Putovanie Kalvárie

Pri nástupe na kalvársky vrch je už informačná tabuľa – plná informácií, nie prázdna ako kedysi. Prvá zmena k lepšiemu. Evidentná oproti stavu pred dvoma rokmi, keď aj .týždeň priniesol reportáž o najvýznamnejšej barokovej stavbe svojho druhu na Slovensku, donedávna zanedbanej a devastovanej. Rodinka z Nitry však tabuli, zdá sa, neverí. Overuje si cieľ výletu. Kráčame spolu lipovou alejou a je zrejmé, že sakrálny komplex nie je to jediné, čo ich zaujíma. Pýtajú sa aj na výskyt kliešťov. V minulosti dochádzalo k omylom. Spotený turista, ktorý na vrchole vyslovil otázku, či je správne na niektorom z tunajších hradov, nebol výnimkou, skôr pravidlom. 

Ako fotograf sa sem opakovane vraciam už tretí rok. Homoľa alvárskeho vrchu je opusteným solitérom. Vypovedá o samote, ktorú tu hľadám a fascinuje ma. Chladné múry kostolov a kaplniek ľudskosťou nasiakli za tristo rokov viac, ako dokážeme pripustiť patetickými pomenovaniami ako architektonický skvost, jedinečná pamiatka či sakrálny unikát. Kalvária vždy bola opusteným miestom stojacim kdesi na okraji, nikdy nie v strede diania. No napriek tomu – alebo práve preto – sa jej fotografia objavuje takmer vo všetkých publikáciách o krásach Slovenska. Duchovný rozmer (nielen kresťanský) kalvárskeho vrchu tvorí konfrontácia osamelosti miesta s osamelosťou pútnika. Človek je na svete prirodzene sám a na miestach, ako je toto, svojej samote nahliada. Taký bol môj pocit, keď som sem prichádzal mimo brigád či turistickej sezóny a nebol tu nikto iný. 

Banskoštiavnicka Kalvária už nestojí na okraji pozornosti. Po rokoch chátrania, rozkrádania, devastácie vandalmi o nej nehovoria len ako o jednej zo stoviek slovenských chátrajúcich pamiatok. Obnovujú ju. Je tu čulý ruch, plno brigádnikov. „Lavínu záujmu spustila nominácia Kalvárie Svetovým pamiatkovým fondom (WMF) medzi sto najohrozenejších pamiatok sveta v roku 2007,“ hovorí pamiatkarka Katarína Vošková, iniciátorka zápisu WMF, a pokračuje: „S barbarstvom na kalvárskom vrchu mám svoje skúsenosti. V roku 2004 som v Hornom kostole našla na zemi porozbíjané sochy ukrižovaných. Osobne som odnášala rokokové dvere v podobe dosiek.“ 

Od roku 2007 sa veci pohli dopredu. Vlastníci podpísali memorandum o spolupráci pri záchrane Kalvárie. Znovu vznikol Kalvársky fond, ktorý pod rovnakým názvom fungoval od vzniku sakrálnej stavby v roku 1744; zrušil ho až komunistický režim. Obnovu výrazne napomáha Nadácia VÚB, ale aj WMF a slovenské ministerstvo kultúry. V histórii každú kaplnku sponzoroval osvietený mecenáš. O vyspelosti a vysokej miere solidarity vtedajšej spoločnosti vypovedá aj fakt, že patrónmi jednotlivých kaplniek sa v 18. storočí stali významné štiavnické rody. Inak, najvyšším jednorazovým darom prispel sám cisár František I. Po návrate z cesty po banských mestách v roku 1751 venoval „peknej Kalvárii“, ako ju sám nazval, 600 zlatých. Dnešný systém „adopcie kaplniek“ si osvojili mnohé firmy a jednotlivci, ktorí sa zaviazali prispievať sumou tisíc eur počas desiatich rokov. Treba opraviť napríklad ich statiku, mnohé majú zrútené zadné steny. Realizuje sa tu aj reštaurátorský výskum. Kaplniek je sedemnásť, z toho štrnásť už má svojich „adoptívnych rodičov“. Patria medzi nich aj sestry Emília a Magdaléna Varšáryové, banskoštiavnické rodáčky, ktoré financujú obnovu siedmej z kaplniek. No záchrana Kalvárie by bola nemysliteľná bez nevyčísliteľného vkladu zanietených aktivistov. 

Sobotné júlové ráno. Kalvársky fond na popoludnie naplánoval sprístupnenie a požehnanie Dolného kostola. So skupinkou maďarských turistov vystupujeme pomaly k vrcholu. Pristavia sa občas pri niektorej z kaplniek, v ktorých pôvodné drevené reliéfy nahradili fotografické reprodukcie Martina Marenčina v reálnej veľkosti. Originály sú uložené v bezpečí vo výstavnom depozite Starého zámku, kam ich po krkolomných cestách znášali dobrovoľníci. Došlo aj k symbolickej udalosti. Osem chlapov zachraňovalo reliéf s výjavom Ježišovho úteku do Egypta. Pri soche Sedembolestnej Panny Márie sa v tieni stromov usídlili dve staršie turistky. Rozprávajú sa a pofajčievajú. Trochu prozaický pohľad na toto poetické miesto, v ktorom sa baroková zdobnosť mieša s pastorálnymi motívmi okolia. Pred niekoľkými rokmi som tu so šťastím stretol pasúce sa kone v hmlistom jesennom počasí. Podriemkavajucu tetušku, pasúcu stádo kráv, možno vidieť aj dnes. 

