Slováci a nacionalizmus V

Stanovisko predstaviteľov VPN k jazykovému zákonu: „Zdalo by sa, ako keby celý slovenský národ riešil dnes jeden-jediný problém, problém zákona o slovenskom jazyku. Naši priaznivci nám telefonujú, píšu, prichádzajú za nami o sú nespokojní s tým, že málo výrazne artikulujeme tento problém, že nás je málo počuť o že sa málo hlásime k slovenskému národu. A my hovoríme: od januára naši experti pracujú na Ústave Slovenskej republiky a v tomto kontexte riešia aj problém zákona o slovenskom jazyku. Požiadali sme Ministerstvo zahraničných vecí o situačnú správu o riešení tejto problematiky v demokratických krajinách Európy. Predložili sme Slovenskej národnej rade v niekoľkých verziách návrh, ktorý prechádzal novými a novými vylepšeniami, korektúrami, legislatívnymi úpravami, koaličnými dohodami medzi hnutím Verejnosť proti násiliu, Kresťanskodemokratickým hnutím o Demokratickou stranou. 

Naše úsilie spojené s formuláciou návrhu zákona o slovenskom jazyku je v tejto chvíli ukončené. Podarilo sa nám zostaviť zákon, ktorý neoberá nikoho z obyvateľov Slovenska o jeho prirodzené právo a ktorý nie je v rozpore s medzinárodnými štandardmi a normami. Považujeme v tejto chvíli za svoju povinnosť povedať, že náš boj o jazykový zákon nie je bojom o moc, veď tolerancia a istá pokora boli vždy súčasťou platformy hnutia. Náš boj o jazykový zákon je bojom o vstup do 21. storočia. Je naplnením tézy o tom, že Slovensko nachádza svoju tvár, svoju identitu, že sa stáva demokratickou krajinou v pravom slova zmysle. Prečo si to myslíme? V tejto chvíli je možné celkom jednoznačne konštatovať,  že odlišnosti medzi matičným a koaličným návrhom sú odlišnosťami v chápaní slova tolerancia. 

Sila a sloboda národa sa nepotvrdzuje tým, že práva, ktoré sú mu prirodzené a neodňateľné, si potvrdzuje potlačením práv iných. Máme pocit, že pod pokrývkou boja o formuláciu jazykového zákona so skrýva omnoho širší zápas. Máme pocit, že za tézami o zvrchovanosti SNR so skrýva téza o samostatnom slovenskom štáte, ktorý by mal autoritársku podobu. Sme presvedčení, že úsilie o samostatný slovenský štát, inšpirované z týchto zdrojov, je zasa iba krokom, ktorý by viedol k izolácii nášho národa a k jeho vyčleneniu sa z kontextu moderného demokratického sveta. Boj o jazykový zákon nemôžeme teda prehrať, pretože by to bola prehra no ceste k normálnej civilizovanej spoločnosti. Naše presvedčenie sa neopiera o emócie, opiera sa o výsledky výskumov verejnej mienky, z ktorých usudzujeme, že je presvedčením väčšiny Slovákov. 

Niekoľko konkrétnych príkladov: samostatný slovenský štát podľa týchto prieskumov považuje zo riešenie štátoprávnych otázok v našej republike niečo vyše 8 percent obyvateľstva, zatiaľ čo viac ako dve tretiny obyvateľov Slovenska chcú žiť v autentickej federácii. Vieme ďalej, že výbuch národnostného napätia na juhu Slovenska je spätý s udalosťami posledných týždňov a mesiacov, že roky a desaťročia tam žila prevažná väčšina ľudí v pokoji. Vieme, že centrá nacionálne orientovaných politických ambícií sú situované ďaleko, veľa kilometrov od oblasti, kde žijú Maďari a Slováci spolu. 

Áno, 82 percent Slovákov chce jazykový zákon. Ale toto číslo predsa nehovorí nič o konkrétnej podobe jazykového zákona, nehovorí nič o tom, koľko percent Slovákov si uzákonenie slovenčiny ako úradného jazyka spája vo svojom vedomí s uberaním práv národnostných menšín. A toto číslo nehovorí nič ani o tom, že väčšina Slovákov si celkom jasne uvedomuje, že ani ten najlepší zákon o jazyku slovenskom nie je konečným riešením problémov, ktorých korene sú hlboko v minulosti, problémov kultúrneho, sociálneho,

ekonomického a politického charakteru, ktorých riešenie sa týmto dlhotrvajúcim, a podľa nás zbytočným a vyčerpávajúcim bojom odďaľuje. 

Nechceme byť patetickí, ale vo štvrtok sa v budove SNR odohrá udalosť mimoriadneho významu. V tejto súvislosti celkom jednoznačne vyhlasujeme, že sme za skutočne demokratický zákon o jazyku, ktorý dá prirodzené práva slovenskému národu, ale nevezme ich menšinám. V mene jedinej veci: v mene vlastnej morálky, vlastnej tváre, vlastného presvedčenia a vlastnej pravdy. 

Veríme, že v krajine, ktorá bola skúšaná tak ako naša krajina, nerozhodujú  v tejto chvíli vášne a emócie, ale vzory správania. Jeden sme ukázali v prvých dňoch revolúcie, sme pripravení ukázať ďalší. Vzor správania ľudí, ktorí nepodľahli tlaku, ale ostali verní demokratickému presvedčeniu.“ 

V čase publikovania uvedeného stanoviska sa dostáva situácia do nového štádia. Synergický efekt „boja na viacerých frontoch“ začína prerastať hranice pochopiteľnosti. Názornou dokumentáciou takéhoto stavu vecí je televízny prejav slovenského premiéra Vladimíra

Mečiara z 21. novembra 1990. Zaznel v ňom dôrazný apel na federálnu a českú vládu (metaforicky by mohol byť pochopený takto: „buď pristúpite na realizáciu dohôd z Trenčianskych Teplíc, alebo sa nám rozpadne štát“), ostrá odpoveď na posledné emocionálne vyhrotené prejavy Jozefa Markuša, hlavného propagátora matičnej verzie jazykového zákona, ako aj tvrdý úder KDH. 

Z premiérovho vystúpenia citujem: „Vyhlásili sme, že chceme žiť v spoločnom štáte a máme záujem o jeho upevnenie. Priestor v českých komunikačných prostriedkoch by mali dostávať predstavitelia tejto rozhodujúcej väčšiny, a nie extrémisti. Ináč sa vytvára o Slovensku umele falošný obraz, ktorý predstavuje iba jednu krajnosť... Preto sa obraciam nielen na vás, občania Slovenska. Obraciam sa a; na občanov v Čechách a na Morave. Chráňme sa pred separatistami a extrémistami! Chráňme si naše spolužitie, chráňme si spoločný štát!... Predkladáme návrhy na deľbu kompetencií. Neviem, ako ich schvaľovanie dopadne. Verím, že poslanci si budú počínať zodpovedne ...“