Vyrástol v rodine gréckokatolíckeho kňaza, ktorý nemohol vykonávať svoju prácu, ale svoj údel bral celkom vyrovnane. Od otca sa naučil, že sa netreba vždy správať pragmaticky a netreba ísť vždy s davom v hlavnom prúde. K tomuto postoju vedie aj svojich päť detí a svojich študentov. Pedagóg Albín Škoviera.
.narodili ste sa rok po „víťaznom februári“ – v rodine kňaza, ktorý patril ku komunistami zakázanej gréckokatolíckej cirkvi. Nebolo tých hendikepov priveľa hneď na začiatku?
Myslím si, že ešte za väčšie nebezpečenstvo považovali komunisti rehoľníkov, oni boli prvá liga, gréckokatolícki kňazi bola až druhá liga. Ale všetci kňazi – aj protestantskí či rímskokatolícki – boli pre komunistov len ťažko stráviteľní.
.gréckokatolícki kňazi si mohli vybrať a prestúpiť na pravoslávie. Váš otec odmietol?
Aj môj otec si mohol vybrať – mohol podpísať prechod na pravoslávie a ostať v relatívne bezpečných podmienkach. Keďže nepodpísal, mal pred sebou iba dve možnosti: v horšom prípade by ho zavreli, v lepšom vyviezli do Čiech.
.kde váš otec pôsobil?
Za Bardejovom v dedinke Mikulášová. Najprv musel odísť z fary, mal zákaz pobytu v okrese Poprad a čoskoro ho vyviezli do Čiech k Havlíčkovmu Brodu. Vždy, keď sa zdalo, že sa mu začala práca páčiť, tak ho presunuli inam a opäť sme sa sťahovali. Otec robil všeličo, napríklad v pilnikárni, kde rovnal kladivom pilníky. Neskôr sa mu podarilo zohnať prácu zdravotného brata na psychiatrii.
.dokedy ste boli v Čechách?
Do roku 1963. Vracali sme sa postupne. Najprv rodičia poslali do Popradu k strýkovi môjho staršieho brata, lebo v Čechách by mu riaditeľ školy dal odporučenie len na baníka. Ja som išiel tiež ako predvoj, až potom prišli aj rodičia.
.teda trinásť rokov v českom vyhnanstve?
Áno. Moji rodičia sa sťahovali asi 25-krát v živote, čo malo aj lepšie stránky: museli si vždy brať len to najcennejšie a mnohé zanechať. Život ich naučil vážiť si skutočne len to hodnotné.
.ako znášal otec, že nemohol vykonávať funkciu kňaza?
Prijímal to ako normálnu súčasť života, riešil naše aktuálne problémy a my sme vôbec nepociťovali, že by bol profesijne nespokojný. Vedel, že k cirkvi patrí aj prenasledovanie a že v istom zmysle prenasledovanie kňaza viac napĺňa. Každý deň aj s mamou vstávali o pol štvrtej ráno, otec odslúžil omšu a o šiestej už bol v práci. No a my sme zatiaľ pokojne spali.
.čo vám rodičia hovorili o režime, v ktorom ste žili?
Politické debaty sme nemali. Počúvali sme Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, Deutsche Welle, od malička sme vyrastali v tom, že oficiálny pohľad nemusí byť pravdou. Je veľká výhoda, keď človek nemusí vnímať mnohé veci na úrovni proklamácií. Nepotrebovali sme ani špeciálne debaty na túto tému, mali sme to na úrovni každodenného zážitku.
.aké zážitky to boli?
Napríklad keď sme žili na jednej samote, bývali sme v mlyne spolu s rodinou miestneho mlynára. Bol to šikovný kulak, ale my sme zažili, ako v dedine spravili predsedom družstva najneschopnejšieho hospodára. Pritom dedina často prežila len vďaka mlynárovi, ktorý v časoch neúrody zásobil dedinu.
.po návrate na Slovensko mohol byť otec kňazom?
Nie, otec pokračoval ako zdravotný brat na záchytke, ku kňazskému povolaniu sa mohol vrátiť až po roku 1968, keď bola obnovená gréckokatolícka cirkev. Ani potom to nebolo vôbec jednoduché, lebo kňazom mohol byť iba so štátnym súhlasom, o ktorý niekoľkokrát prišiel.
.naozaj nikdy neuvažoval, že prejde na pravoslávie? Urobilo tak viacero kňazov.
Áno, časť kňazov prešla na pravoslávie. V našej rodine však nikdy nebola vážna diskusia o tom, či sa otec rozhodol správne. Každý vedel, že otec nebol pragmatik a nehľadal pohodlné riešenia, pretože si veľmi cenil slobodu v rozhodovaní.
.aj keď tým veľmi sťažil život svojej rodiny?
Všetko má svoje zisky a straty. Ale zisk z toho, že nepodľahol, bol oveľa väčší než okamžitý prospech.
.aj vy deti ste to takto vnímali?
Práve to, že si nevybral ľahšiu cestu, aj nám umožnilo sa tak rozhodovať. Ukázal nám, že je možné rozhodnúť sa inak, než chce tlak zhora. Možnosť povedať nie, keď sa davovo hovorí áno, posilňuje identitu. To, že otec ostal sám sebou, bolo pre celú rodinu veľkou hodnotou.
.bola to tá najcennejšia skúsenosť, ktorú ste si z rodiny doniesli?
Prioritne to bolo fungovanie rodiny ako celku. Zažívali sme súlad medzi tým, čo sa hovorí v rodine a ako rodina funguje. Naučili sme sa, že je dobré mať sa pred niektorými ľuďmi na pozore a že je dobré mať o tom, čo sa predkladá, isté pochybnosti. Pamätám sa, že keď boli voľby, otec nás vždy zobral na celodenný výlet. Bola to síce maličkosť, ale jasne sme tým dávali najavo postoj voči systému.
