V predchádzajúcich piatich číslach .týždňa bola .veda o vode. Leitmotívom bola neobyčajnosť obyčajnej vody. Pod obyčajnou vodou si väčšina z nás predstavuje vodu z vodovodu. A práve tá je skvelým príkladom neobyčajnej vody. Jednak preto, že je vo vodovode a jednak preto, že je pitná.
Vodovod patril a dodnes patrí k najobdivuhodnejším stavbám rímskej civilizácie. A – hoci si to málokedy uvedomujeme – patrí aj k najobdivuhodnejším stavbám našej civilizácie. Na rozdiel od Rimanov, ktorí museli ťahať akvadukty až k veľmi vzdialeným zdrojom pitnej vody, my vieme vyrobiť pitnú vodu aj z úplného sajrajtu. A to je prinajmenšom rovnako obdivuhodné, ako tie vodovody.
A čo všetko je za tým? Ako sa vyrába pitná voda a ako sa stavajú vodovody? Spýtali sme sa Juraja Petroviča a Júliusa Drugdu.
S Jurajom Petrovičom o pitnej vode
.čo všetko treba na to, aby nám z vodovodu tiekla pitná voda?
Na Slovensku takmer nič. Tu je taká dobrá voda, že my, ktorí robíme v oblasti úpravy vody, sme z toho až smutní. Lebo sa tu nedá robiť nijaký veľký biznis. Už v Česku je iná situácia, pretože tam sa oveľa viac používajú povrchové vody a v takom prípade je úprava vody zložitejšia – je tam viac stupňov, je tam viac technológií. Ale na Slovensku, okrem Záhoria a východného Slovenska, je voda naozaj veľmi dobrá. A na Záhorie sa voda tlačí z Bratislavy, lebo je to tak lacnejšie. Takže nám ostáva hlavne východné Slovensko, ktoré je z veľkej časti zásobované povrchovou vodou.
.ale to hádam neznamená, že inde sa voda vôbec neupravuje?
Inde ide väčšinou o podzemnú vodu, ktorá sa hygienicky zabezpečí. Čiže buď sa tam nadávkuje v nejakej forme chlór, alebo sa použije UV žiarenie. Ako prvý sa na dezinfekciu vody začal používať začiatkom 20. storočia ozón. Chlór sa začal používať po prvej svetovej vojne, lebo až v súvislosti s jeho využitím ako bojového plynu prišli ľudia na to, že sa dá ľahko vyrábať. Výhodou chlóru je, že vydrží vo vode dlhšie ako ozón. Čo sa UV žiarenia týka, to sa začalo používať na úpravu vody niekedy v tridsiatych rokoch, ale až dnes vieme, prečo to vlastne účinkuje. Pri replikácii sa dvojšpirála DNA musí rozpliesť a ak je v tomto štádiu zasiahnutá UV žiarením s istou konkrétnou vlnovou dĺžkou, tak sa na purínových bázach začnú tvoriť diméry a tie blokujú replikáciu. UV žiarenie teda mikroorganizmy nezabíja, ono ich „vykastruje“.
.ak máme takú dobrú vodu, načo si ľudia ešte kupujú kanvice so špeciálnymi filtrami?
Tie filtre obsahujú aktívne uhlie, ktoré sa bežne používa pri úprave vody. Načo ho používať ešte raz? Má to svoj zmysel. Dnes sa pitná voda upravuje najmä ozónom, chlór sa dáva len úplne nakoniec na hygienické zabezpečenie rozvodovej siete. To je kvôli tomu, že v rozvodoch môže prísť k sekundárnej kontaminácii a chlór tomu bráni. Uhlíkové filtre v kanviciach vychytajú ten zvyškový chlór a odchytajú aj iné veci, napríklad vápnik, takže vodu trochu zmäkčia. Ja sám používam taký filter na vodu na varenie čaju. Na čiernom čaji z takto prefiltrovanej vody sa na povrchu v oveľa menšej miere tvorí povlak.
.dobre, poďme na východné Slovensko a povrchové vody.
