Tridsať rokov po islamskej revolúcii sú Iránci čoraz menej nábožní a liberálnejší. Dva prieskumy verejnej mienky na vzorke 2 500 dospelých Iráncov, ktoré prebehli v rokoch 2000 a 2005, jasne dokladajú tento trend. Podiel respondentov, ktorí sú „silne presvedčení“, že demokracia je najlepšou formou vlády, stúpol medzi týmito rokmi z 20 na 30 percent.
Takisto v otázkach týkajúcich sa rodovej rovnosti – účasti žien na politike, vyššom vzdelaní a úlohy manželiek – sú čísla zreteľné. Respondenti, ktorí pokladajú za základ manželstva lásku, tvorili najskôr 49 a potom 69 percent. Tí, ktorí zaň považovali dohodu rodičov, tvorili najskôr 41 a potom len 24 percent. V roku 2005 omnoho vyššie percento respondentov ako v roku 2000 označilo svoju identitu za „predovšetkým iránsku“, nie „predovšetkým moslimskú“.
Nie je ťažké pochopiť tento trend. Práve vtláčanie monolitického náboženského diskurzu do všetkých oblastí spoločnosti časom výrazne zvýšilo príťažlivosť liberálnych hodnôt. Lenže kým v širšom politickom živote sa to odrazilo na reformistických trendoch, v mocenských štruktúrach sa odohral posun k militantnému fundamentalizmu. Čiastočne za to mohli aj sami reformní politici. Nepostavili sa proti absolutistickej moci a neoznačili ju za prekážku náboženskej demokracie, ale pokúšali sa presvedčiť ajatoláha Chameneího o potrebe reformy.
Chameneí však o reformu záujem nemal, ako jasne ukázal, keď rozložil reformné hnutie. Práve prezidentské pôsobenie reformátora Muhamada Chatámího presvedčilo ajatoláha, že jeho autoritu zaručí iba fundamentalistický prezident. Taký sa našiel – v osobe súčasného prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda.
Problém v kalkulácii ajatoláha však spočíva v tom, že Ahmadínedžád je neriadená strela. Jeho populistická rétorika a náboženský fundamentalizmus popudili veľa konzervatívnych a pragmatických klerikov a ich prívržencov.
Napríklad veľa z nich si cení inštitúciu súkromného vlastníctva a nepáčia sa im Ahmadínedžádove reči o redistribúcii bohatstva. Ešte väčšmi ich znepokojuje jeho apokalyptické presvedčenie, že čoskoro príde tzv. skrytý imám, Mahdí, ktorého príchod vraj povedie ku koncu sveta aj času. Ahmadínedžád svoje verejné prejavy väčšinou začína modlitbou za návrat Mahdího.
Náboženská hierarchia si však dávno zvykla odsúvať príchod Mahdího do vzdialenej budúcnosti a Ahmadínedžádovo milénistické presvedčenie ich dráždi. Často dokonca odsudzujú každé tvrdenie o osobnom kontakte so skrytým imámom aj špekulácie o jeho príchode ako neortodoxné, ak nie priam kacírske. Viacerí ajatoláhovia boli toho názoru, že sa nehodí, aby prezident takto hovoril o Mahdím, prípadne že to naznačuje jeho duševnú nestabilitu.
Najvyšší vodca podporil Ahmadínedžáda a len deň potom musel čeliť odporu miliónov Iráncov, čo uvrhlo krajinu do politickej krízy. Aj náboženský kredit režimu bol spochybnený, keď sa po svete vysielali zábery mlátenia a zabíjania demonštrantov.
Najvyšší vodca v snahe nájsť východisko vyhlásil, že pochybnosti o voľbách treba riešiť právnou cestou, nie na ulici. Zrejme mu šlo len o čas, aby mal režim možnosť vyprázdniť ulice a vyvinúť nátlak na opozíciu.
Chameneího zmienka o zákone však aj tak zodpovedá názoru mnohých konzervatívnych pragmatikov, ktorí sa prikláňajú k Musávímu – ktorý nemôže priamo spochybniť Chameneího autoritu. Ak sa Musávímu podarí presvedčiť Najvyššieho vodcu, aby zmenil názor, otrasie sa Chameneího moc. Ak bude Chameneí trvať na svojom, Musáví prezidentský úrad nezíska, ale stále bude reprezentovať nádeje väčšiny Iráncov, ktorí nesúhlasia so svojou terajšou vládou. To, čo sa stane, závisí od toho, či Musáví vydrží.