.keď sa otec vrátil po osemnástich rokoch k svojej práci farára, aké to bolo?
Mnohé sa zmenilo, už sa nedalo nadväzovať na to, čo tu gréckokatolíci zanechali, 18 rokov bolo príliš veľa. Pre rímskych katolíkov boli zrazu gréckokatolíci v zmiešaných oblastiach opäť konkurenciou, a nie všetci to znášali s nadšením. Bolo to aj obdobie, keď budovateľské nadšenie 50. rokov vystriedala depresia po roku 1968.
.koncom šesťdesiatych rokov ste začali študovať liečebnú pedagogiku. Prečo práve tento odbor?
Asi ma ovplyvnilo to, že otec robil na psychiatrii a na záchytke, zdalo sa mi, že práve oblasť patológie by ma mohla baviť.
.počas štúdia v Bratislave ste zažili dozvuky odmäku aj začiatok normalizácie. Aké bolo vaše štúdium?
Mali sme šťastie na dobrých, čestných aj odvážnych učiteľov. Ako ideový garant ho zastrešoval docent Bažány, myšlienkovo otvorený človek, ktorý mal britské aj slovenské občianstvo. Preto sa správal slobodnejšie, napokon aj odišiel do Británie. Liečebná pedagogika celkom nesedela do jednotného systému špeciálnej pedagogiky, po roku 1975 bola aj zrušená. Obnovila sa až v roku 1990.
.čo na nej komunistom prekážalo?
Obsahovala terapeuticko-výchovné formy, ktoré narušili tradičné chápanie komunistických zložiek výchovy. Ona vlastne odpolitizovala prácu s klientom, lebo ju stavala na terapiách, ktoré sa hlásili k západnej kultúre, a nie k Sovietskemu zväzu a ním proklamovaným zložkám výchovy.
.po škole ste začali pracovať v detskom diagnostickom centre. Čo to bola za práca?
Naším zariadením prešlo ročne 250 detí. Tu som sa naučil vidieť problém rodiny. O niektorých rodinách sme hovorili ako o patologických. Dnes som však presvedčený, že často ide o rodiny, ktoré nezvládli istú záťažovú situáciu a nebol tu nik, kto by im včas pomohol.
.veľkú časť svojej profesijnej kariéry ste prežili v systéme, ktorý preferoval inštitucionálnu výchovu pred rodinnou. Nebolo to pre vás frustrujúce?
Je to zložitejšie. Iste, ak ide o 50. roky, bol jasný ideologický zámer zamestnať čo najviac žien s tým, že výchova detí kdesi v jasliach je lepšia než v rodine. No práve vďaka českým pedagógom či psychológom ako Langmeier a Matějček sa od začiatku 60. rokov začalo hovoriť o tom, že inštitucionalizované dieťa má vážne poruchy správania a je psychicky deprivované. Začalo sa zdôrazňovať, že rodina je dôležitá a že najmä v období od jedného do troch rokov dieťa potrebuje jednu vzťažnú osobu, ktorá mu dáva istotu. V roku 1963 vznikol zákon o rodine, ktorý vydržal až do roku 2005, takže asi nebol celkom zlý. Predĺžila sa napríklad materská dovolenka a zdôrazňovalo sa vytváranie stabilných partnerstiev. Zaviedla sa staromládenecká daň, fungovali mladomanželské pôžičky.
.celé generácie tu však majú za sebou výchovu v jasliach, ktoré sa vnímali ako veľký výdobytok socializmu...
Áno, súviselo to s politikou zamestnávania žien v takej miere, ktorú na Západe nepoznali. My sme sa chválili tým, že 40 percent pracovníkov tvoria ženy. Napriek tomu sa vytváral priaznivý priestor aj pre rodinu a nikto nebránil odborníkom, aby zdôrazňovali jej rolu.
.dnes sa najmä v západnej Európe znovu zdôrazňuje, že žena si má budovať kariéru ako muž, čomu nemá brániť ani dieťa. V Nemecku ministerka za CDU navrhla plán masívnej výstavby nových jaslí. Neopakuje dnes Západ naše komunistické modely?
Rozdiel je v tom, že dnes neexistuje jedna oficiálna ideológia, ale súťaž ideí, teda extrémy sa viac vyrovnávajú. Napríklad prijateľnou normou aj podľa odborníkov je štvorhodinový pobyt dvojročného dieťaťa v príslušnom zariadení. Umožňuje to žene zamestnať sa a jej dieťaťu sa za ten kratší čas nič zlé nestane. Určite však je aj skupina detí, pre ktoré nie sú dobré jasle a ani škôlka v štvrtom či piatom roku života. Je dôležité, aby sme nebrali ako normu, že malé dieťa má byť celý deň v jasliach či v škôlke. Väčšinu času by malo stráviť v rodine.
Vzdať sa rastu v kariére kvôli deťom – to dnes neznie veľmi trendovo.
Ak sú profesia, zárobok či profesijný rast veľmi dôležité pre oboch partnerov, tak sa síce dá zabezpečiť starostlivosť o deti, ale nedá sa zabezpečiť fungovanie rodiny. My po roku 1989 radi zdôrazňujeme individuálne záujmy a možnosti. Ak mám šancu dostať sa na dva roky pracovne do Ameriky, musím zvažovať, či je to pre mňa taká hodnota, že dva roky nebudem žiť s vlastnou rodinou. Do roku 1989 sme žili v podnikateľskej a kariérnej depresii, preto často nevieme s možnosťami, ktoré sa nám otvorili, dobre naložiť. Z tohto hľadiska, paradoxne, – hoci to vôbec nebolo jeho úmyslom – socializmus tlačil človeka do rodiny oveľa viac.
