Život bez obrazu
Janíčko a Marienka sú štvrtáci na základnej škole. Chlapec sa zaľúbil do dievčaťa, ona to tuší. Janíčko netúži po inom, len aby sa na neho Marienka usmiala. Jedného popoludnia sa tak stalo a Janíčko bol šťastný. Zbadal svetielko v temnom lese. Vlastne – nezbadal, zacítil ho. Ako ona, tak i on je slepý. .ten príbeh sa stal – na Základnej internátnej škole pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Obyčajná škola, integrovaná s internátnou špeciálnou materskou školou a základnou školou pre deti so zrakovým postihnutím. Prvá vzdelávacia inštitúcia pre nevidiacich na území dnešného Slovenska. Dňa 1. mája 1922 ju založil pražský pedagóg Adolf Fryc v starobylej historickej budove s dlhými a vysokými chodbami. Keď nimi kráčate, akoby ste sa prechádzali po ceste do hlbín študentovej duše: rozptýlené svetlo z okien sa odráža od dlaždíc a dopadá na reliéfnu mapu Československa zo začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. Prstami prejdete po neexistujúcich hraniciach a ste doma.
.neviditeľná škola
Prázdne ticho a šero, deti išli na výlety, zopár žiakov odnáša do kabinetu v suteréne ťažké a objemné šlabikáre vytlačené v Braillovom písme. Pani riaditeľka Šarlota Múdra hovorí o „svojich“ deťoch ako o obyčajných roztopašných školákoch, prežívajúcich vyučovanie ako všetky deti na svete: jeden sa trasie, aby ho pani učiteľka nevyvolala z matematiky, iná sa hlási ostošesť, cez prestávky šantia v triede. Ale po chodbách a po širokých schodiskách nebehajú, kráčajú opatrne: „Žijú ako obyčajné deti, vťahované do života. Rady sa hrajú, milujú športy, sledujú hudobné trendy, počúvajú muziku. Ich starosti sú iné než trápenia ich rodičov. Deti chcú mať dobré známky na vysvedčení, zatiaľ čo mnohí rodičia, keď zistia, že je ich dieťa nevidiace, upadajú do krízy. Vzájomne sa obviňujú a neraz dochádza k rozpadu manželstiev. Opačný extrém je prehnaná starostlivosť o zrakovo postihnuté dieťa. Starosti im robí to, že dieťa musí vláčiť ťažké učebnice s hrubými listami, že mu treba stále kupovať nové topánky, lebo zakopáva, ničí si obuv, pretože nevidí kadiaľ a po čom kráča.“
Niet rozdielu medzi deťmi – len jedny nevidia, iné vidia slabšie, ostatné vidia normálne. Život nevidiacich a slabozrakých detí je možno smutnejší, ale zato pokojnejší. Je, a súčasne nie je iný. Bizarne pôsobia slová o „súboji“ nevidiacich a imobilných. Zatiaľ čo pre prvých sú dôležité obrubníky medzi cestou a chodníkom, ktoré „vidia“ bielou paličkou, druhí vítajú bezbariérové prechody. Paradoxy, o ktorých zdraví ľudia ani netušia. Nevidiaci učiteľ prišiel do práce celý doráňaný. Nebola to manželka, bol to neoznačený výkop na chodníku, do ktorého sa zrútil... Inokedy doniesol z obchodu pol kila koncov zo salámy. Mäsiar asi nevidel, čo balí pre nevidiaceho...
.neviditeľný počítač
V tejto normálnej škole sa nevidiace a slabozraké deti učia aj predmet, o ktorom by sa zdalo, že je výsadou vidiacich: prácu s počítačom. V dobe, keď je všetko na nete, je to potrebné. Do piateho ročníka sa deti naučia zvládnuť prstoklad na klávesnici, v piatom písať na klasickom písacom stroji, v šiestej triede prídu do počítačovej učebne.