Na východnom Slovensku obsahuje voda všeličo, tam si to vyžaduje viacstupňovú úpravu. Dôvody sú rôzne, od geologických až po dôsledky ľudskej činnosti. Sú tam napríklad dusičnany, z ktorých mnohé pochádzajú z hnojív. Mimochodom to, že poľnohospodári dnes nemajú toľko peňazí na hnojenie, výrazne prospelo pitnej vode na Slovensku. Dusičnany vo vode sa sledujú dosť prísne, pretože sa dokážu v ľudskom čreve meniť na dusitany, ktoré sú karcinogénne. Tieto látky sa z vody väčšinou odstraňujú koaguláciou. To znamená, že máme nejaký koagulačný prostriedok, ktorý je schopný tvoriť vo vode vločky. Na tie vločky sa naviažu látku, ktoré vo vode nechceme, a následne sa tie vločky odfiltrujú na pieskovej filtrácii. No a ešte sú tam ďalšie stupne úpravy, ktoré súvisia s tým, že pitná voda určité veci obsahovať nesmie a iné veci, naopak, obsahovať musí.
.napríklad?
Napríklad vápnik, ktorý je dôležitý jednak zo zdravotného a jednak z prevádzkového hľadiska. Z prevádzkového hľadiska nesmie byť voda príliš mäkká, pretože mäkká voda spôsobuje koróziu potrubí. A zo zdravotného hľadiska, ak by sme stále pili len mäkkú vodu, narušila by sa nám elektrolytická rovnováha v organizme, čo by mohlo spôsobiť srdcovo-cievne problémy. Zistilo sa napríklad, že pacienti dlhodobo liečení v Tatrách mali také problémy často. Dlho sa myslelo, že to súvisí s nadmorskou výškou, ale dnes vieme, že to bolo spôsobené extrémne mäkkou tatranskou vodou – v žulovom pohorí sa ten vápnik nemá odkiaľ zobrať.
.môžeme teda konštatovať, že o kvalitu pitnej vody je u nás veľmi slušne postarané?
Dnes sa v Európe zaoberáme takými jemnosťami, ako je zvyšujúci sa obsah antibiotík v pitnej vode. Antibiotiká dnes bez problémov prejdú cez čistiarne odpadových vôd a tým pádom sa dostanú do riek a v konečnom dôsledku aj do povrchových a podzemných vôd. Tu teda riešime problém, čo s vodou, ktorá obsahuje lieky. Európska únia pripravuje smernicu na zabezpečenie likvidácie antibiotík priamo v čistiarňach odpadových vôd. V porovnaní s mnohými inými časťami sveta je náš komfort s pitnou vodou priam závratný.
.ceníme si to?
Ani veľmi nie. Vodu považujeme za samozrejmosť a jej skutočnú cenu si uvedomuje len málokto. Možno by sa to zlepšilo, keby vodárne účtovali vodu v litroch, a nie v kubíkoch.
S Júliusom Drugdom o čistej vode
.čo všetko treba na to, aby Afričanom z vodovodu tiekla pitná voda?
Tak v prvom rade treba ten vodovod. Ja som manažoval jeden vládny projekt v Južnom Sudáne. Projekt sa volal WATSAN, čo je skratka pre „water and sanitation“, čiže voda a sanitácia. Cieľom projektu bolo zvýšiť prístupnosť ľudí k čistej vode, a to práve vybudovaním vodovodu. Nadväzovali sme na predchádzajúci projekt jednej domácej humanitárnej organizácie, ktorá vybudovala čističku pri rieke Sobat, čo je prítok Bieleho Nílu. Čiže tam už bola čistá voda, len ju bolo treba priviesť k ľuďom. Pri čističke boli totiž len štyri vodovodné kohútiky, vzdialené tri kilometre od mesta či skôr osady Nasir s 30 000 obyvateľmi.
.len pre základnú predstavu: tá oblasť, kde ste to stavali, je veľmi suchá?
Nie, tá oblasť netrpí nedostatkom vody. Je to močaristá oblasť, čiže kvantitatívne je tam veľa vody, ale kvalitatívne nič. Navyše, viac ako pol roka je tam obdobie dažďov, pršať začína koncom mája a trvá to do konca októbra, pričom v júli a auguste sú dažde naozaj prudké.
