Ako hugenot. Boli sme dohodnutí, že zájdeme len na večeru do thajskej reštaurácie. On ma však zaviedol do najopojnejších hĺbok bruselskej africkej nádhery. Tá noc mi poplietla hlavu. Uvidíme, či sa na ňu ešte rozpomeniem. Hugenot mal jemné črty šľachtica, obvod jeho pása dosahoval vyvážené rozmery. Komótnosť jeho alemanského prízvuku klame, je obratný ani panter. Hugenot je svetobežník, organizuje rozdeľovanie európskych peňazí. Bol v Iraku, v „Zelenej zóne" v Bagdade; ešte aj keď si odskočil na záchod, dával naňho pred toaletou pozor britský vojak. Bol na Balkáne, v Papui-Novej Guinei. EÚ sa pri takýchto úlohách obracia na externé firmy. Hugenot nazval svoju firmu „facility". Dozvedel som sa, že Rada Európy má banku a táto banka financuje väzenia na západnom Balkáne. Tiež som sa dozvedel, že EÚ dala jednu miliardu dolárov na Irak, no sumu pre istotu nedoručila sama – prebrala to Svetová banka a OSN. Indície poukazujúce na korupciu som nedostal. Vždy, keď hugenot spomenul „facility", vyjadroval sa s akurátnou striktnosťou. Keď si pomyslím na tú noc, vybavia sa mi takmer samé pachy. Pri telách a priestoroch Európskej štvrte mi nezíde na um žiaden pach, iba ak pamätná veta, ktorú som raz počul od manžela sekretárky Komisie: „Nepoznám čistotnejšieho človeka, ako je moja žena." Hugenot ma po polnoci zaviedol na svoje miesta. Neboli to miesta pre eurokratov, ale pre mladú elegantnú sexuchtivú šľachtu noci, pre štýlových African Queens a suverénnych čiernych princov, ktorým sa na bielych košeliach blyšťali zlaté manžetové gombíky od Cartiera. Pili sme koňak z čoraz väčších napoleoniek. Keď noc vrcholila, zamierili sme do „144", na osamelý vrchol krásy. „Majú tam trojnásobnú face control," varoval ma hugenot vopred, „nie každý sa dostane dnu." Medzi tromi kontrolnými stanoviskami sa tiahli dlhé chodby. Cez prvú a druhú bránu sme prešli poľahky. Tretí strážca dverí, pri vchode do sály, precedil s ostrým dôrazom: „Bonsoir". Striaslo ma. Vpustil ma dnu. Hugenot sa vyznal v najlepších cenách a objednal fľašu vodky. Možno práve preto si spomínam iba na vôňu onej noci. Dva metre odo mňa ktosi fajčil cigaru. Trvalo dlho, kým som ju zacítil, parfémy a arómy tejto miestnosti všetko prerážali. Nepoznal som ich. Nevidel som žiadne rastliny, no bolo mi, akoby na mňa padali ťažké kvapky chladivého tropického dažďa rinúce sa z bujných kvetných kalichov. Aj taký je Brusel. Keď sme vyšli na ulicu, bolo už svetlo. Oslovili nás dve ženy, vyrozumel som „massage". Ako sa len zbavím týchto prostitútok, premýšľal som, nasledujúc ešte stále rozjareného hugenota. A už sme aj štyria nasadali do taxíka. Zastali sme pred dverami, na ktorých stálo „Le privée". Vnútri sa tancovalo, nevyzeralo to ako v bordeli. A magrebínske masérky nás odrazu ignorovali. Chceli sa iba zviezť. Tupo som hľadel na tanečný parket. Oči sa mi zatvorili, hugenot mnou zatriasol. Keď ma prepustil, bolo deväť hodín. Po tejto noci hugenot odletel, „facility" ho potrebovala v Sarajeve. Kým sa tu matne rozpomínam, počujem vedľa sprchu. Zase raz bývam u eurokrata, zase raz sa tento eurokrat neuveriteľne dlho sprchuje. Títo eurokrati zo seba v sprche všetko zmyjú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.