Väčšina Američanov sa domnieva, že ich zdravotný systém si vyžaduje reformu, na druhej strane je absolútna väčšina spokojná so svojou zdravotnou starostlivosťou. Dve tretiny republikánskych voličov a jedna tretina demokratických voličov si myslia, že USA má najlepší zdravotný systém na svete. Od Clintonovho neúspešného pokusu o reformu zdravotníctva začiatkom 90. rokov klesol počet ľudí, ktorí považujú stav v zdravotníctve za krízový.
Spojené štáty minú na zdravotníctvo každý rok 2 bilióny dolárov, teda takmer 16 % svojho HDP, čo je najviac na svete. O desať rokov budú atakovať hranicu 20 %. Ani v západnej Európe však nie je tempo rastu nákladov pomalšie a kríza tento problém len obnažuje.
Američania majú hneď niekoľko federálnych i štátnych zdravotných programov. Najvýznamnejší z nich je Medicare pre seniorov. Zástancovia štátneho zdravotníctva ho považujú za pozitívny príklad socializovanej medicíny, odporcovia za dôkaz zlyhania takéhoto konceptu.
Z pohľadu financovania treba povedať, že Medicare sa svojim tvorcom vymkol z rúk. Od roku 1966 sa náklady každé štyri roky zdvojnásobovali. Podľa odhadov budú o sedem rokov programu chýbať peniaze na úhradu takmer polovice nákladov.
Obamov tím argumentuje, že za posledných 10 rokov náklady Medicaru rástli o 4,6 % ročne, kým súkromné poistky za ten istý čas rástli každoročne o 7,3 %. Tento dôkaz, že štát udrží kontrolu nad výdavkami, však nezohľadňuje dve podstatné skutočnosti. Po prvé, toto porovnanie „zabúda“ na časť výdavkov na zdravotníctvo, ktorá je krytá priamymi platbami obyvateľstva. Keď sa táto časť zohľadní, náklady na Medicare rastú posledných 40 rokov rýchlejšie než všetky ostatné náklady na zdravotníctvo. Po druhé, rozdiel je spôsobený aj deformáciou trhu. Medicare platí lekárom a nemocniciam menej než súkromné poisťovne. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si tento výpadok príjmu kompenzujú vyššou cenou pre poisťovne, čo vedie k rastu ceny poistky. Čím viac ľudí bude v podobnom vládnom poistnom pláne, tým väčší tlak budú lekári a nemocnice vyvíjať na platby zo súkromných poisťovní. Obamovi kritici tvrdia, že priamym dôsledkom bude rýchlejší rast ceny poistiek, ktorý nakoniec vženie ľudí do vládnych plánov a vznikne štátne zdravotníctvo.
Reforma síce hovorí aj o úsporách, ale aj tak si vyžiada dodatočné zdroje z daní. Kongresmani hovoria o viac než 1 bilióne dolárov v najbližších 10 rokoch. Pri odhadovaní nákladov na verejné programy sú zákonodarcovia konzervatívni, takže reforma bude asi ešte drahšia.
Univerzálne pokrytie má vyriešiť problém, ktorým je podľa Obamu 46 miliónov nepoistených ľudí. Táto skupina je rôznorodá. Časť z nich tvoria nelegálni imigranti, časť sú chudobní Američania a časť mladí a zdraví, ktorí si poistku vedome nekupujú, lebo sa im zdá výhodnejšie nebyť poistený a v prípade potreby platiť v hotovosti. Prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti majú všetci na pohotovosti, kde za nich účet platia daňoví poplatníci a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti.
Keďže verejné zdroje sa na nepoistených vynakladajú tak či tak, prečo ich rovno nepoistiť? Navrhovatelia argumentujú, že ak by títo ľudia boli poistení a navštevovali lekára priebežne, zdravotná starostlivosť o nich by bola lacnejšia. Čísla však ukazujú opak: napríklad ľudia krytí programom Medicaid pre chudobných sú drahší než nepoistení. Rozšírenie pokrytia tak povedie k rastu nákladov.
Poistiť všetkých znamená vytvoriť alternatívu k existujúcim poistným plánom. Tou alternatívou majú byť vládne poistné plány financované z daní. Zamestnávatelia, ktorí svojim zamestnancom nezabezpečia zdravotné poistenie, budú prispievať na financovanie vládnych plánov.
Podľa kritikov Obamov návrh plazivo inštaluje systém štátneho zdravotníctva s jediným platiteľom. Vládny poistný plán, dotovaný z daní, získa výhodu v konkurenčnom boji so súkromnými poisťovňami.