Autor je profesorom sociológie na Eastern Michigan University.
Project Syndicate 2009
Takisto v otázkach týkajúcich sa rodovej rovnosti – účasti žien na politike, vyššom vzdelaní a úlohy manželiek – sú čísla zreteľné. Respondenti, ktorí pokladajú za základ manželstva lásku, tvorili najskôr 49 a potom 69 percent. Tí, ktorí zaň považovali dohodu rodičov, tvorili najskôr 41 a potom len 24 percent. V roku 2005 omnoho vyššie percento respondentov ako v roku 2000 označilo svoju identitu za „predovšetkým iránsku“, nie „predovšetkým moslimskú“.
Nie je ťažké pochopiť tento trend. Práve vtláčanie monolitického náboženského diskurzu do všetkých oblastí spoločnosti časom výrazne zvýšilo príťažlivosť liberálnych hodnôt. Lenže kým v širšom politickom živote sa to odrazilo na reformistických trendoch, v mocenských štruktúrach sa odohral posun k militantnému fundamentalizmu. Čiastočne za to mohli aj sami reformní politici. Nepostavili sa proti absolutistickej moci a neoznačili ju za prekážku náboženskej demokracie, ale pokúšali sa presvedčiť ajatoláha Chameneího o potrebe reformy.
Chameneí však o reformu záujem nemal, ako jasne ukázal, keď rozložil reformné hnutie. Práve prezidentské pôsobenie reformátora Muhamada Chatámího presvedčilo ajatoláha, že jeho autoritu zaručí iba fundamentalistický prezident. Taký sa našiel – v osobe súčasného prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda.
Problém v kalkulácii ajatoláha však spočíva v tom, že Ahmadínedžád je neriadená strela. Jeho populistická rétorika a náboženský fundamentalizmus popudili veľa konzervatívnych a pragmatických klerikov a ich prívržencov.
Napríklad veľa z nich si cení inštitúciu súkromného vlastníctva a nepáčia sa im Ahmadínedžádove reči o redistribúcii bohatstva. Ešte väčšmi ich znepokojuje jeho apokalyptické presvedčenie, že čoskoro príde tzv. skrytý imám, Mahdí, ktorého príchod vraj povedie ku koncu sveta aj času. Ahmadínedžád svoje verejné prejavy väčšinou začína modlitbou za návrat Mahdího.
Náboženská hierarchia si však dávno zvykla odsúvať príchod Mahdího do vzdialenej budúcnosti a Ahmadínedžádovo milénistické presvedčenie ich dráždi. Často dokonca odsudzujú každé tvrdenie o osobnom kontakte so skrytým imámom aj špekulácie o jeho príchode ako neortodoxné, ak nie priam kacírske. Viacerí ajatoláhovia boli toho názoru, že sa nehodí, aby prezident takto hovoril o Mahdím, prípadne že to naznačuje jeho duševnú nestabilitu.
Najvyšší vodca podporil Ahmadínedžáda a len deň potom musel čeliť odporu miliónov Iráncov, čo uvrhlo krajinu do politickej krízy. Aj náboženský kredit režimu bol spochybnený, keď sa po svete vysielali zábery mlátenia a zabíjania demonštrantov.
Najvyšší vodca v snahe nájsť východisko vyhlásil, že pochybnosti o voľbách treba riešiť právnou cestou, nie na ulici. Zrejme mu šlo len o čas, aby mal režim možnosť vyprázdniť ulice a vyvinúť nátlak na opozíciu.
Chameneího zmienka o zákone však aj tak zodpovedá názoru mnohých konzervatívnych pragmatikov, ktorí sa prikláňajú k Musávímu – ktorý nemôže priamo spochybniť Chameneího autoritu. Ak sa Musávímu podarí presvedčiť Najvyššieho vodcu, aby zmenil názor, otrasie sa Chameneího moc. Ak bude Chameneí trvať na svojom, Musáví prezidentský úrad nezíska, ale stále bude reprezentovať nádeje väčšiny Iráncov, ktorí nesúhlasia so svojou terajšou vládou. To, čo sa stane, závisí od toho, či Musáví vydrží.
Autor je profesorom sociológie na Eastern Michigan University.
Project Syndicate 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.