Celú stavbu teda musíte stihnúť v období sucha, teda na to máte štyri, prinajlepšom päť mesiacov. Pričom v období sucha tá ílovitá pôda či skôr hlina stvrdne úplne na kameň, takže sa tam robí naozaj ťažko. Keď som tam prišiel, ľudia z miestnej samosprávy mi veľmi neverili. Predtým tam už bolo pár humanitárnych projektov, ktoré zostali nedokončené. Buď to nestihli, pretože prišli dažde a nastali zosuvy pôdy, alebo – ako to už niekedy býva – zmizli peniaze. Ale my sme to stihli.
.aký veľký je ten vodovod?
Vodovod sa ťahal v celkovej dĺžke 6 km. Jedna hlavná vetva plus tri vedľajšie. Kohútiky sú na ulici, celkove je tam 62 kohútikov. Naším cieľom bolo splniť štandardy platné pre oblasti postihnuté prírodnou katastrofou, to znamená mať na jeden kohútik najviac 500 ľudí. A to sa nám podarilo.
.koľko to celé stálo?
Ako som už hovoril, bol to vládny projekt a Slovensko do toho dalo 300 000 amerických dolárov. To je veľa peňazí, treba si však uvedomiť, že všetok materiál – rúrky, kolená, kohútiky, cement, štrk, drevené dosky – sme museli nakupovať v Keni alebo v Etiópii, nič také v Južnom Sudáne nezoženiete. Miestny sme mali iba piesok, ktorý je v období sucha prístupný na dne rieky, a tiež tehly, ktoré tu z hliny vypaľoval miestny podnikateľ. To isté sa týka náradia. Aj to sa nakupovalo v Keni, a potom sa privážalo na miesto malými lietadlami alebo veľkým nákladným lietadlom, pretože tam neexistujú cesty. Súčasťou projektu bola aj sanitácia, a to konkrétne vybudovanie štyroch latrín celkove so 17 kabínkami. Vodovod samotný nestačí, ľudí tam treba učiť základom hygieny. A súčasťou toho je, aby ľudia nežili medzi fekáliami. Aby nevyšli z chatrče na dva-tri metre a nevykonali potrebu priamo tam, ako je to u nich bežným zvykom.
.aký veľký tím to staval?
Osem ľudí, pričom ten tím som zostavoval priamo na mieste. Mal som tam hlavného technika, inštalatéra, hygienika, logistu a zopár ďalších. Technik a inštalatér boli Sudánci , ale z inej oblasti, hygienik pochádzal z miestneho kmeňa, ale žil v Keni, logista pochádzal priamo z mesta Nasir, ale žil v Etiópii. Priamo z mestečka Nasir boli v tíme traja asistenti inštalatéra. Ostatných ľudí – strážnikov, kuchárky, kopáčov – sme najímali. Cieľom projektu bolo aj vyškolenie 24 údržbárov. Aj tu sa nám darilo. Keď som bol nejaký čas preč kvôli administratívnej práci, tak tí údržbári postavili dva nové funkčné vodovodné kohútiky.
.takže vy ste naozaj zabezpečili pre 30 000 ľudí prístup k pitnej vode?
Ja som odtiaľ odchádzal po ukončení projektu koncom roku 2007, a v tom čase sa ešte nedalo hovoriť o pitnej vode. Dal som urobiť vzorky vody z čističky a v laboratóriu v Džube, čo je hlavné mesto Južného Sudánu, našli tam baktérie salmonelly a citrobactera, ktoré spôsobujú hnačky a dyzentériu. Aby to bola naozaj pitná voda, potrebovala by ešte ďalšie chemické a bakteriologické čistenie. To znamená preparáty chlóru a hliníka. Oni ich používali, ale nie v dostatočnej miere, pretože na ne nemali peniaze. A zrejme ani nie dostatočne odborne. Čiže ja by som to nenazval pitnou vodou, radšej hovorím o čistej vode. Ale v porovnaním s tým, čo pili predtým, je to obrovský rozdiel.
- -
Niekoľko hodín po rozhovore mi prišla SMS-ka, ktorú s vedomím autora uvádzam v plnom znení:
Dobrý večer, pán Mojžiš, neviem ako to funguje tam nad nami, ale predstavte si, že som mal pred dvoma hodinami telefonát z Južného Sudánu od svojho bývalého hlavného technika. Podľa jeho informácií mesto Nasir dostalo už minulý rok zásobu chlórových preparátov na dezinfekciu vody a hneď ich vraj odborne(jšie) aplikovali. S pozdravom J. Drugda.
