O pánovi, ktorý sa pred vyše rokom stal riaditeľom STV, sa dalo tušiť všeličo. Čo sa dá vôbec očakávať od prominentného komunistického novinára, ktorý je na svoju minulosť dodnes hrdý? Čoskoro bolo jasné aj to, že bude ďalším z radu neschopných manažérov, ktorý povedie STV do slzavého údolia dlhov a záujmových skupín. Teraz sme sa však dozvedeli ešte čosi nové: v reakcii na blog kolegyne Evy Čobejovej na www.tyzden.com prezradil, že jeho názory formuje úplne vyšinutá internetová stránka. Odvolal sa totiž na jej článok Kto za koho kope, ktorý má odhaľovať sprisahanecké siete v médiách a spoločnosti. Je to primitívna konštrukcia, ktorá neodhaľuje nič, zato naznačuje, ako tu vyčíňajú Židia a ich priatelia. Jednoducho, neoriginálna stoka. Pre súčasného riaditeľa STV však zrejme žriedlo múdrosti. Keď na to denník SME upozornil, riaditeľ detinsky uhol, že o takej stránke a článku nič nevie...
Je tu však ešte vážnejší problém než to, že tento človek minulosti práve zažíva vrchol svojej kariéry. Nižňanský je aj symbolom dneška. On je obraz súčasnej elity mocných, s ktorými si pripomenieme 20. výročie Novembra. V osobe Nižňanského je vyjadrená celá jej podstata: so Slotom ho spája to, že číta podobné zoznamy (Slota z nich na jar ťarbavo menoval protislovenské živly). S Robertom Ficom či Marekom Maďaričom ho zasa spája mladokomunistická minulosť. S premiérom má aj spoločnú záľubu veriť v konšpirácie proti vláde či STV a tiež posadnutosť článkami v novinách. Riaditeľ verejnoprávnej televízie napísal za posledný mesiac sedem reakcií, niektoré siahodlhé.
Údajné novinárske lži o situácii v STV však vo svojich výpravných textoch nevyvracia žiadnymi argumentmi. Napríklad denník Pravda vraj „tendenčne, klamlivo, ironizujúco, zosmiešňujúco a zamlčujúco pokračuje vo svojej dlhodobo neobjektívnej a manipulačnej kampani voči STV“ a jej redaktor napísal niekoľko „veľmi neobjektívnych, skresľujúcich, zamlčujúcich, lživých a klamlivých príspevkov“. Neprichádzajú konkrétne vysvetlenia, len synonymá a invektívy. Novinárov napríklad označil za „hypotekárnych batôžkaqrov“, ktorí „keď prídu o prácu, sami sa budú nenávidieť, čo všetko boli ochotní písať za ten žold, čo ich teraz živí.“ Alebo oznámil, že na stránke STV zriadil rubriku STOP! dezinformáciám, ktorou chce zabrániť tomu, aby „aby vyrastala generácia iba pravorukých a pravonohých – a tým jednorukých a jednonohých – pravoverných redaktorov, pretože to potom môže postihnúť celé generácie a mohlo by to mať rovnaké vyústenie, ako to bolo za predchádzajúceho režimu“. To píše bývalý dvorný novinár komunistickej diktatúry! Je ten človek pri rozume? Alebo je len sebastredný? Alebo drzosť už nemá na Slovensku nijakých hraníc?
V poslednom čase ožila aj v našom časopise debata, či by nebolo najlepšie verejnoprávnu televíziu zrušiť: po všetkých výsmechoch kultúrnosti, riaditeľoch ako Darmo, Kubiš, Hreha či Nižňanský, je to pochopiteľné. Ale je veľká škoda, že dôležitú debatu o inštitúcii, ktorá má v niektorých okolitých štátoch veľký zmysel, vnútili Slovensku práve dlhé tiene jeho komunizmu.
Je tu však ešte vážnejší problém než to, že tento človek minulosti práve zažíva vrchol svojej kariéry. Nižňanský je aj symbolom dneška. On je obraz súčasnej elity mocných, s ktorými si pripomenieme 20. výročie Novembra. V osobe Nižňanského je vyjadrená celá jej podstata: so Slotom ho spája to, že číta podobné zoznamy (Slota z nich na jar ťarbavo menoval protislovenské živly). S Robertom Ficom či Marekom Maďaričom ho zasa spája mladokomunistická minulosť. S premiérom má aj spoločnú záľubu veriť v konšpirácie proti vláde či STV a tiež posadnutosť článkami v novinách. Riaditeľ verejnoprávnej televízie napísal za posledný mesiac sedem reakcií, niektoré siahodlhé.
Údajné novinárske lži o situácii v STV však vo svojich výpravných textoch nevyvracia žiadnymi argumentmi. Napríklad denník Pravda vraj „tendenčne, klamlivo, ironizujúco, zosmiešňujúco a zamlčujúco pokračuje vo svojej dlhodobo neobjektívnej a manipulačnej kampani voči STV“ a jej redaktor napísal niekoľko „veľmi neobjektívnych, skresľujúcich, zamlčujúcich, lživých a klamlivých príspevkov“. Neprichádzajú konkrétne vysvetlenia, len synonymá a invektívy. Novinárov napríklad označil za „hypotekárnych batôžkaqrov“, ktorí „keď prídu o prácu, sami sa budú nenávidieť, čo všetko boli ochotní písať za ten žold, čo ich teraz živí.“ Alebo oznámil, že na stránke STV zriadil rubriku STOP! dezinformáciám, ktorou chce zabrániť tomu, aby „aby vyrastala generácia iba pravorukých a pravonohých – a tým jednorukých a jednonohých – pravoverných redaktorov, pretože to potom môže postihnúť celé generácie a mohlo by to mať rovnaké vyústenie, ako to bolo za predchádzajúceho režimu“. To píše bývalý dvorný novinár komunistickej diktatúry! Je ten človek pri rozume? Alebo je len sebastredný? Alebo drzosť už nemá na Slovensku nijakých hraníc?
V poslednom čase ožila aj v našom časopise debata, či by nebolo najlepšie verejnoprávnu televíziu zrušiť: po všetkých výsmechoch kultúrnosti, riaditeľoch ako Darmo, Kubiš, Hreha či Nižňanský, je to pochopiteľné. Ale je veľká škoda, že dôležitú debatu o inštitúcii, ktorá má v niektorých okolitých štátoch veľký zmysel, vnútili Slovensku práve dlhé tiene jeho komunizmu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.