.z Bruselu k nám prúdi agenda, kde sa často zdôrazňuje právo na plnohodnotnú kariéru aj pre matku. Ako to vnímate?
V podstate vnímam myšlienkové prúdy v troch rovinách – socialistickej, konzervatívnej a liberálnej. Pravda je, že európska agenda nie je agendou konzervatívnou. Únia je na tom ako dieťa, ktoré si overuje svoje sily, možnosti, schopnosti, ale bez toho, aby si uvedomovala, že tie veci, ktoré pretláča, majú nejaké dôsledky. Mne nie sú konzervatívne myšlienky blízke pre nejakú rigiditu. Ale myslím si, že tradície majú zanikať vtedy, keď prestávajú byť funkčné. Socializmus a liberalizmus chcú nahrádzať fungujúce živé tradície niečím iným, umelo vymysleným.
.čo hovoríte na rodovú rovnosť?
To je skôr politická ako odborná agenda. Je predsa zmysluplné, že existujeme ako muž a žena. To vôbec neznamená, že by žena nebola schopná temer toho istého, čo muž, ale o mužoch mám v tomto smere svoje pochybnosti. Zažil som veľa žien, ktoré sa samy starali o rodinu a ukázalo sa, že sú toho schopné, a zažil som niekoľko mužov, ktorí urobili všetko preto, aby sa dobre postarali sami o rodinu, ale tých limitov je tam oveľa viac. Muž je v rodine oveľa viac nahraditeľný ako žena.
.za rodovú rovnosť by teda mali bojovať muži?
Mnohé veci sú determinované. Ale v súčasnosti akoby sme niektoré veci nechceli pomenovať pravým menom. Je tu veľké zmätenie pojmov. EÚ definuje, čo je mlieko, čo je med, ale nedefinuje, čo je rodina. Žiaľ. Únia sa tvári, akoby rodina bola prežitkom. Možno je to racionalizácia situácie, keď nie sme schopní rodinu držať ako relatívne kompaktný útvar a považujeme ju len za niečo, čo nás obmedzuje. Ideu oslobodenia od rodiny ponúka socializmus aj liberalizmus.
.zastihli sme vás v kruhu rodiny, kde sú štyri generácie, čo je dnes zvláštne vidieť. Ale ak zlyhá dôchodkový systém, čo nie je vylúčené, starí ľudia budú odkázaní len na svoju rodinu. Môže to priniesť posilnenie rodín?
Platí to, že nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Niektoré veci sa nedajú vrátiť, ale myslím si, že viacgeneračné spolužitie nás učí rozmýšľať v kontinuite minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Mne sa zdá, že nepripravujeme nové generácie na to, ako žiť so starými ľuďmi a ako sa o nich starať. Ale musíme sa pripraviť na to, že veľkú časť spoločnosti budú tvoriť starí ľudia, o ktorých sa bude treba postarať. A nemyslím si, že by to mal robiť iba štát. Základnú sociálnu sieť musí poskytovať rodina.
.nebude to o nejakých pätnásť-dvadsať rokov tak, že stredná generácia bude musieť veľa zarábať, aby si mohla dovoliť zaplatiť jednu au-pairku pre deti a jednu opatrovateľku pre rodičov?
Ako pedagóg musím byť optimista. Vnímam to tak, že budú aj takéto extrémne prípady. Ale je tu aj druhá cesta: verím, že úloha štátu sa bude oslabovať a o niektoré veci sa budú starať obce a niektoré veci budeme musieť zabezpečiť v rodine. Výraznú decentralizáciu vnímam ako jeden z kľúčov k tomu, aby sme sa vrátili k sociálnemu systému, ktorý sa bude zakladať predovšetkým na osobnej starostlivosti rodiny.
.budú sa rodiny vedieť postarať o chorých či nevládnych?
Neviem. Pozrite, my máme päť detí, a naše deti dostali ako najväčší vklad poznanie, že je normálne starať sa o súrodencov. Keď máte jedináčika alebo dve deti, nemajú šancu sa to naučiť, to funguje až pri treťom dieťati. Na fungovanie rodiny je potrebné, aby sa manželia nepretekali, kto dosiahol viac, ale aby sa dopĺňali. Keď nebude vedieť moja žena dobre variť a mne to pôjde lepšie, budem variť ja. Ak je žena profesijne úspešnejšia, môže byť hlavným živiteľom ona. Roly muža a ženy sa už často prekrývajú.
.aká je dnes slovenská rodina?
Zmätená. Vieme, že fungujúca rodina je optimálne prostredie pre deti, na ktorých nám záleží. Základná otázka nie je tá, aká je moja kariéra či kariéra môjho partnera, ale aká je kariéra našej rodiny. Ja si myslím, že rodina má svoju kariéru vo svojich deťoch. V rámci rodiny treba budovať aj individuálne kariéry, ale rodina musí mať spoločnú filozofiu, spoločnú ideu, ktorá ju spája. Keď prídem niekam na návštevu, tak jedna z prvých vecí, na ktorú sa pozerám, je spoločný stôl. To je základné rituálne miesto domácnosti. Je dôležité, či sa rozprávame pri stole alebo bojujeme o ovládač pri televízore. Rodinu zásadne zmenila aj urbanizácia, na ktorú doplatili najmä otcovia rodín.
.ako?
Žene domáce práce ostali aj v meste, ale muž presťahovaný do mestského bytu zrazu akoby prišiel o jednu ruku. Zmysluplnosť jeho fungovania na 70 štvorcových metroch je odrazu veľmi pofidérna.
.kam sa so svojimi, skôr konzervatívnejšími názormi zaraďujete v slovenskom kontexte? Ste na okraji?