Vodovod patril a dodnes patrí k najobdivuhodnejším stavbám rímskej civilizácie. A – hoci si to málokedy uvedomujeme – patrí aj k najobdivuhodnejším stavbám našej civilizácie. Na rozdiel od Rimanov, ktorí museli ťahať akvadukty až k veľmi vzdialeným zdrojom pitnej vody, my vieme vyrobiť pitnú vodu aj z úplného sajrajtu. A to je prinajmenšom rovnako obdivuhodné, ako tie vodovody.
A čo všetko je za tým? Ako sa vyrába pitná voda a ako sa stavajú vodovody? Spýtali sme sa Juraja Petroviča a Júliusa Drugdu.
S Jurajom Petrovičom o pitnej vode
.čo všetko treba na to, aby nám z vodovodu tiekla pitná voda?
Na Slovensku takmer nič. Tu je taká dobrá voda, že my, ktorí robíme v oblasti úpravy vody, sme z toho až smutní. Lebo sa tu nedá robiť nijaký veľký biznis. Už v Česku je iná situácia, pretože tam sa oveľa viac používajú povrchové vody a v takom prípade je úprava vody zložitejšia – je tam viac stupňov, je tam viac technológií. Ale na Slovensku, okrem Záhoria a východného Slovenska, je voda naozaj veľmi dobrá. A na Záhorie sa voda tlačí z Bratislavy, lebo je to tak lacnejšie. Takže nám ostáva hlavne východné Slovensko, ktoré je z veľkej časti zásobované povrchovou vodou.
.ale to hádam neznamená, že inde sa voda vôbec neupravuje?
Inde ide väčšinou o podzemnú vodu, ktorá sa hygienicky zabezpečí. Čiže buď sa tam nadávkuje v nejakej forme chlór, alebo sa použije UV žiarenie. Ako prvý sa na dezinfekciu vody začal používať začiatkom 20. storočia ozón. Chlór sa začal používať po prvej svetovej vojne, lebo až v súvislosti s jeho využitím ako bojového plynu prišli ľudia na to, že sa dá ľahko vyrábať. Výhodou chlóru je, že vydrží vo vode dlhšie ako ozón. Čo sa UV žiarenia týka, to sa začalo používať na úpravu vody niekedy v tridsiatych rokoch, ale až dnes vieme, prečo to vlastne účinkuje. Pri replikácii sa dvojšpirála DNA musí rozpliesť a ak je v tomto štádiu zasiahnutá UV žiarením s istou konkrétnou vlnovou dĺžkou, tak sa na purínových bázach začnú tvoriť diméry a tie blokujú replikáciu. UV žiarenie teda mikroorganizmy nezabíja, ono ich „vykastruje“.
.ak máme takú dobrú vodu, načo si ľudia ešte kupujú kanvice so špeciálnymi filtrami?
Tie filtre obsahujú aktívne uhlie, ktoré sa bežne používa pri úprave vody. Načo ho používať ešte raz? Má to svoj zmysel. Dnes sa pitná voda upravuje najmä ozónom, chlór sa dáva len úplne nakoniec na hygienické zabezpečenie rozvodovej siete. To je kvôli tomu, že v rozvodoch môže prísť k sekundárnej kontaminácii a chlór tomu bráni. Uhlíkové filtre v kanviciach vychytajú ten zvyškový chlór a odchytajú aj iné veci, napríklad vápnik, takže vodu trochu zmäkčia. Ja sám používam taký filter na vodu na varenie čaju. Na čiernom čaji z takto prefiltrovanej vody sa na povrchu v oveľa menšej miere tvorí povlak.
.dobre, poďme na východné Slovensko a povrchové vody.
