„Nejdřív kolem nás prošli rozchechtaný odvázaný černoši s bradkami v bopařských čepičkách; pak dlouhovlasý rozervaný somráci, který museli zrovna přifrčet po šestašedesátce z New Yorku, pak starý pouštní krysy s rancema, který šli hledat na náměstí mezi věžákama volnou lavičku; pak metodistický kazatelé s roztřepenýma rukávama a občas nějakej ten přírodní vousatej světec v sandálech.“ To všetko videl Jack a Neal v centre L.A., kam práve dorazili po šialenej ceste z New Yorku. Je to jedna z mnohých krásnych viet jedného z kľúčových románov 20. storočia. Vydanie „rukopisného zvitku“ je dobrou príležitosťou znovu si ho prečítať.
V českom vydaní samotnému románu predchádzajú štyri (!) „předmluvy“, tvoriace prvých sto strán knihy. Ak to bola podmienka majiteľa copyrightu, tak išlo o nutné zlo – len prvý text je užitočný, dva ďalšie sú zbytočné a jeden je absurdný (Penny Vlagopoulosová sa v ňom snaží ukázať, ako Kerouacov text odráža studenú vojnu a ako je kritikou Ameriky, čo je úplný nezmysel: Na ceste nič také neodráža ani nekritizuje).
Text editora anglického vydania „rukopisného zvitku“ Howarda Cunnella je však dôležitý. Vyvracia totiž mýtus o tom, že Kerouac svoje najznámejšie dielo napísal v extatickom drogovom tripe a že ide o neredigovaný, na kotúč ďalekopisného papiera zapísaný „prúd vedomia“. V skutočnosti Kerouac počas troch týždňov roku 1951, keď pôvodný text vznikol, pil len kávu, 40-metrový kotúč si sám vyrobil pozliepaním normálnych hárkov papiera, na písanie sa dlhší čas pripravoval (svedčia o tom autorove listy, denníkové záznamy a kniha Codyho vízie) a po dopísaní ho starostlivo redigoval. Keďže veľmi chcel, aby kniha vyšla, bez problémov sa podvolil aj vydavateľovi, ktorý rukopis skrátil a po porade s právnikmi požiadal autora o nahradenie skutočných mien menami literárnymi. Z Neala Cassadyho sa tak stal Dean Moriarty a z Kerouaca Sal Paradise.
„Rukopisný zvitok“ teda čítame s odstupom rokov a s demytologizujúcim poučením. A dochádzame k záveru, že ide o mimoriadne dielo, majstrovsky napísaný román, pojednávajúci nielen o jednej generácii v jednej krajine, ale aj o oveľa vážnejších veciach. Napriek tomu, že sa autor vzdal odsekov, napriek tomu, že kniha nemá tradičnú dramatickú zápletku, výborne sa číta. Kerouac je štylistický majster. Jeho opisy ľudí a krajiny majú v sebe dravosť bebopových saxofonistov (ktorých má veľmi rád) a sviežu atmosféru bezstarostných jázd naprieč Amerikou (ktoré hojne opisuje). Obsahom je niekoľko ciest z New Yorku do San Franciska, jednu cestu do New Orleans (za svojím nešťastným, v drogách sa strácajúcim učiteľom Williamom Burroughsom) a záverečný výlet do Mexika. To je však len „prvý plán“. Jackove a Nealove cesty sú metaforou Cesty. Pohŕdajú bohatstvom, slávou a pohodlím, lebo tušia a cítia, že život je nebezpečná, krásna, únavná a vzrušujúce Cesta. Hľadajú otca, Boha, snažia sa objaviť zenové Jedno. Tá najdôležitejšia Cesta je vnútri, jej cieľ je mimo tohto sveta. Preto sú On the Road, preto nie sú nikde doma. Hoci na svojej ceste pijú veľa piva, fajčia trávu, kradnú autá a zvádzajú dievčatá, hoci sa ich cesta často podobá úteku a blúdeniu, sú stratenými pútnikmi, ktorí hľadajú Boha. Aj to sme sa dozvedeli z českého vydania „rukopisného zvitku“. V jednom z nepublikovaných skíc On the Road našiel Howard Cunnell aj takúto vetu: „Pomeray byl příliš vzrušenej, než aby si všiml čehokoliv z toho, co ho obv-(drahý Bože, prosím, pomoz mi, jsem ztracený)-ykle ponoukalo k náruživejm debatám o všem možným.“
Neostáva, než sa vydať na cestu...