V priestoroch dolného kostola, jedného z troch, sa už od rána pracuje. Mladí skauti upratujú, do poslednej chvíle tu robia remeselníci. Dievčatá zametajú zo stien prach, jeden z chlapcov vymietol z bočného výklenku zabudnuté hniezdo. Skauti sú tu ako doma. Na Kalvárii pracujú už od roku 2006. Spolu s miestnymi dobrovoľníkmi – pracovníkov veľkých slovenských firiem či nadácií nevynímajúc – sa podieľali na vyše tridsiatich brigádach. Vystriedalo sa tu už tisíc brigádnikov z pätnástich krajín. Ešte pred niekoľkými rokmi sa mi tu naskytli surrealistické zábery. Plechoví Kristovia, povaľujúci sa medzi stavbárskym haraburdím, či sväté obrázky vykúkajúce spod sutiny. 

Okolo druhej prichádza prvá pútnička. Osemdesiatjedenročná pani si už nepamätá, kedy tu bola naposledy, no spomienky na mladosť sú čerstvé. „V Dolnom kostole mali omšu Maďari, na lúke v strede Slováci a v Hornom kostole zase Nemci. Všetci naraz,“ hovorí pani Luptáková, ktorá na kalvársky kopec chodila aj kosiť, so synmi. „Procesie s krížmi putovali z okolitých dedín peši, chodila som sem už ako dvanásťročná,“ povie pútnička opierajúc sa o starú lipu na pol ceste. Ku kostolu už nevládze. 

Pred Horným kostolom ma skupinka turistov žiada o spoločnú fotografiu. Z kalvárskeho vrchu obdivujú výhľad na mesto a okolité kopce. Pohľad na stále opustený kostol už nie je taký povznášajúci. Cez zamknutú mrežu nakúkajú do pustého interiéru. Musia sa uspokojiť s vonkajšou obhliadkou, väčšina objektov je pre katastrofálny stav a ich bezpečnosť pre verejnosť stále uzavretá. 

„Kalvária sa po desaťročiach opustenosti stáva použiteľným areálom. Síce provizórne, ale predsa,“ tvrdí Martin Macharik, predseda Kalvárskeho fondu. Záchrancovia dnes pri najlepšej vôli nedokážu predpovedať, ako dlho bude trvať celková obnova. No pamiatku nechcú verejnosti odopierať, práve naopak. „V sprístupnenom Dolnom kostole návštevníci okrem bežných informácií môžu získať predstavu o minulosti, prítomnosti, ale aj budúcnosti Kalvárie. K dispozícii budú sprievodcovia, mala by tu sídliť aj strážna služba,“ dodáva Macharik.

Pred príchodom biskupa Rudolfa Baláža sa o tom šepkalo, on to však povedal nahlas. Podobne ako ostatní pútnici, ani on nezakryl rozpaky nad stavom Dolného kostola, ktorý stále rekonštruujú. Biskup zmeravel hneď pri dverách a zmĺkli aj babičky, ktoré už hodnú chvíľu sedeli pri družnom rozhovore. „Tu niet čo svätiť,“ povedal niečo v tom zmysle prísediacim. No zmeny sú podstatné a zásadné, zatiaľ však viditeľné najmä pre tých, ktorí im venujú svoj čas. 

Dnes už možno v kostole prechádzať po nových drevených podlahách, ktoré sú pre nezasvätených samozrejmosťou. Výkopové práce a geologický prieskum podložia základov, ktorý pod nimi urobili, na prvý pohľad určite nevidno. Tak ako množstvo iných, voľným okom neviditeľných zásahov, ktoré prispeli k akútnej záchrane budovy. „Zistili sme, že zadná časť kostola nemá žiadne základy, “ hovorí Milan Klak, ktorý má na starosti stavebný dozor. Steny kostola stáli na íle, potrebovali statické zabezpečenie. Kostol trpel aj dlhodobým vlhnutím, ktoré museli odstrániť. „Maľby boli na začiatku v havarijnom stave. Múry vlhké, steny zasolené, omietka odpadávala,“ objasňuje reštaurátorka Eva Mitzová, ktorá zachraňuje pôvodné barokové fresky. Ide o zdĺhavú a detailnú prácu. Odkrývala ich kus po kuse, kefkami a chlebom. V Dolnom kostole sprevádzkovali strážcovský byt, kde sa striedajú skautské služby. Výrazne to pomohlo zníženiu vandalizmu. Práce je však ešte veľa, viac ako na kostole, obrazne povedané. „V histórii bola Kalvária prepojená kaplnkami a lipovou alejou s mestom. To sa asi nevráti, dá sa ale urobiť náznaková rekonštrukcia pôvodného stavu. A zeleňou možno eliminovať nevhodnú zástavbu na úpätí kopca,“ dodáva pamiatkarka Vošková.

Biskup Baláž napokon zakryl rozpaky a kostol požehnal. Ako uviedol pre .týždeň, žehnal najmä prácu ľudí, ktorí Kalváriu zachraňujú. Prirovnal ju k ranokresťanským katakombám, v ktorých sa rodili prvopočiatky kresťanstva. Myslel tým azda to, že nie je dôležité, v akých podmienkach sa myšlienka rodí, ale to, že sa zrodí a pretrvá. Ako čosi stabilné je táto stavba ponorená do plynúceho času stáročí. Odzrkadľuje povahu sveta, v ktorom vznikla, ale aj povahu sveta, v ktorom sa ocitla. Je sondou do našej spoločnosti, ktorá takmer spôsobila jej zánik. Úsilie o jej záchranu je obdivuhodné, no neporovnateľné s úsilím jej tvorcov. Zachraňujeme niečo, čo prirodzene vzniklo v neporovnateľne horších podmienkach, ako sú tie naše.