Nie som so svojimi názormi celkom okrajová záležitosť, ale aj keby som bol, tak to nepociťujem nejako dramaticky. Skupina starších pedagógov, ako som ja, má blízko ku konzervatívnym, niekedy až rigidným názorom. Pokiaľ ide o generáciu štyridsiatnikov, tam je pre mňa najťažšie hľadať názorovú zhodu, lebo deväťdesiate roky boli pre nich najväčším názorovým oslobodením. My sme si museli svoj pedagogický názor a oslobodzovanie urobiť už pred rokom 1989. Ale najmladšia generácia vníma veľmi citlivo práve niektoré naše konzervatívnejšie podnety. Znovu začína uznávať, že budovanie identity je v rodine.
.takže konzervatívne a liberálne hlasy sa už vyvažujú?
Podľa mňa teraz nie je na Slovensku vyvážená prezentácia liberálnych modelov výchovy a tých skôr konzervatívnejších modelov. Ak ja dovolím, aby moja trinásťročná dcéra chodila domov o šiestej ráno, tak to nikoho nezaujíma, keby som jej dal za trest domáce väzenie, tak je to oveľa atraktívnejšie, aj mediálne. Ale neubližujem jej viac, keď jej dovolím, aby prišla domov o šiestej ráno a mala vypité?
.v 90. rokoch sa vo výchove presadzoval skôr antiautoritatívny model a zdôrazňovalo sa, že dieťa netreba do ničoho nútiť, treba mu poskytnúť dostatok slobody. Bola to iba prirodzená reakcia na komunistický systém výchovy?
Iste, do 90. rokov existoval jednotný pedagogický systém a keď sa zrazu otvoril, tak nás veľa vecí oslovilo a s mnohými ideami sme sa identifikovali, lebo sú mnohé veľmi lákavé, majú krásny obal. To sa netýka iba výchovy, pozrime sa, aké úspešné boli v tom čase rôzne náboženstvá a sekty.
.niektorí psychológovia a pedagógovia – aj vaši kolegovia z katedry – presadzujú teraz povinnú sexuálnu výchovu na základných školách. Váš názor?
Výhodou našej katedry je, že nemusíme mať rovnaké názory. (Smiech.) Kedysi, keď bol život človeka viac spätý s prírodou, nebola potrebná nijaká sexuálna výchova. Dnes sa ukazuje, že naozaj tu je nejaká takáto potreba. Ale je otázka, či by sa o sexuálnej výchove nemalo hovoriť iba v kontexte rodinnej výchovy. Konzervatívnejší ľudia hovoria, že by sexuálnu výchovu mala robiť iba rodina, ale fakt je, že väčšinou to nerobí. A preto by niekto o týchto veciach mal deťom čosi povedať. Navyše veľké percento detí funguje v neúplných rodinách a nepoznajú, ako funguje rodina.
.čo má teda deťom škola hovoriť?
O sexualite by sa malo hovoriť ako o súčasti fungovania rodiny. Aj v sexuálnej výchove treba zdôrazňovať stabilitu vzťahu. Škola nenesie zodpovednosť za to, ako sa jednotlivec rozhodne, ale nemali by sme ho zneisťovať v rozhodovacom procese. Nemali by sme mu teda hovoriť, že je to iba technická záležitosť, aby bol správne použitý prezervatív. To nie je celkom v poriadku. A liberálny názor má tendenciu robiť zo sexuálnej výchovy takúto technickú záležitosť.
.učíte na pedagogickej fakulte. Akí sú budúci slovenskí učitelia?
Najväčší problém je, že nemôžeme robiť dostatočne kvalitný výber učiteľov. Mnohé pedagogické fakulty už prijímajú študentov bez prijímačiek. To, že mnohí z týchto študentov potom nejdú ani učiť, je skôr šťastie. A ďalšia negatívna vec je veľmi nízke zastúpenie mužov v školstve – práve preto, že mnohé rodiny sú bez muža a dieťa by malo mať možnosť zažiť si aspoň v škole muža. Pozitíva sú v tom, že škola už nie je jednotná, sú tu alternatívni zriaďovatelia. Je tu teda priestor, do ktorého by sme však potrebovali – v dobrom zmysle slova – lepších umeleckých remeselníkov.
.vy sa už roky zaoberáte aj deťmi, ktoré po zlyhaní rodiny končia v detských domovoch. Čo si o týchto ustanovizniach myslíte?
Tu funguje pojmový zmätok. Hovoríme o detských domovoch rodinného typu, čo je absolútna zvrhlosť. To je iba marketingový pojem. Nemôže byť rodina niečo, kam chodia piati ľudia iba do práce. Tie deti nemajú ani predstavu, ako funguje rodina.
.aká je vaša ambícia – čo by ste ešte chceli zmeniť či ovplyvniť?
Napísal som knižku Dilemy náhradnej výchovy. Je to oblasť, ktorej sa roky venujem. A jedna z vecí, ktorá mi prekáža, je, že sa problém predkladá často veľmi schematicky – detské domovy verzus náhradná rodina. Nemali by sme sa snažiť ani o viac a krajších detských domovov, ani o viac a lepšie zabezpečených náhradných rodín. Mali by sme urobiť čo najviac preto, aby bolo čo najmenej detských domovov a čo najmenej náhradných rodičov. Aby deti mohli vyrastať vo svojej biologickej rodine. Mnohí ľudia uverili proklamáciám, že univerzálnym riešením je náhradná rodina. A úplne stačí, keď máme dieťa radi, a ono to bude fungovať. Ale často to tak nie je. Pokiaľ ide o deti z detských domovov alebo deti umiestnené do náhradných rodín, ide vždy o deti emocionálne a sociálne narušené. Ony zažili svoju traumu už počas tehotenstva, počas odmietnutia biologickou matkou – a to sú veci, s ktorými sa budú vyrovnávať celý život. Nestačí ich mať rád, musíme pre ne urobiť oveľa viac.
