Ekonóm, ktorý nedokáže ľudským jazykom vysvetliť ekonomické cykly, by sa mohol prísť podučiť napríklad do Detvy. Ako riešiť náhly prepad zamestnanosti takmer na dvojnásobok, už mesto zažilo a skúsenosti si mohlo
pripomenúť z ponovembrovej transformácie ekonomiky. Dnes je subjektívny dojem reportéra taký, že ľudia sú tu optimisti. Súhrnná správa: čaká sa na lepšie časy, ako už neraz.
.nič nové
Bolestná skúsenosť je najcennejšia tým, že prežije v spomienkach. „Detvan nikdy nič nedostal zadarmo,“ osvetľuje primátor Ján Šufliarský tunajšiu náturu. „Na lazoch bol tvrdý život, všetko si musel vybojovať ťažkou prácou, či už na poli a v lese, alebo potom v priemysle.“ Ako priznáva, takúto krízu už Detva prežila. Mnohé ukazovatele dnešnú situáciu porovnávajú s tou, aká mesto ovládla po roku 1990. Útlm zbrojárskej výroby vtedy pripravil šesťtisíc zamestnancov jedného z najväčších federálnych strojárskych závodov Podpolianske strojárne (PPS) nielen o prácu, ale i o slušné mzdy. Blahobyt z tohto obdobia sa už do Detvy nikdy nevrátil. Konkurz v Podpolianskych strojárňach zo začiatku milénia vytlačil nezamestnanosť v meste až na úctyhodných 25 percent.
Dnes je v Detve bez práce takmer dvadsať percent práceschopných občanov, takmer dvojnásobok ako pred rokom. „Odrazí sa to na službách, obchode i doprave a na všetkom, čo s tým súvisí,“ tvrdí šéf mesta. Na stole pritom nemá pripravené ponuky od nových investorov. Situácia sa i dnes láme v strojárskom areáli pod kopcami. Pol druha tisícky pracovných miest sa v ňom pre nedostatok zákaziek stenčilo o deväťsto a mnohí opäť museli oprášiť staré riešenia. „Niektorí si našli zamestnanie mimo regiónu, aj mimo republiky, väčšina si prácu nenašla vôbec. Zatiaľ majú odstupné, ale to sa minie,“ tvrdí primátor. V meste sa síce otvorili nové prevádzky, supermarkety Billa a Tesco, ktoré vytvoria pracovné miesta, ale je ich veľmi málo, a navyše, tieto veľkopredajne zlikvidujú niektoré drobné prevádzky.
Napriek tomu primátor verí, že situácia dosiahla svoje dno. „Nezamestnanosť bude už len klesať,“ prognózuje. Podnikom môže mesto pomôcť pri oživovaní výroby. Našťastie sa podarilo dokončiť hnedý priemyselný park, ktorý by mal vytvoriť nové miesta. Investície do neho, čo bola podmienka na získanie fondov, dali podniky pred krízou. Nábehová krivka sa vinou krízy zastavila, no na ďalšiu podmienku – vytvoriť 538 nových pracovných miest do piatich rokov – si primátor stále trúfa.
.obeť: rodina
Detva je jedným z miest, ktorým komunizmus vytvoril lepšie ekonomické podmienky, ale iba vďaka jednej silnej strojárskej fabrike. Práve na to doplatila po Novembri. Také zlé ako vtedy to však dnes azda nebude. Ľudia, medzi nimi mnohí kvalifikovaní odborníci, po „kríze“ v deväťdesiatych rokoch odchádzali za prácou. „Nemali problém s uplatnením, najväčší problém bola rodina, od ktorej otec či matka odchádzali za prácou a vracali sa k nej po týždni či po mesiaci. Po oživení sa vrátili k rodinám a sú tu dodnes. Začalo sa dariť a rodiny boli spokojnejšie. Teraz to prišlo znovu, ale my veríme, že po páde príde opäť k nárastu,“ verí Šufliarský.
„Mnohí sa dnes sťažujú na krízu, ale to sú takí, ktorí sa sťažujú vždy. Ani dnes nikto šikovný nebude bez chleba, môže si kúpiť traktor či nejaký stroj a založiť živnosť, práce je tu stále dosť,“ vraví bývalá učiteľka, ktorá nám na ulici ponúka pomoc, ale nechce prezradiť svoje meno pre noviny. Ako bývalá poslankyňa miestneho zastupiteľstva vraj nechce byť terčom rečí o zviditeľňovaní. Nemá pocit, že by sa vinou krízy výraznejšie zmenil život v meste, že by bol menej pestrý, radosť jej robí občasný šport, plávanie a vnučky, ktoré ju z času na čas vezmú do prírody. Ani penzista Ignác nie je z krízy ktovieako sklamaný. „Keby slúžilo zdravie, bolo by všetko v poriadku,“ hovorí a poklope sa paličkou na krívajúcej nohe. A pustí sa do obľúbených miestnych teórii o kopaní zlata v kopcoch.