Reforma má priniesť úspory v administratívnych nákladoch. Tie predstavujú až tretinu nákladov súkromných poisťovní. Ale úspora v administrácii vytvára priestor na únik peňazí a poistné podvody. Odhaduje sa, že Medicare tak každoročne prichádza o 60 miliárd dolárov. Podobne by zrejme dopadol aj vládny poistný plán.
Univerzálne poistenie podporuje významná časť lekárov, ktorí očakávajú viac pacientov, za ktorých dostanú zaplatené. Stúpne aj celkový objem zdrojov v systéme, čo im môže zvýšiť príjmy.
Obama v čase krízy tvrdí, že bez ozdraveného zdravotníctva nemôže ozdravieť americká ekonomika, a ako liek ponúka zvýšenie úlohy štátu v zdravotníctve. Lenže ekonomiky, v ktorých funguje univerzálne pokrytie a štátne zdravotníctvo, sú krízou postihnuté rovnako ako Spojené štáty.
V americkom Kongrese sa okrem tzv. Obamovej reformy (v skutočnosti ju predkladá demokratický senátor Edward Kennedy) nachádza ešte konkurenčný návrh. Prvý raz ho predložil pred dvoma rokmi senátor Ron Wyden a dnes sa teší pomerne širokej podpore senátorov z oboch politických táborov. Aj Wyden-Bennettov návrh počíta s lepšou mobilitou poistiek pri zmene zamestnania. Na rozdiel od Obamovho však univerzálne pokrytie nerieši vládnymi plánmi, ale podporou trhu a súkromných poisťovní.
Zaujímavé je, že žiaden z reformných návrhov sa nezaoberá prvkom, ktorý predstavuje skutočný problém amerického zdravotníctva: tzv. defenzívnou medicínou. Množstvo súdnych sporov o zanedbanej starostlivosti vedie lekárov k ordinovaniu duplicitných či nepotrebných vyšetrení, ktoré systém predražujú. Súdy priznávajú pacientom odškodné, čím zvyšujú cenu poistiek pre lekárov. To všetko tlačí hore cenu zdravotnej starostlivosti. Napríklad zákonné obmedzenie výšky odškodného by túto špirálu zastavilo.
Obamov návrh má jeden prínos. Spojené štáty dnes diskutujú o zdravotnej politike, a to prináša množstvo odborných a faktických argumentov. Škoda, že sa takto netvorí zdravotná politika aj inde, povedzme na Slovensku.
Autor pracuje v Health Policy Institute
Spojené štáty minú na zdravotníctvo každý rok 2 bilióny dolárov, teda takmer 16 % svojho HDP, čo je najviac na svete. O desať rokov budú atakovať hranicu 20 %. Ani v západnej Európe však nie je tempo rastu nákladov pomalšie a kríza tento problém len obnažuje.
Američania majú hneď niekoľko federálnych i štátnych zdravotných programov. Najvýznamnejší z nich je Medicare pre seniorov. Zástancovia štátneho zdravotníctva ho považujú za pozitívny príklad socializovanej medicíny, odporcovia za dôkaz zlyhania takéhoto konceptu.
Z pohľadu financovania treba povedať, že Medicare sa svojim tvorcom vymkol z rúk. Od roku 1966 sa náklady každé štyri roky zdvojnásobovali. Podľa odhadov budú o sedem rokov programu chýbať peniaze na úhradu takmer polovice nákladov.
Obamov tím argumentuje, že za posledných 10 rokov náklady Medicaru rástli o 4,6 % ročne, kým súkromné poistky za ten istý čas rástli každoročne o 7,3 %. Tento dôkaz, že štát udrží kontrolu nad výdavkami, však nezohľadňuje dve podstatné skutočnosti. Po prvé, toto porovnanie „zabúda“ na časť výdavkov na zdravotníctvo, ktorá je krytá priamymi platbami obyvateľstva. Keď sa táto časť zohľadní, náklady na Medicare rastú posledných 40 rokov rýchlejšie než všetky ostatné náklady na zdravotníctvo. Po druhé, rozdiel je spôsobený aj deformáciou trhu. Medicare platí lekárom a nemocniciam menej než súkromné poisťovne. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si tento výpadok príjmu kompenzujú vyššou cenou pre poisťovne, čo vedie k rastu ceny poistky. Čím viac ľudí bude v podobnom vládnom poistnom pláne, tým väčší tlak budú lekári a nemocnice vyvíjať na platby zo súkromných poisťovní. Obamovi kritici tvrdia, že priamym dôsledkom bude rýchlejší rast ceny poistiek, ktorý nakoniec vženie ľudí do vládnych plánov a vznikne štátne zdravotníctvo.