.eva Čobejová, martin Hanus
.narodili ste sa rok po „víťaznom februári“ – v rodine kňaza, ktorý patril ku komunistami zakázanej gréckokatolíckej cirkvi. Nebolo tých hendikepov priveľa hneď na začiatku?
Myslím si, že ešte za väčšie nebezpečenstvo považovali komunisti rehoľníkov, oni boli prvá liga, gréckokatolícki kňazi bola až druhá liga. Ale všetci kňazi – aj protestantskí či rímskokatolícki – boli pre komunistov len ťažko stráviteľní.
.gréckokatolícki kňazi si mohli vybrať a prestúpiť na pravoslávie. Váš otec odmietol?
Aj môj otec si mohol vybrať – mohol podpísať prechod na pravoslávie a ostať v relatívne bezpečných podmienkach. Keďže nepodpísal, mal pred sebou iba dve možnosti: v horšom prípade by ho zavreli, v lepšom vyviezli do Čiech.
.kde váš otec pôsobil?
Za Bardejovom v dedinke Mikulášová. Najprv musel odísť z fary, mal zákaz pobytu v okrese Poprad a čoskoro ho vyviezli do Čiech k Havlíčkovmu Brodu. Vždy, keď sa zdalo, že sa mu začala práca páčiť, tak ho presunuli inam a opäť sme sa sťahovali. Otec robil všeličo, napríklad v pilnikárni, kde rovnal kladivom pilníky. Neskôr sa mu podarilo zohnať prácu zdravotného brata na psychiatrii.
.dokedy ste boli v Čechách?
Do roku 1963. Vracali sme sa postupne. Najprv rodičia poslali do Popradu k strýkovi môjho staršieho brata, lebo v Čechách by mu riaditeľ školy dal odporučenie len na baníka. Ja som išiel tiež ako predvoj, až potom prišli aj rodičia.
.teda trinásť rokov v českom vyhnanstve?
Áno. Moji rodičia sa sťahovali asi 25-krát v živote, čo malo aj lepšie stránky: museli si vždy brať len to najcennejšie a mnohé zanechať. Život ich naučil vážiť si skutočne len to hodnotné.
.ako znášal otec, že nemohol vykonávať funkciu kňaza?
Prijímal to ako normálnu súčasť života, riešil naše aktuálne problémy a my sme vôbec nepociťovali, že by bol profesijne nespokojný. Vedel, že k cirkvi patrí aj prenasledovanie a že v istom zmysle prenasledovanie kňaza viac napĺňa. Každý deň aj s mamou vstávali o pol štvrtej ráno, otec odslúžil omšu a o šiestej už bol v práci. No a my sme zatiaľ pokojne spali.
.čo vám rodičia hovorili o režime, v ktorom ste žili?
Politické debaty sme nemali. Počúvali sme Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, Deutsche Welle, od malička sme vyrastali v tom, že oficiálny pohľad nemusí byť pravdou. Je veľká výhoda, keď človek nemusí vnímať mnohé veci na úrovni proklamácií. Nepotrebovali sme ani špeciálne debaty na túto tému, mali sme to na úrovni každodenného zážitku.
.aké zážitky to boli?
Napríklad keď sme žili na jednej samote, bývali sme v mlyne spolu s rodinou miestneho mlynára. Bol to šikovný kulak, ale my sme zažili, ako v dedine spravili predsedom družstva najneschopnejšieho hospodára. Pritom dedina často prežila len vďaka mlynárovi, ktorý v časoch neúrody zásobil dedinu.
.po návrate na Slovensko mohol byť otec kňazom?
Nie, otec pokračoval ako zdravotný brat na záchytke, ku kňazskému povolaniu sa mohol vrátiť až po roku 1968, keď bola obnovená gréckokatolícka cirkev. Ani potom to nebolo vôbec jednoduché, lebo kňazom mohol byť iba so štátnym súhlasom, o ktorý niekoľkokrát prišiel.
.naozaj nikdy neuvažoval, že prejde na pravoslávie? Urobilo tak viacero kňazov.
Áno, časť kňazov prešla na pravoslávie. V našej rodine však nikdy nebola vážna diskusia o tom, či sa otec rozhodol správne. Každý vedel, že otec nebol pragmatik a nehľadal pohodlné riešenia, pretože si veľmi cenil slobodu v rozhodovaní.
.aj keď tým veľmi sťažil život svojej rodiny?
Všetko má svoje zisky a straty. Ale zisk z toho, že nepodľahol, bol oveľa väčší než okamžitý prospech.
.aj vy deti ste to takto vnímali?
Práve to, že si nevybral ľahšiu cestu, aj nám umožnilo sa tak rozhodovať. Ukázal nám, že je možné rozhodnúť sa inak, než chce tlak zhora. Možnosť povedať nie, keď sa davovo hovorí áno, posilňuje identitu. To, že otec ostal sám sebou, bolo pre celú rodinu veľkou hodnotou.
.bola to tá najcennejšia skúsenosť, ktorú ste si z rodiny doniesli?
Prioritne to bolo fungovanie rodiny ako celku. Zažívali sme súlad medzi tým, čo sa hovorí v rodine a ako rodina funguje. Naučili sme sa, že je dobré mať sa pred niektorými ľuďmi na pozore a že je dobré mať o tom, čo sa predkladá, isté pochybnosti. Pamätám sa, že keď boli voľby, otec nás vždy zobral na celodenný výlet. Bola to síce maličkosť, ale jasne sme tým dávali najavo postoj voči systému.
.keď sa otec vrátil po osemnástich rokoch k svojej práci farára, aké to bolo?
Mnohé sa zmenilo, už sa nedalo nadväzovať na to, čo tu gréckokatolíci zanechali, 18 rokov bolo príliš veľa. Pre rímskych katolíkov boli zrazu gréckokatolíci v zmiešaných oblastiach opäť konkurenciou, a nie všetci to znášali s nadšením. Bolo to aj obdobie, keď budovateľské nadšenie 50. rokov vystriedala depresia po roku 1968.