Horšie je to s mladými ľuďmi. V blízkom strojárskom areáli to zíva prázdnotou, pracovný hluk zaznieva iba zobďaleč. Dvadsaťdeväťročný zvárač si sťažuje na nedostatok zákaziek svojho zamestnávateľa, pokles odhaduje na 80 percent. Keďže vo firme pracuje ako živnostník, jeho pláca je priamo závislá od práce. Uznáva však, že ako zamestnanec by už dnes prácu zrejme nemal. Deti zatiaľ neživí, no hypotéku na byt má, a tak verí v čo najskoršie oživenie trhu.
.folklór prežije
Príchod do Detvy napriek tomu trochu sklame. Už to nie je tá Sládkovičova rázovitá dedinka, socialistické plánovanie ju premenilo na ošumelé priemyselné mestečko. Ľudí nasťahovali do panelákov, čím rozprášili jeho historické korene a ospievanú minulosť nechali na periférii. Stavebné uzávery na lazoch zabránili výstavbe rodinných domov. „Dnes sa to mení, obyvatelia, ktorí bývajú v sídliskovej časti, si stavajú rodinné domčeky – buď v starej časti mesta, alebo aj na osadách,“ teší sa Šufliarský. A do tohto trendu, našťastie, ani kríza výrazne nezasiahla. Žiadostí o výstavbu je stále dosť.
Obce pocítili vo svojich rozpočtoch aj pokles dane z príjmu fyzických osôb. Rozpočet mesta pôvodne rátal s 18-percentným nárastom, realita ho napokon musela zoškrtať. Mesto muselo obmedziť niektoré investície, najmä prevádzku zariadení v meste. Postihne to aj folklórne slávnosti pod Poľanou, uznávané nielen doma. Ohrozí kríza detviansku jedinečnosť? „Budeme šetriť i na kultúre a sledovať všetky výdavky, aby neboli zbytočné. Určite však nebudeme aktivity rušiť alebo obmedzovať tak, aby stratili svoju úroveň,“ presviedča primátor.
Kde dôsledky krízy hľadať ťažko, je miestna rómska komunita. Tam sa nedostatok práce neprejavil. „Aj keď bolo roboty dosť, nevedeli si Rómovia nájsť zamestnanie alebo nemali záujem,“ tvrdí Šufliarský. Na úrade práce, rovno uprostred osady, visia ako nemí svedkovia pracovné príležitosti: šička, montážni pracovníci, mäsiar-vykosťovač v Galante či operátor výroby v Novom Meste nad Váhom.
.v Podbrezovej bude lepšie
„Podnik zocelený časom“, hlása reklamný slogan Železiarne Podbrezová pri vstupe do obce. Má naň historické právo, za 170 rokov svojej existencie si krízou prešla neraz. Firma však nápis nestiahla ani pred nastávajúcim časom. „Je to najhorší začiatok roka, aký som v železiarňach zažil, a to som tu už dosť dlho,“ prihovoril sa v januári svojim zamestnancom generálny riaditeľ Vladimír Soták cez železiarske noviny. Občania sa podľa neho musia pripraviť na to, že ďalšie obdobie nebude ružové. Pokles spotreby „roztočenej v USA“ prišiel ako „cunami“ až sem a je to horšia kríza než tá, „na ktorú si pamätajú naši prastarí rodičia“. Úprimnosť šéfovi železiarní vytýkať netreba. Aj konzultanti radia hovoriť so zamestnancami na rovinu a obmedziť devastačné účinky strachu z neznámeho. Napriek hrozivo znejúcim rečiam však Soták prezentoval i nádej, že z podniku zostane aj naďalej prosperujúca spoločnosť.
Železiarne držia nad vodou prakticky celé Horehronie, mnohé podniky v samotnej obci sú jej dcérske spoločnosti, sú tak priamo závislé od jej objednávok. Tie, našťastie, drasticky neprepúšťali. Občania dostali verejný prísľub, že sa ich najväčší zamestnávateľ v okolí posnaží zamestnať ich opäť. „Príďte v septembri, keď sa bude dať vidieť, čo sa dá robiť,“ odkázal nás Soták, sklamaný z novinárov vetriacich nešťastné senzácie. Vraj sem nezavítali celých desať rokov, keď sa diali samé „dobré veci“.
