Ako prežijú krízu samosprávy?

Sú to nedaňové a daňové príjmy. K daňovým patria miestne dane a poplatky, ktoré tvoria asi iba desatinu ich príjmov. Väčšinu daňových príjmov tvorí podiel na dani z príjmu fyzických osôb a ďalších 20 až 30 percent tvoria rôzne transfery od štátu napríklad na regionálne školy. 

Najdôležitejšia je daň z nehnuteľností, ktorá zdaňuje pozemky, byty a stavby. Populárna je aj daň za psa a z poplatkov je využívaný poplatok za odpad.

Základný problém je v tom, že mestá nezdaňujú nehnuteľnosti podľa ich trhovej hodnoty, ale podľa tabuliek, ktoré určujú základ dane. Tie nezohľadňujú, či je mesto atraktívne pre podnikateľov, alebo nie.

V základe dane nie, ale môžu meniť sadzbu dane.

Pri pozemkoch áno. Rozdelia kataster na lukratívnejšie a menej lukratívne parcely. Tam sa sadzby menia. 

Trvalo im to dlho. Dali sa totiž učičíkať vyhláseniami vlády, že kríza nebude taká hrozná. Ešte ani koncom minulého roka si nepripúšťali, že ich kríza môže zasiahnuť. Dokonca tomu neverili ani vo februári, keď ZMOS (Združenie miest a obcí Slovenska) podpísalo s vládou memorandum o boji proti kríze a súhlasilo s daňovými zmenami, ktoré mu znížia príjmy.

Určite. My v Mese 10 sme už v júli minulého roka upozorňovali, že si treba dať pozor na legislatívne zmeny, ktoré vláda prijíma v sociálnych službách, ale aj v daniach. Najväčší dopad na miestne rozpočty mala napríklad zmena výšky nezdaniteľnej časti dane. ZMOS predpokladalo, že to bude mať menší dopad na miestne rozpočty. Stal sa opak. Navyše na budúci rok ten dopad bude ešte vyšší, lebo tento rok sa tie legislatívne zmeny neuplatňovali celý rok.

Malo ešte rokovať a určite mohlo žiadať garancie, že keď sa dane z príjmu fyzických osôb nevyberú podľa plánu, tak rozdiel doplatí štát. Teraz sa už pokúšajú komunikovať s ministerstvom financií o deľbe výpadku medzi štát a samosprávy, ale ministerstvo nie je veľmi ochotné a odkazuje im, nech šetria.

Určite v administratíve, i keď tam sa už šetrilo od roku 2005. Možno by sa dalo šetriť na správe majetku. Mestá a obce by si ho nemuseli spravovať vo vlastnej réžii, ale správu outsourcovať (preniesť na iný právny subjekt). Postupov je veľa, ale ich výber závisí od konkrétneho mesta. 

To nie je hlavný problém. Zlé územnosprávne členenie spôsobuje, že ľudia nemajú záujem o prácu VÚC-iek (vyšších územných celkov), lebo ich nepovažujú za svoje regióny, ale mestá to neovplyvňuje. Tie sú autonómne jednotky.

Z hľadiska možností riešenia krízy sú na tom horšie VÚC-ky, pretože sú tiež závislé od dane z príjmov fyzických osôb, ktorej výber sa znižuje vinou krízy. Majú podiel na daniach z motorových vozidiel, ale malý, a nemajú veľa svojho majetku. Navyše majú málo právomocí na prerozdeľovanie financií na podporu regionálneho rozvoja z eurofondov. Na druhej strane mestá majú viac práv, ale aj povinností voči občanom. Takže výpadok z príjmov sa u nich prejaví citeľnejšie. 

Majú dve možnosti. Zvyšovať sadzby dane, čo nie je podľa mňa systémové riešenie. Systémovejšie by bolo pomaly pripravovať oceňovanie nehnuteľností na trhovom princípe a potom môžu diferencovať dane pre podnikateľov a pre fyzické osoby.

Odpor iste bude. Aj na Západe existuje jav, že si podnikatelia vyberajú krajiny s nižšími daňami, a to sa môže stať aj na regionálnej úrovni. Ale odídu len tí podnikatelia, ktorí nie sú viazaní na dané mesto či región. Už aj v minulosti sa podnikatelia ozývali, že by sa daň z nehnuteľnosti mohla zrušiť. Ja ju však považujem do budúcna za jednu z najstabilnejších daní samospráv. 

Napríklad, keď sme uvažovali, že sa nebude zdaňovať stavba, ale pozemok, ozvali sa poľnohospodári, že by sme im zdanili výrobný prostriedok. Ale keď sa pozrieme do zahraničia, skoro všade sú dane z nehnuteľností vyššie ako na Slovensku. My máme päťkrát nižšie majetkové dane, ako je priemer v Európskej únii. Na druhej strane ani naše príjmy zatiaľ nedosahujú európsky priemer.

Rôzne. Niekde to zabezpečuje štát prostredníctvom svojich inštitúcií, inde prostredníctvom expertov ako sú súdni znalci.

Iste, ak chceme väčšiu autonómiu samospráv, mali by mať na to aj prostriedky. Teda miestne dane by mali mať čoraz väčšiu váhu ako prerozdeľovací mechanizmus cez štát. Decentralizácia posilní aj odolnosť samosprávy riešiť krízové situácie.

Každá rozumná centrálna vláda je za decentralizáciu, lebo ňou mestá na seba prevezmú aj veľa povinnosti, ktoré potom nemusí riešiť štát. 

Tie sa nemôžu použiť na nič iné iba na likvidáciu a podporu ďalšej separácie odpadu, takže to veľmi nepomôže. 

Určite. Tá devastácia, ktorú tu zanechal bývalý režim, sa ukazuje v mestách ešte aj dnes na rozbitých cestách či v absencií sociálnych služieb. Tvrdenie ministerstva financií, že samosprávy majú dosť peňazí, je absurdné. Majú síce viac príjmov ako v minulosti, ale tie zďaleka nestačia na výkon všetkých ich funkcií. Eurofondy pomôžu najmä vtedy, ak budú účelne využívané a rozdeľované tam, kde je to najnutnejšie. 

Mestá sú aktívne, ale na mechanizmus ich prerozdeľovania majú malý vplyv. Peniaze sa rozdeľujú centrálne, a preto je tam väčšia miera klientelizmu. Tiež by sa mali dohodnúť a navzájom spolupracovať, aby sa dve podporené cesty v dvoch regiónoch stretli. Na druhej strane eurofondy sú dotácie, a to kazí morálku ľudí zo samospráv. Zabúdajú na tú formulku, že najprv si treba pomôcť sám, až potom hľadať pomoc u iných.