.koncom šesťdesiatych rokov ste začali študovať liečebnú pedagogiku. Prečo práve tento odbor?
Asi ma ovplyvnilo to, že otec robil na psychiatrii a na záchytke, zdalo sa mi, že práve oblasť patológie by ma mohla baviť.
.počas štúdia v Bratislave ste zažili dozvuky odmäku aj začiatok normalizácie. Aké bolo vaše štúdium?
Mali sme šťastie na dobrých, čestných aj odvážnych učiteľov. Ako ideový garant ho zastrešoval docent Bažány, myšlienkovo otvorený človek, ktorý mal britské aj slovenské občianstvo. Preto sa správal slobodnejšie, napokon aj odišiel do Británie. Liečebná pedagogika celkom nesedela do jednotného systému špeciálnej pedagogiky, po roku 1975 bola aj zrušená. Obnovila sa až v roku 1990.
.čo na nej komunistom prekážalo?
Obsahovala terapeuticko-výchovné formy, ktoré narušili tradičné chápanie komunistických zložiek výchovy. Ona vlastne odpolitizovala prácu s klientom, lebo ju stavala na terapiách, ktoré sa hlásili k západnej kultúre, a nie k Sovietskemu zväzu a ním proklamovaným zložkám výchovy.
.po škole ste začali pracovať v detskom diagnostickom centre. Čo to bola za práca?
Naším zariadením prešlo ročne 250 detí. Tu som sa naučil vidieť problém rodiny. O niektorých rodinách sme hovorili ako o patologických. Dnes som však presvedčený, že často ide o rodiny, ktoré nezvládli istú záťažovú situáciu a nebol tu nik, kto by im včas pomohol.
 Albín Škoviera sa narodil v roku 1949. V Bratislave vyštudoval liečebnú pedagogiku. Pracoval v diagnostickom ústave v Košiciach, neskôr bol riaditeľom Diagnostického ústavu v Bratislave. Prednáša na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave (Katedra sociálnej pedagogiky). Okrem odborných publikácií je aj autorom populárnej knižky Malá polepšovňa (pre rodičov). Je spoluzakladateľ Linky detskej istoty UNICEF. |
.veľkú časť svojej profesijnej kariéry ste prežili v systéme, ktorý preferoval inštitucionálnu výchovu pred rodinnou. Nebolo to pre vás frustrujúce?
Je to zložitejšie. Iste, ak ide o 50. roky, bol jasný ideologický zámer zamestnať čo najviac žien s tým, že výchova detí kdesi v jasliach je lepšia než v rodine. No práve vďaka českým pedagógom či psychológom ako Langmeier a Matějček sa od začiatku 60. rokov začalo hovoriť o tom, že inštitucionalizované dieťa má vážne poruchy správania a je psychicky deprivované. Začalo sa zdôrazňovať, že rodina je dôležitá a že najmä v období od jedného do troch rokov dieťa potrebuje jednu vzťažnú osobu, ktorá mu dáva istotu. V roku 1963 vznikol zákon o rodine, ktorý vydržal až do roku 2005, takže asi nebol celkom zlý. Predĺžila sa napríklad materská dovolenka a zdôrazňovalo sa vytváranie stabilných partnerstiev. Zaviedla sa staromládenecká daň, fungovali mladomanželské pôžičky.
.celé generácie tu však majú za sebou výchovu v jasliach, ktoré sa vnímali ako veľký výdobytok socializmu...
Áno, súviselo to s politikou zamestnávania žien v takej miere, ktorú na Západe nepoznali. My sme sa chválili tým, že 40 percent pracovníkov tvoria ženy. Napriek tomu sa vytváral priaznivý priestor aj pre rodinu a nikto nebránil odborníkom, aby zdôrazňovali jej rolu.
.dnes sa najmä v západnej Európe znovu zdôrazňuje, že žena si má budovať kariéru ako muž, čomu nemá brániť ani dieťa. V Nemecku ministerka za CDU navrhla plán masívnej výstavby nových jaslí. Neopakuje dnes Západ naše komunistické modely?
Rozdiel je v tom, že dnes neexistuje jedna oficiálna ideológia, ale súťaž ideí, teda extrémy sa viac vyrovnávajú. Napríklad prijateľnou normou aj podľa odborníkov je štvorhodinový pobyt dvojročného dieťaťa v príslušnom zariadení. Umožňuje to žene zamestnať sa a jej dieťaťu sa za ten kratší čas nič zlé nestane. Určite však je aj skupina detí, pre ktoré nie sú dobré jasle a ani škôlka v štvrtom či piatom roku života. Je dôležité, aby sme nebrali ako normu, že malé dieťa má byť celý deň v jasliach či v škôlke. Väčšinu času by malo stráviť v rodine.
Vzdať sa rastu v kariére kvôli deťom – to dnes neznie veľmi trendovo.
Ak sú profesia, zárobok či profesijný rast veľmi dôležité pre oboch partnerov, tak sa síce dá zabezpečiť starostlivosť o deti, ale nedá sa zabezpečiť fungovanie rodiny. My po roku 1989 radi zdôrazňujeme individuálne záujmy a možnosti. Ak mám šancu dostať sa na dva roky pracovne do Ameriky, musím zvažovať, či je to pre mňa taká hodnota, že dva roky nebudem žiť s vlastnou rodinou. Do roku 1989 sme žili v podnikateľskej a kariérnej depresii, preto často nevieme s možnosťami, ktoré sa nám otvorili, dobre naložiť. Z tohto hľadiska, paradoxne, – hoci to vôbec nebolo jeho úmyslom – socializmus tlačil človeka do rodiny oveľa viac.