Na východnom Slovensku obsahuje voda všeličo, tam si to vyžaduje viacstupňovú úpravu. Dôvody sú rôzne, od geologických až po dôsledky ľudskej činnosti. Sú tam napríklad dusičnany, z ktorých mnohé pochádzajú z hnojív. Mimochodom to, že poľnohospodári dnes nemajú toľko peňazí na hnojenie, výrazne prospelo pitnej vode na Slovensku. Dusičnany vo vode sa sledujú dosť prísne, pretože sa dokážu v ľudskom čreve meniť na dusitany, ktoré sú karcinogénne. Tieto látky sa z vody väčšinou odstraňujú koaguláciou. To znamená, že máme nejaký koagulačný prostriedok, ktorý je schopný tvoriť vo vode vločky. Na tie vločky sa naviažu látku, ktoré vo vode nechceme, a následne sa tie vločky odfiltrujú na pieskovej filtrácii. No a ešte sú tam ďalšie stupne úpravy, ktoré súvisia s tým, že pitná voda určité veci obsahovať nesmie a iné veci, naopak, obsahovať musí.
.napríklad?
Napríklad vápnik, ktorý je dôležitý jednak zo zdravotného a jednak z prevádzkového hľadiska. Z prevádzkového hľadiska nesmie byť voda príliš mäkká, pretože mäkká voda spôsobuje koróziu potrubí. A zo zdravotného hľadiska, ak by sme stále pili len mäkkú vodu, narušila by sa nám elektrolytická rovnováha v organizme, čo by mohlo spôsobiť srdcovo-cievne problémy. Zistilo sa napríklad, že pacienti dlhodobo liečení v Tatrách mali také problémy často. Dlho sa myslelo, že to súvisí s nadmorskou výškou, ale dnes vieme, že to bolo spôsobené extrémne mäkkou tatranskou vodou – v žulovom pohorí sa ten vápnik nemá odkiaľ zobrať.
.môžeme teda konštatovať, že o kvalitu pitnej vody je u nás veľmi slušne postarané?
Dnes sa v Európe zaoberáme takými jemnosťami, ako je zvyšujúci sa obsah antibiotík v pitnej vode. Antibiotiká dnes bez problémov prejdú cez čistiarne odpadových vôd a tým pádom sa dostanú do riek a v konečnom dôsledku aj do povrchových a podzemných vôd. Tu teda riešime problém, čo s vodou, ktorá obsahuje lieky. Európska únia pripravuje smernicu na zabezpečenie likvidácie antibiotík priamo v čistiarňach odpadových vôd. V porovnaní s mnohými inými časťami sveta je náš komfort s pitnou vodou priam závratný.
.ceníme si to?
Ani veľmi nie. Vodu považujeme za samozrejmosť a jej skutočnú cenu si uvedomuje len málokto. Možno by sa to zlepšilo, keby vodárne účtovali vodu v litroch, a nie v kubíkoch.
S Júliusom Drugdom o čistej vode
.čo všetko treba na to, aby Afričanom z vodovodu tiekla pitná voda?
Tak v prvom rade treba ten vodovod. Ja som manažoval jeden vládny projekt v Južnom Sudáne. Projekt sa volal WATSAN, čo je skratka pre „water and sanitation“, čiže voda a sanitácia. Cieľom projektu bolo zvýšiť prístupnosť ľudí k čistej vode, a to práve vybudovaním vodovodu. Nadväzovali sme na predchádzajúci projekt jednej domácej humanitárnej organizácie, ktorá vybudovala čističku pri rieke Sobat, čo je prítok Bieleho Nílu. Čiže tam už bola čistá voda, len ju bolo treba priviesť k ľuďom. Pri čističke boli totiž len štyri vodovodné kohútiky, vzdialené tri kilometre od mesta či skôr osady Nasir s 30 000 obyvateľmi.
.len pre základnú predstavu: tá oblasť, kde ste to stavali, je veľmi suchá?
Nie, tá oblasť netrpí nedostatkom vody. Je to močaristá oblasť, čiže kvantitatívne je tam veľa vody, ale kvalitatívne nič. Navyše, viac ako pol roka je tam obdobie dažďov, pršať začína koncom mája a trvá to do konca októbra, pričom v júli a auguste sú dažde naozaj prudké.
Celú stavbu teda musíte stihnúť v období sucha, teda na to máte štyri, prinajlepšom päť mesiacov. Pričom v období sucha tá ílovitá pôda či skôr hlina stvrdne úplne na kameň, takže sa tam robí naozaj ťažko. Keď som tam prišiel, ľudia z miestnej samosprávy mi veľmi neverili. Predtým tam už bolo pár humanitárnych projektov, ktoré zostali nedokončené. Buď to nestihli, pretože prišli dažde a nastali zosuvy pôdy, alebo – ako to už niekedy býva – zmizli peniaze. Ale my sme to stihli.