„Máme špeciálne programy na výučbu prstokladu, na počítačoch slabozrakí pracujú v dvoch zväčšovacích programoch – Magic a Zoomtext. Pre nevidiacich je zvukový program Jaws, ktorý prečíta všetko, čo je na monitore,“ vysvetľuje Šarlota Múdra. Je to jednoduché: píšete na počítači a počúvate, čo ste napísali. Počítač rozpráva po písmenkách, slovách, vetách, odsekoch. Zvoliť sa dá jazyk, v akom ho chcete počúvať – v slovenčine, angličtine, francúzštine... Môžete si zvoliť, či má rozprávať rýchlo, alebo pomaly, či ženským, alebo mužským hlasom. Nevidiaci nepoužívajú myš, len klávesnicu a klávesnicové skratky. Tak sa pohybujú aj na internetových stránkach, všetko funguje cez tlačidlo Enter.
Skúšam to. Silno zavriem oči, všade tma, spamäti naklepkám wéwéwé bodka týždeň bodka com, mužský hlas mi povie: „...stránka týždeň, na stránke je grafický objekt...“ Kybernetický hlas ma naviguje, nemám síce prax, ale pomaličky to ide. Za štvrťhodinku som otvoril obsah aktuálneho čísla a tri články v ňom. Od pani riaditeľky sa dozvedám, že existujú presné a prísne pravidlá o tom, ako má vyzerať internetová stránka, aby slúžila i nevidiacim a slabozrakým. Kontroluje sa to, a možné sú aj finančné sankcie. „Vraví sa, že kontroly budú prísnejšie, to by sme privítali,“ dodáva a odkazuje ma v tejto veci na Norberta Végha, vedúceho Oddelenia informačných technológií a digitálnej knižnice v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
.zákon a štandardy
Norbert Végh pripomína, že od roku 2006 platí Zákon o informačných systémoch verejnej správy, ktorý upravuje spôsob, akým majú byť robené stránky verejnej správy. Zákon vychádza z odporúčaní EÚ a Konzorcia W3C. Hovorí o potrebe dodržiavania štandardov platných aj u nás. Tie majú uľahčiť nevidiacim a slabozrakým prístupnosť a užívanie internetových stránok. Stránky by mali dodržiavať vyše dvadsať povinných požiadaviek. Ide napríklad o dodržanie relatívnej veľkosti písma, umožnenie jeho jednoduchého zväčšovania a zmenšovania, kontrastu písma... Na stránke sa musí dať pohybovať pomocou klávesnice, lebo nevidiaci nevidia kurzor pri práci s myšou.
V roku 2007 ministerstvo financií monitorovalo dvesto stránok, z nich len štyri splnili literu zákona. Monitorované neboli len stránky štátnej a verejnej správy, ale i súkromných inštitúcií – poisťovní, bánk a podobne, „Je tu tlak, aby aj ony realizovali stránky tak, aby nekládli prekážky pri používaní postihnutými,“ hovorí Norbert Végh. „Za ostatné roky sa situácia vďaka zákonu a monitoringom zlepšila, pritom štandardy boli vlani sprísnené. Prístupnosť je hodnotená v percentách, v monitoringu je aj ‚Hviezdna rota‘ štátnej a verejnej správy.“ Rebríčky možno nájsť na informatizacia.sk.
Dostanú sa nevidiaci aj k obsahu médií na internete? Iste, otázne je, s akým efektom. Médiá totiž nemusia tento zákon dodržiavať, sú zväčša súkromné, ale môžu štandardy akceptovať. „Je to oblasť, v ktorej sa nedá niečo diktovať zákonom. Kde chýba vôľa, niet ani cesty na efektívne skvalitnenie prístupu k médiám,“ dodáva Norbert Végh.
.je lepšie raz vidieť, než...
