Trikrát o peniazoch

Možno sa to bežne nevie, ale Európska komisia je slobodymilovná inštitúcia. Napríklad bojuje proti nespravodlivému skresľovaniu súťaže na voľnom trhu, proti dotáciám, ktoré toto skresľovanie zapríčiňujú, a navyše si ctí historické základy slobody.

Nie, autorka článku sa nevrátila zvonka pred počítač s úpalom.

Tak predovšetkým, Európska komisia už dlhšie vyjadrovala obavy o situáciu na trhu, ktorú vážne skresľovali dotácie poľskej vlády lodeniciam v Gdansku. Poľská vláda gdanské lodenice výdatne financovala iba preto, aby zachovala historické dedičstvo odborového zväzu Solidarita. Aby tieto ani budúce generácie nezabudli, že práve v Gdansku sa zrodili prvé nezávislé odbory v komunistickom bloku, slávna Solidarita, ktorá pod vedením Lecha Walesu vstúpila v roku 1980 do štrajku a o búrlivých deväť rokov vyjednala koniec komunistickej diktatúry.

Úmysel poľskej vlády zachovať pamiatku Solidarity je chvályhodný, až na to, že na pamiatku by pokojne stačilo múzeum, a nie umelo udržiavaný podnik, čo by bez štátnych peňazí skrachoval. Iste to už niekomu zišlo na um. Ale strach pred gdanským revolučným duchom bol zrejme silnejší ako zdravý rozum.

Lodeniciam hrozilo, že v prípade nesúhlasu eurokomisie budú musieť dotácie vrátiť. No teraz si vydýchol vlastník, ukrajinská firma ISD, ktorej dotácie vylepšovali rozpočet, aj poľská vláda, ktorá ich udeľovala. Dotácie už nebudú neférové, pretože ich odklepla premúdra Európska komisia, čiže vracať sa nebudú. Len treba splniť jednu podmienku: zhruba dvojtretinové zoštíhlenie lodeníc. Ktovie, kedy plánované znižovanie kapacít skutočne nastane, ale možno sa takto historický podnik dopracuje až k veľkosti múzea – pravdaže, štedro dotovaného, stále vyrábajúceho a najmä zamestnávajúceho, aby sa odborári neurazili.

Keď ide o peniaze a nejde o národné dedičstvo, býva to trochu zložitejšie. A keď hrozí, že by Európska únia musela vycálovať niečo aj Islandu, ktovie, či sa jeho plánovaná a stále ešte nepodaná prihláška do spoločného eurodomu stretne s takým nadšením, ako to vyzeralo spočiatku.

Napríklad časť nemeckej politickej scény nie je uchvátená predstavou, že Európska únia má sanovať finančnou krízou otrasený vzdialený ostrov. „Najskôr musíme prediskutovať štruktúru EÚ, až potom môžeme hovoriť o jej rozšírení,“ vyjadril sa Alexander Dobrindt, generálny tajomník strany CSU. A Markus Ferber, šéf poslancov CSU v Európskom parlamente, rovno povedal, že EÚ nemôže robiť spasiteľku Islandu pred hospodárskou krízou. CSU asi len skúša novú predvolebnú taktiku, do ktorej pre pikantnosť primiešala trochu euroskepsy – pravdaže, bezpečnej a nič nenarúšajúcej euroskepsy, od ktorej sa nedá očakávať žiadny antibruselský puč. Ale septembrové voľby sa blížia a prinajmenšom dovtedy možno Kresťansko-sociálnej únii opozícia voči Islandu vydrží.

Niekedy ide aj o peniaze, aj o národné dedičstvo, a predsa sa štát ani nadštát neplesne po vrecku. BBC citovala vyjadrenie British Beer & Pub Association, že vo Veľkej Británii v prvom polroku 2009 každý týždeň ukončilo prevádzku 52 tradičných krčmičiek. Je to údajne o tretinu viac ako v rovnakom období minulého roka. Na príčine je aj ekonomická recesia, ktorej najlepšie odolávajú trendové mestské podniky, napríklad bary a kaviarne. Ich počet je dokonca na vzostupe, hoci len skromnom – každý týždeň boli otvorené dva nové.

Najhoršie sú na tom vidiecke puby, ktoré Británia tak miluje a ktoré možno bez rozpakov označiť za jeden z pilierov jej spoločenského života. A taký dedinský pub, ako uvádza Asociácia, sa predsa nedá len tak premeniť na mestský bar či „café-bar“, to dá rozum.

Lenže britské krčmičky môžu byť pilierom spoločnosti, koľko len chcú, štát im neprispeje. Práve naopak, ešte ich aj zdiera: podľa Asociácie sú na príčine úpadku pubov čoraz vyššie dane a obmedzujúce regulácie – medzi nimi zákaz fajčenia. 

Ak by autorka mala tú moc, a ak by skutočne dostala úpal a zabudla na svoj neprekonateľný odpor k štátnym zásahom vrátane dotácií, presvedčila by eurokomisiu, nech prispeje radšej milým britským krčmičkám než gdanskému pamätnému molochovi. Tradícia slobody je v Británii staršia a v britských vidieckych krčmičkách bezpečnejšia než v rukách nevyspytateľných poľských odborárov spriahnutých s ukrajinskými investormi.