.aký veľký je ten vodovod?
Vodovod sa ťahal v celkovej dĺžke 6 km. Jedna hlavná vetva plus tri vedľajšie. Kohútiky sú na ulici, celkove je tam 62 kohútikov. Naším cieľom bolo splniť štandardy platné pre oblasti postihnuté prírodnou katastrofou, to znamená mať na jeden kohútik najviac 500 ľudí. A to sa nám podarilo.
.koľko to celé stálo?
Ako som už hovoril, bol to vládny projekt a Slovensko do toho dalo 300 000 amerických dolárov. To je veľa peňazí, treba si však uvedomiť, že všetok materiál – rúrky, kolená, kohútiky, cement, štrk, drevené dosky – sme museli nakupovať v Keni alebo v Etiópii, nič také v Južnom Sudáne nezoženiete. Miestny sme mali iba piesok, ktorý je v období sucha prístupný na dne rieky, a tiež tehly, ktoré tu z hliny vypaľoval miestny podnikateľ. To isté sa týka náradia. Aj to sa nakupovalo v Keni, a potom sa privážalo na miesto malými lietadlami alebo veľkým nákladným lietadlom, pretože tam neexistujú cesty. Súčasťou projektu bola aj sanitácia, a to konkrétne vybudovanie štyroch latrín celkove so 17 kabínkami. Vodovod samotný nestačí, ľudí tam treba učiť základom hygieny. A súčasťou toho je, aby ľudia nežili medzi fekáliami. Aby nevyšli z chatrče na dva-tri metre a nevykonali potrebu priamo tam, ako je to u nich bežným zvykom.
.aký veľký tím to staval?
Osem ľudí, pričom ten tím som zostavoval priamo na mieste. Mal som tam hlavného technika, inštalatéra, hygienika, logistu a zopár ďalších. Technik a inštalatér boli Sudánci , ale z inej oblasti, hygienik pochádzal z miestneho kmeňa, ale žil v Keni, logista pochádzal priamo z mesta Nasir, ale žil v Etiópii. Priamo z mestečka Nasir boli v tíme traja asistenti inštalatéra. Ostatných ľudí – strážnikov, kuchárky, kopáčov – sme najímali. Cieľom projektu bolo aj vyškolenie 24 údržbárov. Aj tu sa nám darilo. Keď som bol nejaký čas preč kvôli administratívnej práci, tak tí údržbári postavili dva nové funkčné vodovodné kohútiky.
.takže vy ste naozaj zabezpečili pre 30 000 ľudí prístup k pitnej vode?
Ja som odtiaľ odchádzal po ukončení projektu koncom roku 2007, a v tom čase sa ešte nedalo hovoriť o pitnej vode. Dal som urobiť vzorky vody z čističky a v laboratóriu v Džube, čo je hlavné mesto Južného Sudánu, našli tam baktérie salmonelly a citrobactera, ktoré spôsobujú hnačky a dyzentériu. Aby to bola naozaj pitná voda, potrebovala by ešte ďalšie chemické a bakteriologické čistenie. To znamená preparáty chlóru a hliníka. Oni ich používali, ale nie v dostatočnej miere, pretože na ne nemali peniaze. A zrejme ani nie dostatočne odborne. Čiže ja by som to nenazval pitnou vodou, radšej hovorím o čistej vode. Ale v porovnaním s tým, čo pili predtým, je to obrovský rozdiel.
- -
Niekoľko hodín po rozhovore mi prišla SMS-ka, ktorú s vedomím autora uvádzam v plnom znení:
Dobrý večer, pán Mojžiš, neviem ako to funguje tam nad nami, ale predstavte si, že som mal pred dvoma hodinami telefonát z Južného Sudánu od svojho bývalého hlavného technika. Podľa jeho informácií mesto Nasir dostalo už minulý rok zásobu chlórových preparátov na dezinfekciu vody a hneď ich vraj odborne(jšie) aplikovali. S pozdravom J. Drugda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.