...stokrát počuť. Úslovie, ktoré poznajú aj nevidiaci a slabozrakí. Ako sa im asi žije v tejto dobe, extrémne prepchatej vizuálnymi vnemami? Televízia, internet, internetové médiá, filmy, koncerty, DVD, dotykové terminály a obrazovky... Dnes sú aj počítačové programy pre mobilné telefóny, ktoré „rozprávajú“. Radosť telefonovať. Dokým neboli, nevidiaci sa naučili obsluhovať mobil, písať smsky, popamäti, hmatom. Najmodernejšie mobily s dotykovými displejmi sú im nanič. Dotykové terminály v bankách, na úradoch, v sektore služieb sú im nanič. Čo nerozpráva – je im nanič. Nevidiaci, inštruovaný vidiacim, sa naučil obsluhovať bankomat, popamäti vedel, ktoré tlačidlo koľkokrát a v akom poradí stlačiť, aby si – napríklad – dobil kredit. Fungovalo to pár mesiacov, potom banka nainštalovala do bankomatu novú službu a nevidiaci si nedokázal vytiahnuť peniaze z účtu, lebo poradie príkazov sa zmenilo. „Značiť klávesnice výstupkami je zbytočné, všetci vedia, v akom poradí idú číslice,“ vraví staršia nevidiaca. Podľa nej by malo byť logické, aby bankomaty „rozprávali“, povedali ľudským hlasom, čo je na termináli, čo treba stlačiť.
Nevidiaci a slabozrakí zvyčajne nepozerajú televíziu, ale neplatí to bez výnimky. Niekedy im stačí televíziu počúvať. Ale čo si počať s takou tanečnou súťažou? Čo si má predstaviť človek, ktorý od narodenia nevidí, pod pojmom tango alebo večerná róba, frak, ako držať dámu v náručí? Nevidiaci počúvajú rádio, kde počujú najmä hudbu. Chýba im hovorené slovo, opisné relácie, náučné programy, reportáže... Ešteže je tu internet s nainštalovaným programom Jaws, ktorý všetko prečíta a povie.
.nevidiaca
Nechce zverejniť svoje meno, nevidí dôvod prezentovať sa v médiách. Svoje názory nepotrebuje zverejňovať, vraj načo, komu. „Nežijem žiadny modelový život nevidiacej. Žijem medzi klávesnicami, počítačom, slúchadlá na ušiach,“ rozpráva mi mladá žena, od narodenia nevidiaca. Túžila byť vodičkou električky, no vyštudovala žurnalistiku. „Ale nemôžem robiť novinárku, ísť do terénu ako vy.“
Rozprávame sa o svete médií. Televíziu nesleduje, len občas filmy a programy, kde sa rozpráva. „Dnes je veľká snaha všetko vizuálne opísať, ale keď vidíte ladný pohyb a označíte ho slovom, tak to nie je to isté. Obrazy sa do slov pretaviť nedajú. Keď poviete ‚kvet kvitne´, je to iná pocitová informácia, ako keď vidíte, ako kvitne. Čiže pre nás sú to fakty, vedomosti, informácie, ale obraznosť do toho nedostaneme,“ vysvetľuje.
Aj svet nevidiacich sa s príchodom počítačov radikálne mení. Zvukové texty a knihy postupne nahradia texty tlačené Braillovým písmom, ktoré je únavné a namáhavé. „V dobe rýchlych informácií sa k nim chcú všetci rýchlo dostať,“ hovorí mi nevidiaca vyštudovaná novinárka. „Nevidiaci nechce dlho skúmať prstami, čakať, kým niečo vyjde a nahmatá to. Chce to hneď, ako vidiaci. Ľudia, ktorí oslepli neskôr, sa Braillovo písmo nikdy nenaučia tak, aby ho mohli používať rýchlo. Naučia sa ho používať na poznámky, okrajovo v domácnosti, ale prečítať v ňom knihu, časopis, nemajú šancu.“
Braillovo písmo je dobré, aby sa človek naučiť písať, čítať a spoznal gramatiku. Ale ak si má dnes nevidiaci vybrať, ako sa rýchlo dostať k informácii, tak uprednostní rýchlejší zdroj – počítač, internet, nahrávku.
.slepec a „slepec“
Predstavme si dvoch nevidiacich: prvý sa nevidiacim narodil, druhý stratil zrak v roku 1989. Prvý prakticky nevie, ako vyzerá auto. Druhý naposledy videl najnovší model Škoda 120. Čo si obaja predstavia, keď v roku 2008 počujú o novom modeli Škoda Fabia? Prvý nič, druhý pravdepodobne starú stodvadsiatku, vynovenú jeho predstavami.
