstva, ale dosiahnuť slobodu vo vzťahu k peniazom.

Zaujímavú koncepciu zaobchádzania s bohatstvom prináša benediktínsky mních Anselm Grün, ktorý má na starosti správu financií a manažment v benediktínskom opátstve v Münsterschwarzachu (v kláštore žije asi 100 mníchov a zamestnáva približne 280 zamestnancov asi v 20 dielňach). Grün hovorí o spiritualite zaobchádzania s peniazmi. Táto spiritualita stojí na schopnosti kreatívne zachádzať s peniazmi a dosahovať zisk pri dodržaní istého etického kódexu. Ak dokážeme kreatívne zachádzať s peniazmi, umožníme vznik projektov, ktoré sa stanú prínosom pre celú spoločnosť. Vďaka tejto filozofií dokáže kláštor úrovňou pracovných podmienok, ale i výškou miezd svojich zamestnancov konkurovať aj súkromným spoločnostiam.

Podľa Grüna by cirkev mala byť vnútorne slobodná, aby mohla slobodne vyjadrovať svoj názor. A aby mohla byť slobodná, musí byť finančne nezávislá, alebo aspoň financovaná z viacerých zdrojov. Dobré by tiež bolo, keby si aspoň sčasti dokázala na seba zarobiť. Cirkev na svoju činnosť potrebuje peniaze a mala by sa naučiť zaobchádzať s peniazmi  duchovne, kreatívne a s fantáziou.

Klement Alexandrijský dokonca prirovnáva zaobchádzanie s peniazmi k umeniu a tvrdí, že ak z bohatstva spravíme umelecký nástroj, nemusíme sa báť o jeho zhodnotenie.

Z Klementovho odkazu je zrejmé, že kresťania by sa nemali pozerať na ekonomiku ako na niečo nemorálne. Prepojenie ekonomiky a morálky je dôležité, lebo zdravá ekonomika stojí na morálke. Ešte aj dynamika rozvoja ekonomiky závisí od energie vygenerovanej morálkou. Je to možno prekvapivé, ale rýchlosť rozvoja ekonomiky je úzko spojená s morálkou spoločnosti. A bez morálky nič nebráni zamestnancom okradnúť svoj podnik a zamestnávateľom ošklbať zamestnancov.

Bolo by nezodpovedné viesť ľudí k tomu, aby sa zriekli bohatstva, ktoré im má slúžiť, aby nakoniec sami treli núdzu a potrebovali pomoc. Ale zrieknuť sa prebytku, ktorý by sme najskôr utratili na „hlúposti“, je znakom zdravého prístupu k životu. Klement Alexandrijský zdôrazňuje, aby sme my sami hľadali ľudí, ktorým by sme mohli pomôcť.