Reforma síce hovorí aj o úsporách, ale aj tak si vyžiada dodatočné zdroje z daní. Kongresmani hovoria o viac než 1 bilióne dolárov v najbližších 10 rokoch. Pri odhadovaní nákladov na verejné programy sú zákonodarcovia konzervatívni, takže reforma bude asi ešte drahšia.
Univerzálne pokrytie má vyriešiť problém, ktorým je podľa Obamu 46 miliónov nepoistených ľudí. Táto skupina je rôznorodá. Časť z nich tvoria nelegálni imigranti, časť sú chudobní Američania a časť mladí a zdraví, ktorí si poistku vedome nekupujú, lebo sa im zdá výhodnejšie nebyť poistený a v prípade potreby platiť v hotovosti. Prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti majú všetci na pohotovosti, kde za nich účet platia daňoví poplatníci a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti.
Keďže verejné zdroje sa na nepoistených vynakladajú tak či tak, prečo ich rovno nepoistiť? Navrhovatelia argumentujú, že ak by títo ľudia boli poistení a navštevovali lekára priebežne, zdravotná starostlivosť o nich by bola lacnejšia. Čísla však ukazujú opak: napríklad ľudia krytí programom Medicaid pre chudobných sú drahší než nepoistení. Rozšírenie pokrytia tak povedie k rastu nákladov.
Poistiť všetkých znamená vytvoriť alternatívu k existujúcim poistným plánom. Tou alternatívou majú byť vládne poistné plány financované z daní. Zamestnávatelia, ktorí svojim zamestnancom nezabezpečia zdravotné poistenie, budú prispievať na financovanie vládnych plánov.
Podľa kritikov Obamov návrh plazivo inštaluje systém štátneho zdravotníctva s jediným platiteľom. Vládny poistný plán, dotovaný z daní, získa výhodu v konkurenčnom boji so súkromnými poisťovňami.
Reforma má priniesť úspory v administratívnych nákladoch. Tie predstavujú až tretinu nákladov súkromných poisťovní. Ale úspora v administrácii vytvára priestor na únik peňazí a poistné podvody. Odhaduje sa, že Medicare tak každoročne prichádza o 60 miliárd dolárov. Podobne by zrejme dopadol aj vládny poistný plán.
Univerzálne poistenie podporuje významná časť lekárov, ktorí očakávajú viac pacientov, za ktorých dostanú zaplatené. Stúpne aj celkový objem zdrojov v systéme, čo im môže zvýšiť príjmy.
Obama v čase krízy tvrdí, že bez ozdraveného zdravotníctva nemôže ozdravieť americká ekonomika, a ako liek ponúka zvýšenie úlohy štátu v zdravotníctve. Lenže ekonomiky, v ktorých funguje univerzálne pokrytie a štátne zdravotníctvo, sú krízou postihnuté rovnako ako Spojené štáty.
V americkom Kongrese sa okrem tzv. Obamovej reformy (v skutočnosti ju predkladá demokratický senátor Edward Kennedy) nachádza ešte konkurenčný návrh. Prvý raz ho predložil pred dvoma rokmi senátor Ron Wyden a dnes sa teší pomerne širokej podpore senátorov z oboch politických táborov. Aj Wyden-Bennettov návrh počíta s lepšou mobilitou poistiek pri zmene zamestnania. Na rozdiel od Obamovho však univerzálne pokrytie nerieši vládnymi plánmi, ale podporou trhu a súkromných poisťovní.
Zaujímavé je, že žiaden z reformných návrhov sa nezaoberá prvkom, ktorý predstavuje skutočný problém amerického zdravotníctva: tzv. defenzívnou medicínou. Množstvo súdnych sporov o zanedbanej starostlivosti vedie lekárov k ordinovaniu duplicitných či nepotrebných vyšetrení, ktoré systém predražujú. Súdy priznávajú pacientom odškodné, čím zvyšujú cenu poistiek pre lekárov. To všetko tlačí hore cenu zdravotnej starostlivosti. Napríklad zákonné obmedzenie výšky odškodného by túto špirálu zastavilo.
Obamov návrh má jeden prínos. Spojené štáty dnes diskutujú o zdravotnej politike, a to prináša množstvo odborných a faktických argumentov. Škoda, že sa takto netvorí zdravotná politika aj inde, povedzme na Slovensku.
Autor pracuje v Health Policy Institute
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.