Dieťa, ktoré nikdy nevidelo, nemá žiadne zrakové predstavy. Žije v bežnej komunite vidiacich rovesníkov, s vidiacimi rodičmi, súrodencami. Večer čo večer rodina zapína televízor, rozhlas sa v domácnosti takmer nepočúva. Nevidiace dieťa má dve možnosti: sedieť s rodinou pred televízorom a nič nevidieť, pretože program nemá nahovorený komentár pre nevidiacich, alebo môže ísť do detskej a počúvať hudbu. Asi si vyberie pobyt pred televízorom, pretože chce byť s rodinou, do ktorej patrí. Animované rozprávky, v ktorých krtko ani Bolek s Lolkom ani vlk so zajacom slovka neprerieknu, sú mu nanič.
Istý nevidiaci sa mi sťažoval, že v známom a ocenenom filme s nahovoreným komentárom nezačul zvuk varnej kanvice a v komentári sa o tom nehovorilo. Film sa mu páčil, ale komentár potlačil filmové zvuky a ruchy, tak ho to trošku sklamalo. Podľa (ne)počutého si nevedel vytvoriť obraz.
Je rozdiel medzi slepými od narodenia a slepými, ktorí sa nimi stali v neskoršom veku. Moja nevidiaca známa, ktorá vyštudovala novinárstvo, si myslí, že psychicky sa zo dňa na deň slepcom alebo postihnutým nestanete. „Keď oslepnete neskôr, v skutočnosti sa do sveta nevidiacich, kde riešime svoje problémy odmalička, možno vôbec nedostanete. Pozrite sa na pána Dančiaka – on je stále pán herec, až potom zdravotne postihnutý,“ hovorí mladá žena a skepticky dodáva: „Ale ja som odjakživa len slepý človek, ktorý vyše tridsať rokov poslepiačky prechádza systémom. Čítam knihy, žijem, a už ma nezaujíma, čo si vidiaci myslia o nevidiacich a naopak. Mňa v živote veľmi obmedzuje a štve, že nevidím. Ale keď stretnete desať slepcov a deväť z nich povie, že im to neprekáža, no pre mňa to neplatí. Dennodenne som konfrontovaná s tým, že nevidím, a obmedzuje ma to vo všetkom.“
Janíčko a Marienka sú štvrtáci na základnej škole. Chlapec sa zaľúbil do dievčaťa, ona to tuší. Janíčko netúži po inom, len aby sa na neho Marienka usmiala. Jedného popoludnia sa tak stalo a Janíčko bol šťastný. Zbadal svetielko v temnom lese. Vlastne – nezbadal, zacítil ho. Ako ona, tak i on je slepý. .ten príbeh sa stal – na Základnej internátnej škole pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Obyčajná škola, integrovaná s internátnou špeciálnou materskou školou a základnou školou pre deti so zrakovým postihnutím. Prvá vzdelávacia inštitúcia pre nevidiacich na území dnešného Slovenska. Dňa 1. mája 1922 ju založil pražský pedagóg Adolf Fryc v starobylej historickej budove s dlhými a vysokými chodbami. Keď nimi kráčate, akoby ste sa prechádzali po ceste do hlbín študentovej duše: rozptýlené svetlo z okien sa odráža od dlaždíc a dopadá na reliéfnu mapu Československa zo začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. Prstami prejdete po neexistujúcich hraniciach a ste doma.