.z Bruselu k nám prúdi agenda, kde sa často zdôrazňuje právo na plnohodnotnú kariéru aj pre matku. Ako to vnímate?
V podstate vnímam myšlienkové prúdy v troch rovinách – socialistickej, konzervatívnej a liberálnej. Pravda je, že európska agenda nie je agendou konzervatívnou. Únia je na tom ako dieťa, ktoré si overuje svoje sily, možnosti, schopnosti, ale bez toho, aby si uvedomovala, že tie veci, ktoré pretláča, majú nejaké dôsledky. Mne nie sú konzervatívne myšlienky blízke pre nejakú rigiditu. Ale myslím si, že tradície majú zanikať vtedy, keď prestávajú byť funkčné. Socializmus a liberalizmus chcú nahrádzať fungujúce živé tradície niečím iným, umelo vymysleným.
.čo hovoríte na rodovú rovnosť?
To je skôr politická ako odborná agenda. Je predsa zmysluplné, že existujeme ako muž a žena. To vôbec neznamená, že by žena nebola schopná temer toho istého, čo muž, ale o mužoch mám v tomto smere svoje pochybnosti. Zažil som veľa žien, ktoré sa samy starali o rodinu a ukázalo sa, že sú toho schopné, a zažil som niekoľko mužov, ktorí urobili všetko preto, aby sa dobre postarali sami o rodinu, ale tých limitov je tam oveľa viac. Muž je v rodine oveľa viac nahraditeľný ako žena.
.za rodovú rovnosť by teda mali bojovať muži?
Mnohé veci sú determinované. Ale v súčasnosti akoby sme niektoré veci nechceli pomenovať pravým menom. Je tu veľké zmätenie pojmov. EÚ definuje, čo je mlieko, čo je med, ale nedefinuje, čo je rodina. Žiaľ. Únia sa tvári, akoby rodina bola prežitkom. Možno je to racionalizácia situácie, keď nie sme schopní rodinu držať ako relatívne kompaktný útvar a považujeme ju len za niečo, čo nás obmedzuje. Ideu oslobodenia od rodiny ponúka socializmus aj liberalizmus.
.zastihli sme vás v kruhu rodiny, kde sú štyri generácie, čo je dnes zvláštne vidieť. Ale ak zlyhá dôchodkový systém, čo nie je vylúčené, starí ľudia budú odkázaní len na svoju rodinu. Môže to priniesť posilnenie rodín?
Platí to, že nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Niektoré veci sa nedajú vrátiť, ale myslím si, že viacgeneračné spolužitie nás učí rozmýšľať v kontinuite minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Mne sa zdá, že nepripravujeme nové generácie na to, ako žiť so starými ľuďmi a ako sa o nich starať. Ale musíme sa pripraviť na to, že veľkú časť spoločnosti budú tvoriť starí ľudia, o ktorých sa bude treba postarať. A nemyslím si, že by to mal robiť iba štát. Základnú sociálnu sieť musí poskytovať rodina.
.nebude to o nejakých pätnásť-dvadsať rokov tak, že stredná generácia bude musieť veľa zarábať, aby si mohla dovoliť zaplatiť jednu au-pairku pre deti a jednu opatrovateľku pre rodičov?
Ako pedagóg musím byť optimista. Vnímam to tak, že budú aj takéto extrémne prípady. Ale je tu aj druhá cesta: verím, že úloha štátu sa bude oslabovať a o niektoré veci sa budú starať obce a niektoré veci budeme musieť zabezpečiť v rodine. Výraznú decentralizáciu vnímam ako jeden z kľúčov k tomu, aby sme sa vrátili k sociálnemu systému, ktorý sa bude zakladať predovšetkým na osobnej starostlivosti rodiny.
.budú sa rodiny vedieť postarať o chorých či nevládnych?
Neviem. Pozrite, my máme päť detí, a naše deti dostali ako najväčší vklad poznanie, že je normálne starať sa o súrodencov. Keď máte jedináčika alebo dve deti, nemajú šancu sa to naučiť, to funguje až pri treťom dieťati. Na fungovanie rodiny je potrebné, aby sa manželia nepretekali, kto dosiahol viac, ale aby sa dopĺňali. Keď nebude vedieť moja žena dobre variť a mne to pôjde lepšie, budem variť ja. Ak je žena profesijne úspešnejšia, môže byť hlavným živiteľom ona. Roly muža a ženy sa už často prekrývajú.
.aká je dnes slovenská rodina?
Zmätená. Vieme, že fungujúca rodina je optimálne prostredie pre deti, na ktorých nám záleží. Základná otázka nie je tá, aká je moja kariéra či kariéra môjho partnera, ale aká je kariéra našej rodiny. Ja si myslím, že rodina má svoju kariéru vo svojich deťoch. V rámci rodiny treba budovať aj individuálne kariéry, ale rodina musí mať spoločnú filozofiu, spoločnú ideu, ktorá ju spája. Keď prídem niekam na návštevu, tak jedna z prvých vecí, na ktorú sa pozerám, je spoločný stôl. To je základné rituálne miesto domácnosti. Je dôležité, či sa rozprávame pri stole alebo bojujeme o ovládač pri televízore. Rodinu zásadne zmenila aj urbanizácia, na ktorú doplatili najmä otcovia rodín.
.ako?
Žene domáce práce ostali aj v meste, ale muž presťahovaný do mestského bytu zrazu akoby prišiel o jednu ruku. Zmysluplnosť jeho fungovania na 70 štvorcových metroch je odrazu veľmi pofidérna.
.kam sa so svojimi, skôr konzervatívnejšími názormi zaraďujete v slovenskom kontexte? Ste na okraji?
