Pred sto rokmi aj pár dňami sa v Offenburgu narodila Anna Magdalene Lemmingerová. Ovplyvnila životy miliónov žien v Nemecku i v celom bývalom socialistickom bloku. Nebola to ani herečka, ani politička, ani feministka, i keď revolucionárka to, istým spôsobom, bola. Viac o nej, aspoň ženám 30 a viac, napovie meno, ktoré získala vydajom za vydavateľa Franza Burdu.
Časopis Burda Moden, ktorý založila táto vyučená predavačka, vyšiel prvýkrát v roku 1950 a o dva roky neskôr sa v ňom začali objavovať legendárne strihové prílohy. Podľa nich si dokázala ušiť dobre padnúce a módne šaty aj úplne ľavá krajčírka. Časopis sa vo vojnou zničenej Európe presne trafil do potreby žien pekne sa obliekať, aj keby na chleba nebolo.
Celkom neplánovane sa však trafil aj do potreby trhu, na ktorom sa vlastne objavil iba načierno a pod pultom. Socialistický odevný priemysel sa s módou príliš nebabral. Ak sa na ulici objavila dobre oblečená žena, bola to alebo cudzinka, alebo manželka nejakého pohlavára, ktorá mala tuzexové bony alebo mohla chodiť nakupovať von. Zo šedivého a neforemného radu žien vytŕčali už len tie, ktoré mali šikovnú krajčírku, alebo tie, ktoré sa nejakým zázrakom dostali k Burde.
Perestrojka do života žien východného bloku vstúpila v roku 1987, keď Burda začala vychádzať v ruštine. Tie však boli dávno zvyknuté na nemecké krajčírske výrazy, takže ruská Burda bola slabou náplasťou na srdcia bažiace po móde.
Keď po revolúcii konečne začala vychádzať aj česká verzia, záujem žien po krátkom nadšení zo zasýtenia nedostatku výrazne opadol. Pekné a moderné šaty sa už dali kúpiť aj hotové v obchode alebo sa za nimi dalo jednoducho vycestovať.
Možno šitie podľa prepašovanej Burdy nevzbudzuje také hrdinské asociácie ako spievanie Krylových pesničiek pri ohníku v hlbokom lese, možno to pôsobí prízemnejšie a konzumnejšie, ale aj tak si myslím, že pani Anna urobila pre slobodomyseľné ženy, ktoré sa nechceli zaradiť do šedivej masy aspoň toľko, ako tie zakázané pesničky. Umožnila im ─ hoci len šatami ─ rozprestrieť krídla a dostať do svojich životov viac radosti. Vďaka!
Časopis Burda Moden, ktorý založila táto vyučená predavačka, vyšiel prvýkrát v roku 1950 a o dva roky neskôr sa v ňom začali objavovať legendárne strihové prílohy. Podľa nich si dokázala ušiť dobre padnúce a módne šaty aj úplne ľavá krajčírka. Časopis sa vo vojnou zničenej Európe presne trafil do potreby žien pekne sa obliekať, aj keby na chleba nebolo.
Celkom neplánovane sa však trafil aj do potreby trhu, na ktorom sa vlastne objavil iba načierno a pod pultom. Socialistický odevný priemysel sa s módou príliš nebabral. Ak sa na ulici objavila dobre oblečená žena, bola to alebo cudzinka, alebo manželka nejakého pohlavára, ktorá mala tuzexové bony alebo mohla chodiť nakupovať von. Zo šedivého a neforemného radu žien vytŕčali už len tie, ktoré mali šikovnú krajčírku, alebo tie, ktoré sa nejakým zázrakom dostali k Burde.
Perestrojka do života žien východného bloku vstúpila v roku 1987, keď Burda začala vychádzať v ruštine. Tie však boli dávno zvyknuté na nemecké krajčírske výrazy, takže ruská Burda bola slabou náplasťou na srdcia bažiace po móde.
Keď po revolúcii konečne začala vychádzať aj česká verzia, záujem žien po krátkom nadšení zo zasýtenia nedostatku výrazne opadol. Pekné a moderné šaty sa už dali kúpiť aj hotové v obchode alebo sa za nimi dalo jednoducho vycestovať.
Možno šitie podľa prepašovanej Burdy nevzbudzuje také hrdinské asociácie ako spievanie Krylových pesničiek pri ohníku v hlbokom lese, možno to pôsobí prízemnejšie a konzumnejšie, ale aj tak si myslím, že pani Anna urobila pre slobodomyseľné ženy, ktoré sa nechceli zaradiť do šedivej masy aspoň toľko, ako tie zakázané pesničky. Umožnila im ─ hoci len šatami ─ rozprestrieť krídla a dostať do svojich životov viac radosti. Vďaka!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.