.neviditeľná škola
Prázdne ticho a šero, deti išli na výlety, zopár žiakov odnáša do kabinetu v suteréne ťažké a objemné šlabikáre vytlačené v Braillovom písme. Pani riaditeľka Šarlota Múdra hovorí o „svojich“ deťoch ako o obyčajných roztopašných školákoch, prežívajúcich vyučovanie ako všetky deti na svete: jeden sa trasie, aby ho pani učiteľka nevyvolala z matematiky, iná sa hlási ostošesť, cez prestávky šantia v triede. Ale po chodbách a po širokých schodiskách nebehajú, kráčajú opatrne: „Žijú ako obyčajné deti, vťahované do života. Rady sa hrajú, milujú športy, sledujú hudobné trendy, počúvajú muziku. Ich starosti sú iné než trápenia ich rodičov. Deti chcú mať dobré známky na vysvedčení, zatiaľ čo mnohí rodičia, keď zistia, že je ich dieťa nevidiace, upadajú do krízy. Vzájomne sa obviňujú a neraz dochádza k rozpadu manželstiev. Opačný extrém je prehnaná starostlivosť o zrakovo postihnuté dieťa. Starosti im robí to, že dieťa musí vláčiť ťažké učebnice s hrubými listami, že mu treba stále kupovať nové topánky, lebo zakopáva, ničí si obuv, pretože nevidí kadiaľ a po čom kráča.“
Niet rozdielu medzi deťmi – len jedny nevidia, iné vidia slabšie, ostatné vidia normálne. Život nevidiacich a slabozrakých detí je možno smutnejší, ale zato pokojnejší. Je, a súčasne nie je iný. Bizarne pôsobia slová o „súboji“ nevidiacich a imobilných. Zatiaľ čo pre prvých sú dôležité obrubníky medzi cestou a chodníkom, ktoré „vidia“ bielou paličkou, druhí vítajú bezbariérové prechody. Paradoxy, o ktorých zdraví ľudia ani netušia. Nevidiaci učiteľ prišiel do práce celý doráňaný. Nebola to manželka, bol to neoznačený výkop na chodníku, do ktorého sa zrútil... Inokedy doniesol z obchodu pol kila koncov zo salámy. Mäsiar asi nevidel, čo balí pre nevidiaceho...
.neviditeľný počítač
V tejto normálnej škole sa nevidiace a slabozraké deti učia aj predmet, o ktorom by sa zdalo, že je výsadou vidiacich: prácu s počítačom. V dobe, keď je všetko na nete, je to potrebné. Do piateho ročníka sa deti naučia zvládnuť prstoklad na klávesnici, v piatom písať na klasickom písacom stroji, v šiestej triede prídu do počítačovej učebne.
„Máme špeciálne programy na výučbu prstokladu, na počítačoch slabozrakí pracujú v dvoch zväčšovacích programoch – Magic a Zoomtext. Pre nevidiacich je zvukový program Jaws, ktorý prečíta všetko, čo je na monitore,“ vysvetľuje Šarlota Múdra. Je to jednoduché: píšete na počítači a počúvate, čo ste napísali. Počítač rozpráva po písmenkách, slovách, vetách, odsekoch. Zvoliť sa dá jazyk, v akom ho chcete počúvať – v slovenčine, angličtine, francúzštine... Môžete si zvoliť, či má rozprávať rýchlo, alebo pomaly, či ženským, alebo mužským hlasom. Nevidiaci nepoužívajú myš, len klávesnicu a klávesnicové skratky. Tak sa pohybujú aj na internetových stránkach, všetko funguje cez tlačidlo Enter.
Skúšam to. Silno zavriem oči, všade tma, spamäti naklepkám wéwéwé bodka týždeň bodka com, mužský hlas mi povie: „...stránka týždeň, na stránke je grafický objekt...“ Kybernetický hlas ma naviguje, nemám síce prax, ale pomaličky to ide. Za štvrťhodinku som otvoril obsah aktuálneho čísla a tri články v ňom. Od pani riaditeľky sa dozvedám, že existujú presné a prísne pravidlá o tom, ako má vyzerať internetová stránka, aby slúžila i nevidiacim a slabozrakým. Kontroluje sa to, a možné sú aj finančné sankcie. „Vraví sa, že kontroly budú prísnejšie, to by sme privítali,“ dodáva a odkazuje ma v tejto veci na Norberta Végha, vedúceho Oddelenia informačných technológií a digitálnej knižnice v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
.zákon a štandardy
Norbert Végh pripomína, že od roku 2006 platí Zákon o informačných systémoch verejnej správy, ktorý upravuje spôsob, akým majú byť robené stránky verejnej správy. Zákon vychádza z odporúčaní EÚ a Konzorcia W3C. Hovorí o potrebe dodržiavania štandardov platných aj u nás. Tie majú uľahčiť nevidiacim a slabozrakým prístupnosť a užívanie internetových stránok. Stránky by mali dodržiavať vyše dvadsať povinných požiadaviek. Ide napríklad o dodržanie relatívnej veľkosti písma, umožnenie jeho jednoduchého zväčšovania a zmenšovania, kontrastu písma... Na stránke sa musí dať pohybovať pomocou klávesnice, lebo nevidiaci nevidia kurzor pri práci s myšou.
