Najviac ma lákali veci, tajomstvá, ktoré sa skrývali v ich životoch, zaujímala ma ich „hodnota“ života a kde vedia uvidieť šťastie.
Mnohí nevidiaci nevidia už od svojho narodenia. Rozmýšľal som nad pocitom, keď ste nevidiaci od úplného začiatku. Ste ešte dieťa a zisťujete, že ste iný... že nevidíte.
Moja prvá skúsenosť s nevidiacimi sa odohrala dávno pri nakrúcaní krátkeho charitatívneho spotu pre známy televízny program Hodina deťom. Tu som sa stretol s nevidiacim rómskym dievčaťom a pri našom rozhovore mi napadalo množstvo otázok. Túžil som poznať mnoho vecí, ktoré sa skrývali v tomto dievčati. Ale to najhlavnejšie bolo dozvedieť sa, ako a cez čo slepé dievča ľúbi. Chcel som vedieť, s čím sa u nej spája pocit lásky. To boli začiatky a dôvod mojej cesty k nakrúteniu filmu Slepé lásky.
Pri práci na filme som mal možnosť stretnúť malé štvorročné dievčatko, ktoré si ešte neuvedomovalo to, že je „iné“ ako ostatní. Dokázala žiť vo svojom svete šťastne, dokázala sa hrať, radovať ako každé iné dieťa. Možno to bolo preto, že si ani neuvedomovala svoju slepotu. Na záhrade sa hrala s mamou na naháňačku, mama pred ňou utekala a tlieskala. Keď ju dievčatko dobehlo, smialo sa, tešilo sa. Matka ju vlastne učila vidieť, pozerať sa inak. Díval som sa na ne a úplne som zabudol že dievčatko nevidí...
Iná skúsenosť bola s mojou kamarátkou – protagonistkou filmu Zuzkou, ktorá raz povedala veľmi dobrú vetu: “Veľa ľudí mi hovorí, že ja mám tmu. Ale ja neviem, čo je to tá tma. Ja nemám tmu, ja mám nič.“ To bolo naozaj na zamyslenie. Ona má nič, ale to neznamená, že to nič je temné a zlé. Aj v tom „ničom" nachádzala čosi, s čím môže byť šťastná.
Iný môj dobrý priateľ Peter Kolesár (učiteľ klavíra v Slepých láskach), mi hovoril, že ak by vymysleli nejaký zázrak a mohol by vidieť, neželal by si to. Porozumel som mu, stratil by svoj svet, stratil by to, čo pozná len on... stratil by jemu vlastné prežívanie sveta. Tak podobne to napísal v jednej z poviedok Oliver Sacks v knihe Antropologička na Marse. Bolo to o človeku, ktorý sa narodil slepý, bol v dospelom veku úspešne operovaný. Jeho poruchu lekári napravili, muž začal vidieť. Lenže nedokázal do svojho vnímania sveta zahrnúť novozískaný zmysel. Bál sa ... nerozumel tomu, čo vidí. Útechu mu poskytlo až nové ochorenie, pri ktorom znova oslepol. Tieto veci ma vedú k poznaniu, že narodiť sa bez zraku nemusí znamenať nešťastie. Myslím, že je to skôr o tom, ako svoj život dokážeme žiť.
Stretol som medzi nevidiacimi rôznych ľudí lepších aj horších a túžil som nájsť takých, ktorí vo svojich životoch dokážu objavovať to, čo nám vidiacim niekedy uniká. Hľadal som detaily, maličkosti, ktoré ich robili šťastnými. Možno by sa zdalo, že ich život je chudobnejší... ale veľakrát sa v tom mále, ktoré máte, dá nájsť oveľa viac. Nevidomá Zuzka chcela pochopiť čaro farieb... aj keď sa to zdalo nemožné, našla ho. Jej najkrajšou farbou je ... hádajte? Je to oranžova... lebo oranžový je pomaranč a ten je sladký a dobrý... Autor je režisér.
Mnohí nevidiaci nevidia už od svojho narodenia. Rozmýšľal som nad pocitom, keď ste nevidiaci od úplného začiatku. Ste ešte dieťa a zisťujete, že ste iný... že nevidíte.
Moja prvá skúsenosť s nevidiacimi sa odohrala dávno pri nakrúcaní krátkeho charitatívneho spotu pre známy televízny program Hodina deťom. Tu som sa stretol s nevidiacim rómskym dievčaťom a pri našom rozhovore mi napadalo množstvo otázok. Túžil som poznať mnoho vecí, ktoré sa skrývali v tomto dievčati. Ale to najhlavnejšie bolo dozvedieť sa, ako a cez čo slepé dievča ľúbi. Chcel som vedieť, s čím sa u nej spája pocit lásky. To boli začiatky a dôvod mojej cesty k nakrúteniu filmu Slepé lásky.
Pri práci na filme som mal možnosť stretnúť malé štvorročné dievčatko, ktoré si ešte neuvedomovalo to, že je „iné“ ako ostatní. Dokázala žiť vo svojom svete šťastne, dokázala sa hrať, radovať ako každé iné dieťa. Možno to bolo preto, že si ani neuvedomovala svoju slepotu. Na záhrade sa hrala s mamou na naháňačku, mama pred ňou utekala a tlieskala. Keď ju dievčatko dobehlo, smialo sa, tešilo sa. Matka ju vlastne učila vidieť, pozerať sa inak. Díval som sa na ne a úplne som zabudol že dievčatko nevidí...
Iná skúsenosť bola s mojou kamarátkou – protagonistkou filmu Zuzkou, ktorá raz povedala veľmi dobrú vetu: “Veľa ľudí mi hovorí, že ja mám tmu. Ale ja neviem, čo je to tá tma. Ja nemám tmu, ja mám nič.“ To bolo naozaj na zamyslenie. Ona má nič, ale to neznamená, že to nič je temné a zlé. Aj v tom „ničom" nachádzala čosi, s čím môže byť šťastná.
Iný môj dobrý priateľ Peter Kolesár (učiteľ klavíra v Slepých láskach), mi hovoril, že ak by vymysleli nejaký zázrak a mohol by vidieť, neželal by si to. Porozumel som mu, stratil by svoj svet, stratil by to, čo pozná len on... stratil by jemu vlastné prežívanie sveta. Tak podobne to napísal v jednej z poviedok Oliver Sacks v knihe Antropologička na Marse. Bolo to o človeku, ktorý sa narodil slepý, bol v dospelom veku úspešne operovaný. Jeho poruchu lekári napravili, muž začal vidieť. Lenže nedokázal do svojho vnímania sveta zahrnúť novozískaný zmysel. Bál sa ... nerozumel tomu, čo vidí. Útechu mu poskytlo až nové ochorenie, pri ktorom znova oslepol. Tieto veci ma vedú k poznaniu, že narodiť sa bez zraku nemusí znamenať nešťastie. Myslím, že je to skôr o tom, ako svoj život dokážeme žiť.
Stretol som medzi nevidiacimi rôznych ľudí lepších aj horších a túžil som nájsť takých, ktorí vo svojich životoch dokážu objavovať to, čo nám vidiacim niekedy uniká. Hľadal som detaily, maličkosti, ktoré ich robili šťastnými. Možno by sa zdalo, že ich život je chudobnejší... ale veľakrát sa v tom mále, ktoré máte, dá nájsť oveľa viac. Nevidomá Zuzka chcela pochopiť čaro farieb... aj keď sa to zdalo nemožné, našla ho. Jej najkrajšou farbou je ... hádajte? Je to oranžova... lebo oranžový je pomaranč a ten je sladký a dobrý... Autor je režisér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.