Jack Kerouac: Na cestě – rukopisný svitek, preklad Jiří Popel, ARGO, 2009
V českom vydaní samotnému románu predchádzajú štyri (!) „předmluvy“, tvoriace prvých sto strán knihy. Ak to bola podmienka majiteľa copyrightu, tak išlo o nutné zlo – len prvý text je užitočný, dva ďalšie sú zbytočné a jeden je absurdný (Penny Vlagopoulosová sa v ňom snaží ukázať, ako Kerouacov text odráža studenú vojnu a ako je kritikou Ameriky, čo je úplný nezmysel: Na ceste nič také neodráža ani nekritizuje).
Text editora anglického vydania „rukopisného zvitku“ Howarda Cunnella je však dôležitý. Vyvracia totiž mýtus o tom, že Kerouac svoje najznámejšie dielo napísal v extatickom drogovom tripe a že ide o neredigovaný, na kotúč ďalekopisného papiera zapísaný „prúd vedomia“. V skutočnosti Kerouac počas troch týždňov roku 1951, keď pôvodný text vznikol, pil len kávu, 40-metrový kotúč si sám vyrobil pozliepaním normálnych hárkov papiera, na písanie sa dlhší čas pripravoval (svedčia o tom autorove listy, denníkové záznamy a kniha Codyho vízie) a po dopísaní ho starostlivo redigoval. Keďže veľmi chcel, aby kniha vyšla, bez problémov sa podvolil aj vydavateľovi, ktorý rukopis skrátil a po porade s právnikmi požiadal autora o nahradenie skutočných mien menami literárnymi. Z Neala Cassadyho sa tak stal Dean Moriarty a z Kerouaca Sal Paradise.
„Rukopisný zvitok“ teda čítame s odstupom rokov a s demytologizujúcim poučením. A dochádzame k záveru, že ide o mimoriadne dielo, majstrovsky napísaný román, pojednávajúci nielen o jednej generácii v jednej krajine, ale aj o oveľa vážnejších veciach. Napriek tomu, že sa autor vzdal odsekov, napriek tomu, že kniha nemá tradičnú dramatickú zápletku, výborne sa číta. Kerouac je štylistický majster. Jeho opisy ľudí a krajiny majú v sebe dravosť bebopových saxofonistov (ktorých má veľmi rád) a sviežu atmosféru bezstarostných jázd naprieč Amerikou (ktoré hojne opisuje). Obsahom je niekoľko ciest z New Yorku do San Franciska, jednu cestu do New Orleans (za svojím nešťastným, v drogách sa strácajúcim učiteľom Williamom Burroughsom) a záverečný výlet do Mexika. To je však len „prvý plán“. Jackove a Nealove cesty sú metaforou Cesty. Pohŕdajú bohatstvom, slávou a pohodlím, lebo tušia a cítia, že život je nebezpečná, krásna, únavná a vzrušujúce Cesta. Hľadajú otca, Boha, snažia sa objaviť zenové Jedno. Tá najdôležitejšia Cesta je vnútri, jej cieľ je mimo tohto sveta. Preto sú On the Road, preto nie sú nikde doma. Hoci na svojej ceste pijú veľa piva, fajčia trávu, kradnú autá a zvádzajú dievčatá, hoci sa ich cesta často podobá úteku a blúdeniu, sú stratenými pútnikmi, ktorí hľadajú Boha. Aj to sme sa dozvedeli z českého vydania „rukopisného zvitku“. V jednom z nepublikovaných skíc On the Road našiel Howard Cunnell aj takúto vetu: „Pomeray byl příliš vzrušenej, než aby si všiml čehokoliv z toho, co ho obv-(drahý Bože, prosím, pomoz mi, jsem ztracený)-ykle ponoukalo k náruživejm debatám o všem možným.“
Neostáva, než sa vydať na cestu...
Jack Kerouac: Na cestě – rukopisný svitek, preklad Jiří Popel, ARGO, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.