V roku 2007 ministerstvo financií monitorovalo dvesto stránok, z nich len štyri splnili literu zákona. Monitorované neboli len stránky štátnej a verejnej správy, ale i súkromných inštitúcií – poisťovní, bánk a podobne, „Je tu tlak, aby aj ony realizovali stránky tak, aby nekládli prekážky pri používaní postihnutými,“ hovorí Norbert Végh. „Za ostatné roky sa situácia vďaka zákonu a monitoringom zlepšila, pritom štandardy boli vlani sprísnené. Prístupnosť je hodnotená v percentách, v monitoringu je aj ‚Hviezdna rota‘ štátnej a verejnej správy.“ Rebríčky možno nájsť na informatizacia.sk.
Dostanú sa nevidiaci aj k obsahu médií na internete? Iste, otázne je, s akým efektom. Médiá totiž nemusia tento zákon dodržiavať, sú zväčša súkromné, ale môžu štandardy akceptovať. „Je to oblasť, v ktorej sa nedá niečo diktovať zákonom. Kde chýba vôľa, niet ani cesty na efektívne skvalitnenie prístupu k médiám,“ dodáva Norbert Végh.
.je lepšie raz vidieť, než...
...stokrát počuť. Úslovie, ktoré poznajú aj nevidiaci a slabozrakí. Ako sa im asi žije v tejto dobe, extrémne prepchatej vizuálnymi vnemami? Televízia, internet, internetové médiá, filmy, koncerty, DVD, dotykové terminály a obrazovky... Dnes sú aj počítačové programy pre mobilné telefóny, ktoré „rozprávajú“. Radosť telefonovať. Dokým neboli, nevidiaci sa naučili obsluhovať mobil, písať smsky, popamäti, hmatom. Najmodernejšie mobily s dotykovými displejmi sú im nanič. Dotykové terminály v bankách, na úradoch, v sektore služieb sú im nanič. Čo nerozpráva – je im nanič. Nevidiaci, inštruovaný vidiacim, sa naučil obsluhovať bankomat, popamäti vedel, ktoré tlačidlo koľkokrát a v akom poradí stlačiť, aby si – napríklad – dobil kredit. Fungovalo to pár mesiacov, potom banka nainštalovala do bankomatu novú službu a nevidiaci si nedokázal vytiahnuť peniaze z účtu, lebo poradie príkazov sa zmenilo. „Značiť klávesnice výstupkami je zbytočné, všetci vedia, v akom poradí idú číslice,“ vraví staršia nevidiaca. Podľa nej by malo byť logické, aby bankomaty „rozprávali“, povedali ľudským hlasom, čo je na termináli, čo treba stlačiť.
Nevidiaci a slabozrakí zvyčajne nepozerajú televíziu, ale neplatí to bez výnimky. Niekedy im stačí televíziu počúvať. Ale čo si počať s takou tanečnou súťažou? Čo si má predstaviť človek, ktorý od narodenia nevidí, pod pojmom tango alebo večerná róba, frak, ako držať dámu v náručí? Nevidiaci počúvajú rádio, kde počujú najmä hudbu. Chýba im hovorené slovo, opisné relácie, náučné programy, reportáže... Ešteže je tu internet s nainštalovaným programom Jaws, ktorý všetko prečíta a povie.
.nevidiaca
Nechce zverejniť svoje meno, nevidí dôvod prezentovať sa v médiách. Svoje názory nepotrebuje zverejňovať, vraj načo, komu. „Nežijem žiadny modelový život nevidiacej. Žijem medzi klávesnicami, počítačom, slúchadlá na ušiach,“ rozpráva mi mladá žena, od narodenia nevidiaca. Túžila byť vodičkou električky, no vyštudovala žurnalistiku. „Ale nemôžem robiť novinárku, ísť do terénu ako vy.“
Rozprávame sa o svete médií. Televíziu nesleduje, len občas filmy a programy, kde sa rozpráva. „Dnes je veľká snaha všetko vizuálne opísať, ale keď vidíte ladný pohyb a označíte ho slovom, tak to nie je to isté. Obrazy sa do slov pretaviť nedajú. Keď poviete ‚kvet kvitne´, je to iná pocitová informácia, ako keď vidíte, ako kvitne. Čiže pre nás sú to fakty, vedomosti, informácie, ale obraznosť do toho nedostaneme,“ vysvetľuje.
