Sprisahanie

Väčšina samotných Turkov s tým taký veľký problém nemá. Veria, že temný Ergenekon nie je fikciou, ako tvrdia opozičné kruhy, ale reálnym sprisahaneckým gangom, ktorý sa dopustil takmer všetkých veľkých zločinov v posledných dvoch desaťročiach. 

Napokon, presvedčenie, že štát v skutočnosti ovládajú tajné a mocné štruktúry, nie je azda nikde také silné ako v Turecku. Turci sa už asi desaťročia delia na tých, ktorí veria, že „hlboký štát“, ako označujú tieto temné sily, existuje, a na tých, ktorí to pokladajú za babské klebety. 

Prvá skupina má však v tomto období jasnú prevahu: minulý pondelok sa začal súd s ďalšími 56 sprisahancami z Ergenekonu, medzi inými aj s dvoma bývalými armádnymi generálmi. Tí podľa obžaloby vytvorili teroristickú organizáciu s cieľom zvrhnúť vládu umiernených islamistov z AKP na čele s premiérom Recepom T. Erdoganom.  

Oficiálne vyšetrovanie sa začalo v júni 2007, keď istanbulská polícia našla na základe anonymného udania v dome istého dôstojníka 27 ručných granátov. Mali to byť tie isté granáty, ktoré rok predtým hodil atentátnik do priestorov nacionalistického sekulárneho denníka Cumhuriyet.  

Odtiaľ viedli nitky vyšetrovania ďalej: dnes je obvinených asi 200 ľudí, zväčša príslušníkov armády, politikov, právnikov, intelektuálov, novinárov či mafiánov, ktorí údajne zosnovali ďalšie teroristické útoky a vraždy. 

Ich zámerom bolo vytvoriť chaos, rozoštvať proti sebe rôzne skupiny obyvateľov a zburcovať sekulárnych Turkov proti vláde islamistov. Preto mal útok na denník Cumhuriyet vyzerať ako zločin z dielne islamských radikálov. Nešlo o jediný takýto prípad. V máji 2006 vtrhol do budovy Najvyššieho súdu v Ankare kriminálnik Alparslan Arslan, zastrelil jedného sudcu a zranil ďalších štyroch. Pred streľbou kričal „Alahu Akbar“ (Boh je veľký) a svoj útok odôvodnil zákazom súdu nosiť učiteľkám islamské šatky. 

V tom istom roku bol v meste Trabzon zastrelený katolícky kňaz Andrea Santoro vo chvíli, keď kľačal v kostole a modlil sa. Šestnásťročný mladík, ktorého čoskoro zatkla polícia, takisto vtedy zvolal podľa svedkov Alahu Akbar. Mladistvý vrah policajtom uviedol, že ho na vraždu motivovali dánske karikatúry Mohammeda. Oba prípady šokovali tureckú verejnosť – vinníci a ich motivácia, to všetko malo byť jasné. No vyšetrovanie kauzy Ergenekon údajne odhaľuje, že za oboma vraždami v skutočnosti nestoja radikálni islamisti, ale tureckí ultranacionalistickí sekularisti. Dokazovať to majú napríklad spoločné kontakty Arslana s generálom na dôchodku Velim Kücükom, ktorý sa pokladá za jednu z hláv Ergenekonu. Sprisahanie ako vyšité.

Tých zločinov, ktorých sa vraj Ergenekon dopustil, je však oveľa viac a ťažko ich zrátať. Ich nájomným vrahom bol podľa obžaloby 17-ročný chlapec, ktorý v januári 2007 zastrelil Hranta Dinka, významného novinára arménskeho pôvodu. Dink bol ostrým kritikom tureckého popierania arménskej genocídy, zároveň kritizoval tie západné krajiny, ktoré chceli toto popieranie zakázať. Na Dinkov pohreb prišiel vtedy sprievod 100-tisíc smútiacich a volal „My všetci sme Arménčanmi“. Ergenekon vraj pripravoval aj zavraždenie ďalšieho tureckého „odrodilca“, spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny Orhana Pamuka. Vrcholným číslom tajného spolku bolo plánovanie protivládneho puču, ku ktorému malo dôjsť v tomto roku – dvoch generálov, obžalovaných z chystaného zvrhnutia Erdoganovej vlády, zatkla polícia pred pol rokom. 

Hoci sa o Ergenekone oficiálne hovorí iba dva roky, chýry o jeho existencii sa šírili dlhšie. Kľúčovou osobou pre neskoršiu obžalobu, ktorá má okolo 2 500 strán, je Tuncay Güney, 36-ročný muž židovského pôvodu, momentálne žijúci v Toronte. Tajná služba MIT poverila Güneyoho, ešte ako 20-ročného mladíka, infiltráciou do Ergenekonu a ešte jednej podobnej organizácie. V roku 2001 ho  za nezákonnú činnosť zatkla polícia, ktorej vyšetrovateľov ohúril tým, ako sa rozrozprával. Za kauciu sa vykúpil z vyšetrovacej väzby, odišiel do USA a neskôr získal politický azyl v Kanade. Jeho svedectvá aj materiály, ktoré uňho polícia vtedy našla, sa vraj teraz naplno zúročujú.   