Nie som so svojimi názormi celkom okrajová záležitosť, ale aj keby som bol, tak to nepociťujem nejako dramaticky. Skupina starších pedagógov, ako som ja, má blízko ku konzervatívnym, niekedy až rigidným názorom. Pokiaľ ide o generáciu štyridsiatnikov, tam je pre mňa najťažšie hľadať názorovú zhodu, lebo deväťdesiate roky boli pre nich najväčším názorovým oslobodením. My sme si museli svoj pedagogický názor a oslobodzovanie urobiť už pred rokom 1989. Ale najmladšia generácia vníma veľmi citlivo práve niektoré naše konzervatívnejšie podnety. Znovu začína uznávať, že budovanie identity je v rodine.
.takže konzervatívne a liberálne hlasy sa už vyvažujú?
Podľa mňa teraz nie je na Slovensku vyvážená prezentácia liberálnych modelov výchovy a tých skôr konzervatívnejších modelov. Ak ja dovolím, aby moja trinásťročná dcéra chodila domov o šiestej ráno, tak to nikoho nezaujíma, keby som jej dal za trest domáce väzenie, tak je to oveľa atraktívnejšie, aj mediálne. Ale neubližujem jej viac, keď jej dovolím, aby prišla domov o šiestej ráno a mala vypité?
.v 90. rokoch sa vo výchove presadzoval skôr antiautoritatívny model a zdôrazňovalo sa, že dieťa netreba do ničoho nútiť, treba mu poskytnúť dostatok slobody. Bola to iba prirodzená reakcia na komunistický systém výchovy?
Iste, do 90. rokov existoval jednotný pedagogický systém a keď sa zrazu otvoril, tak nás veľa vecí oslovilo a s mnohými ideami sme sa identifikovali, lebo sú mnohé veľmi lákavé, majú krásny obal. To sa netýka iba výchovy, pozrime sa, aké úspešné boli v tom čase rôzne náboženstvá a sekty.
.niektorí psychológovia a pedagógovia – aj vaši kolegovia z katedry – presadzujú teraz povinnú sexuálnu výchovu na základných školách. Váš názor?
Výhodou našej katedry je, že nemusíme mať rovnaké názory. (Smiech.) Kedysi, keď bol život človeka viac spätý s prírodou, nebola potrebná nijaká sexuálna výchova. Dnes sa ukazuje, že naozaj tu je nejaká takáto potreba. Ale je otázka, či by sa o sexuálnej výchove nemalo hovoriť iba v kontexte rodinnej výchovy. Konzervatívnejší ľudia hovoria, že by sexuálnu výchovu mala robiť iba rodina, ale fakt je, že väčšinou to nerobí. A preto by niekto o týchto veciach mal deťom čosi povedať. Navyše veľké percento detí funguje v neúplných rodinách a nepoznajú, ako funguje rodina.
.čo má teda deťom škola hovoriť?
O sexualite by sa malo hovoriť ako o súčasti fungovania rodiny. Aj v sexuálnej výchove treba zdôrazňovať stabilitu vzťahu. Škola nenesie zodpovednosť za to, ako sa jednotlivec rozhodne, ale nemali by sme ho zneisťovať v rozhodovacom procese. Nemali by sme mu teda hovoriť, že je to iba technická záležitosť, aby bol správne použitý prezervatív. To nie je celkom v poriadku. A liberálny názor má tendenciu robiť zo sexuálnej výchovy takúto technickú záležitosť.
.učíte na pedagogickej fakulte. Akí sú budúci slovenskí učitelia?
Najväčší problém je, že nemôžeme robiť dostatočne kvalitný výber učiteľov. Mnohé pedagogické fakulty už prijímajú študentov bez prijímačiek. To, že mnohí z týchto študentov potom nejdú ani učiť, je skôr šťastie. A ďalšia negatívna vec je veľmi nízke zastúpenie mužov v školstve – práve preto, že mnohé rodiny sú bez muža a dieťa by malo mať možnosť zažiť si aspoň v škole muža. Pozitíva sú v tom, že škola už nie je jednotná, sú tu alternatívni zriaďovatelia. Je tu teda priestor, do ktorého by sme však potrebovali – v dobrom zmysle slova – lepších umeleckých remeselníkov.
.vy sa už roky zaoberáte aj deťmi, ktoré po zlyhaní rodiny končia v detských domovoch. Čo si o týchto ustanovizniach myslíte?
Tu funguje pojmový zmätok. Hovoríme o detských domovoch rodinného typu, čo je absolútna zvrhlosť. To je iba marketingový pojem. Nemôže byť rodina niečo, kam chodia piati ľudia iba do práce. Tie deti nemajú ani predstavu, ako funguje rodina.
.aká je vaša ambícia – čo by ste ešte chceli zmeniť či ovplyvniť?
Napísal som knižku Dilemy náhradnej výchovy. Je to oblasť, ktorej sa roky venujem. A jedna z vecí, ktorá mi prekáža, je, že sa problém predkladá často veľmi schematicky – detské domovy verzus náhradná rodina. Nemali by sme sa snažiť ani o viac a krajších detských domovov, ani o viac a lepšie zabezpečených náhradných rodín. Mali by sme urobiť čo najviac preto, aby bolo čo najmenej detských domovov a čo najmenej náhradných rodičov. Aby deti mohli vyrastať vo svojej biologickej rodine. Mnohí ľudia uverili proklamáciám, že univerzálnym riešením je náhradná rodina. A úplne stačí, keď máme dieťa radi, a ono to bude fungovať. Ale často to tak nie je. Pokiaľ ide o deti z detských domovov alebo deti umiestnené do náhradných rodín, ide vždy o deti emocionálne a sociálne narušené. Ony zažili svoju traumu už počas tehotenstva, počas odmietnutia biologickou matkou – a to sú veci, s ktorými sa budú vyrovnávať celý život. Nestačí ich mať rád, musíme pre ne urobiť oveľa viac.
.eva Čobejová, martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.