Aj svet nevidiacich sa s príchodom počítačov radikálne mení. Zvukové texty a knihy postupne nahradia texty tlačené Braillovým písmom, ktoré je únavné a namáhavé. „V dobe rýchlych informácií sa k nim chcú všetci rýchlo dostať,“ hovorí mi nevidiaca vyštudovaná novinárka. „Nevidiaci nechce dlho skúmať prstami, čakať, kým niečo vyjde a nahmatá to. Chce to hneď, ako vidiaci. Ľudia, ktorí oslepli neskôr, sa Braillovo písmo nikdy nenaučia tak, aby ho mohli používať rýchlo. Naučia sa ho používať na poznámky, okrajovo v domácnosti, ale prečítať v ňom knihu, časopis, nemajú šancu.“
Braillovo písmo je dobré, aby sa človek naučiť písať, čítať a spoznal gramatiku. Ale ak si má dnes nevidiaci vybrať, ako sa rýchlo dostať k informácii, tak uprednostní rýchlejší zdroj – počítač, internet, nahrávku.
.slepec a „slepec“
Predstavme si dvoch nevidiacich: prvý sa nevidiacim narodil, druhý stratil zrak v roku 1989. Prvý prakticky nevie, ako vyzerá auto. Druhý naposledy videl najnovší model Škoda 120. Čo si obaja predstavia, keď v roku 2008 počujú o novom modeli Škoda Fabia? Prvý nič, druhý pravdepodobne starú stodvadsiatku, vynovenú jeho predstavami.
Dieťa, ktoré nikdy nevidelo, nemá žiadne zrakové predstavy. Žije v bežnej komunite vidiacich rovesníkov, s vidiacimi rodičmi, súrodencami. Večer čo večer rodina zapína televízor, rozhlas sa v domácnosti takmer nepočúva. Nevidiace dieťa má dve možnosti: sedieť s rodinou pred televízorom a nič nevidieť, pretože program nemá nahovorený komentár pre nevidiacich, alebo môže ísť do detskej a počúvať hudbu. Asi si vyberie pobyt pred televízorom, pretože chce byť s rodinou, do ktorej patrí. Animované rozprávky, v ktorých krtko ani Bolek s Lolkom ani vlk so zajacom slovka neprerieknu, sú mu nanič.
Istý nevidiaci sa mi sťažoval, že v známom a ocenenom filme s nahovoreným komentárom nezačul zvuk varnej kanvice a v komentári sa o tom nehovorilo. Film sa mu páčil, ale komentár potlačil filmové zvuky a ruchy, tak ho to trošku sklamalo. Podľa (ne)počutého si nevedel vytvoriť obraz.
Je rozdiel medzi slepými od narodenia a slepými, ktorí sa nimi stali v neskoršom veku. Moja nevidiaca známa, ktorá vyštudovala novinárstvo, si myslí, že psychicky sa zo dňa na deň slepcom alebo postihnutým nestanete. „Keď oslepnete neskôr, v skutočnosti sa do sveta nevidiacich, kde riešime svoje problémy odmalička, možno vôbec nedostanete. Pozrite sa na pána Dančiaka – on je stále pán herec, až potom zdravotne postihnutý,“ hovorí mladá žena a skepticky dodáva: „Ale ja som odjakživa len slepý človek, ktorý vyše tridsať rokov poslepiačky prechádza systémom. Čítam knihy, žijem, a už ma nezaujíma, čo si vidiaci myslia o nevidiacich a naopak. Mňa v živote veľmi obmedzuje a štve, že nevidím. Ale keď stretnete desať slepcov a deväť z nich povie, že im to neprekáža, no pre mňa to neplatí. Dennodenne som konfrontovaná s tým, že nevidím, a obmedzuje ma to vo všetkom.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.