Čo spája členov Ergenekonu, okrem sprisaheneckého cieľa povaliť vládu? Jednoznačne ideológia. Názov spolku je zrejme odvodený od mýtickej hory v Ázii, odkiaľ vyhnali Mongoli predkov dnešných Turkov kamsi do údolia. Odtiaľ ich vyviedol sivý vlk. Tento mýtus je symbolom tureckých ultranacionalistov, ktorí sa odvolávajú na dedičstvo zakladateľa moderného štátu Kemala Atatürka. Trvajú na striktnom oddelení náboženstva od štátu, a preto vidia v súčasnej vláde umiernených moslimov hrozbu. Odmietajú však aj spojenectvo s Američanmi či členstvo v EÚ. Okoliu nedôverujú, ich programom je izolacionizmus a nepriateľstvo voči susedom. Medzi zatknutými sprisahancami je napríklad bývalý rektor istanbulskej univerzity Kemal Alemdaroglu, ktorý kedysi navrhol, aby Turci v rámci vyriešenia cyperskej otázky vojensky prepadli nielen Cyprus, ale rovno celé Grécko. Vraj 135-tisíc mŕtvych tureckých vojakov by nebolo príliš vysokou cenou... 

Nad celou kauzou a práve prebiehajúcim súdom sa však vznáša mrak pochybností. Samozrejme, predstava, že v Turecku sa chcela nejaká skupina zmocniť vlády pučom, je sama osebe bezproblémová: Povojnové Turecko zažilo takmer v každom desaťročí zvrhnutie vlády zo strany armády. Fakt, že súčasná vláda nie je po chuti armádnym generálom, je takisto dostatočne známy. Napokon, punc dôveryhodnosti dodáva celému vyšterovaniu aj to, že armáda sa proti nemu nijako zvlášť nebúri, hoci sú obvinení aj jej príslušníci. Relatívny pokoj zbraní medzi Erdoganovou vládou a armádnym velením sa však dá vysvetliť aj tým, že prozápadne orientované velenie armády a radikálnych sprisahancov z Ergenekonu okrem odporu voči islamistom mnoho nespája. Navyše, armádu uspokojil premiér Erdogan tým, že jej dal voľnú ruku na operácie proti Kurdom. 

Najsilnejšie opozičné strany a mnohí sekularistickí Turci sú však presvedčení, že kauza sprisahancov z Ergenekonu je v skutočnosti vládnym sprisahaním proti sekularistom. Niektorí zachádzajú vo svojej nedôvere aj ďalej. Právnik Mehmet Demirlek hájil svojho kolegu, ktorý je medzi obvinenými, slovami, že celú kauzu „upiekla vláda a imperialistické mocnosti, CIA, Mossad, židovská loby a Európska únia, aby eliminovali turecký nacionalizmus“. Aj na druhej strane vinia niektorí CIA, ale celkom z opačných motívov: vraj sama dávnejšie založila Ergenekon, aby zaistila kemalistický charakter Turecka. 

Vyšetrovanie, ktoré prebieha v ovzduší takýchto konštrukcií, môže sotva napĺňať dôverou. Jedna skupina sekularistov tvrdila, že celé sprisahanie je čírou fikciou, ktorou chcela vládna AKP čeliť možnému zákazu strany Ústavným súdom (minulý rok chýbal len jeden hlas, aby ústavní sudcovia Erdoganovu stranu naozaj zakázali). Keďže v AKP si stále nemôžu byť ničím istí, odpútali pozornosť zúčtovaním s vymysleným Ergenekonom. Druhá skupina sekularistov síce priznáva, že gang mohol existovať, no zločiny, ktoré sa mu pripisujú, sú z politických dôvodov nafúknuté. Dôveru si nezískava ani hlavná postava prokurátora Zekeriya Oza, ktorý je podľa kritikov podozrivo málo skúsený na to, aby mohol vyšteriť tento najväčší kriminálny prípad v moderných dejinách Turecka. Pochybnosti vzbudzujú ustavičné úniky informácií zo strany vyšetrovateľov: provládne médiá uverejňujú ako na bežiacom páse nové temné odhalenia či prepisy telefonických rozhovorov, ktoré slúžia na diskreditáciu názorových protivníkov. Takisto obvinenia mnohých údajných členov gangu sú zatiaľ skôr vágne či protirečivé: podaktorí z členov mali byť sprisahancami, hoci súčasne ich Ergenekon plánoval zavraždiť. Iní obvinení svoje priznania neskôr odvolali s odôvodnením, že si ich polícia vynútila. Čo v Turecku tiež nie je nič nepredstaviteľné. Vonkajší pozorovateľ, ktorý by v celom súdnom procese rád videl radikálnu očistu tureckej politiky, sa ťažko ubráni istej pachuti a nedôvere.  

Je takéto Turecko vôbec spôsobilé na členstvo v Európskej únii? Môže vstúpiť do EÚ štát, v ktorom ustavične visí hrozba protivládnych sprisahaní a pučov? Môže byť v EÚ štát, kde opozícia považuje súd s obvinenými pučistami za vládne sprisahanie? Alebo štát, v ktorom ústavný súd môže kedykoľvek zakázať vládnu stranu za to, že sa usiluje presadiť nosenie islamských šatiek na školách? Brusel síce uvádza ako podmienku tureckého členstva v EÚ uzavretie všetkých 35 kapitol, v skutočnosti o Turecku napovie oveľa viac to, ako sa vyrovná s kauzou Ergenekon. Ide totiž o budúci charakter krajiny.