Prepustení žijú s nádejou, že sa do práce vrátia. Majú síce iba neoficiálny verejný prísľub, iných príležitostí niet. Obec je zakliesnená v horách, nedokáže teda investorom poskytnúť nové pozemky. Najbližší priemyselný park sa buduje v Brezne. Za posledných pár mesiacov nezamestnanosť vzrástla o 7,5 percenta. Ľudia v železiarňach dnes pracujú len štyri dni do týždňa, majú neplatené voľná, prvé mesiace v roku nepracujú naplno. Spôsobilo však prepúšťanie existenčné ohrozenie ľudí z tohto regiónu? „Nie. Ako Slováci zvyknú, majú úspory, uskromnili sa a vedia sa cez to preniesť. Len aby to dlho netrvalo,“ tvrdí starosta Podbrezovej Ján Šteller.
Úrad práce však nemá dobré správy. Prepúšťanie u nosného zamestnávateľa sa im nedarí vyplniť. „Máme problém ľudí umiestniť na trhu. Majú len zopár možností v rámci hotelierstva,“ hovorí riaditeľka odboru služieb a zamestnanosti breznianskeho Úradu práce Anna Kvoriaková. No už asi 40 ľudí sa od pupočnej šnúry úradu odstrihlo a snaží sa dostať na vlastné nohy. Využili nový príspevok na vytvorenie živnosti. Dostane ho aspoň tri mesiace nezamestnaný človek, ktorý pred komisiu predloží jasný projekt, čo by ako samostatne zárobkovo činná osoba robil. Po dva roky sa však nesmie vrátiť na úrad práce.
.mordor prepúšťa
Pri prepúšťaní miestne firmy uprednostňovali tých, ktorí mali iný príjem, mnohí boli dôchodcovia. Nie všade sa to ľuďom dobre vysvetlilo. „Museli sme podpisovať lajstre, že sme ochotní robiť len niekoľko dní v týždni, čo mnohí chápali podozrivo, ale podpísali, lebo sa báli, že pôjdu het,“ tvrdí chlap pri pive v miestnej krčme, ktorí tiež prišiel o prácu. To, že išlo o štandardné opatrenia mnohých firiem, ktoré sa snažili pracovné miesta udržať, veľmi nerieši. Nemá na podnik dobré srdce. „Kolega, ktorý tam robil kratšie ako ja, zostal, lebo majstrovi ručil na pôžičku,“ sťažuje si. Nové miesto si však nájsť nedokáže – azda naozaj čaká len na autobus a z vysedávania v krčme si nespraví novú „pracovnú náplň“. Nakoniec ešte smutne dodá: „S brigádami je to tiež zlé. Priateľka stratila prácu, keď skončili Mostárne Brezno, odvtedy si deväť rokov prácu nenašla.“
Dvadsaťštyri ročný domorodec Roland Antol na železiarne odkázaný nie je, už poldruha roka dochádza za prácou do Anglicka. Tam to tiež nie je najlepšie. Práve majú celozávodnú dovolenku, no po dvoch týždňoch sa opäť vráti do práce. „Mám tu maminku a treba sa o ňu postarať,“ tvrdí a doplní svoj pohľad na vec: „Krízu tu ľudia pocítili dosť. Už nemajú možnosti ako predtým. Mnohí majú pôžičky a sú odkázaní na zárobok. Železiarne držia komplet celý región na vodou.“ O Sotákovi hovorí len v dobrom, ako športovec je mu vďačný za aktivity, ktoré v obci robí. Ale jeho zamestnanci sa vraj sťažujú na slabý plat a na to, že práca nie je atraktívna. V obci pre železiarne zľudovel názov Mordor. „Na začiatku všetci vraveli, že za rok-dva bude lepšie, teraz každý hovorí o troch,“ tvrdí Roland. Podobne situáciu glosuje i starosta: „Optimizmus to určite nie je, ale ani pesimizmus, je to také nejasné čakanie na lepšie časy.“
pripomenúť z ponovembrovej transformácie ekonomiky. Dnes je subjektívny dojem reportéra taký, že ľudia sú tu optimisti. Súhrnná správa: čaká sa na lepšie časy, ako už neraz.
.nič nové
Bolestná skúsenosť je najcennejšia tým, že prežije v spomienkach. „Detvan nikdy nič nedostal zadarmo,“ osvetľuje primátor Ján Šufliarský tunajšiu náturu. „Na lazoch bol tvrdý život, všetko si musel vybojovať ťažkou prácou, či už na poli a v lese, alebo potom v priemysle.“ Ako priznáva, takúto krízu už Detva prežila. Mnohé ukazovatele dnešnú situáciu porovnávajú s tou, aká mesto ovládla po roku 1990. Útlm zbrojárskej výroby vtedy pripravil šesťtisíc zamestnancov jedného z najväčších federálnych strojárskych závodov Podpolianske strojárne (PPS) nielen o prácu, ale i o slušné mzdy. Blahobyt z tohto obdobia sa už do Detvy nikdy nevrátil. Konkurz v Podpolianskych strojárňach zo začiatku milénia vytlačil nezamestnanosť v meste až na úctyhodných 25 percent.
Dnes je v Detve bez práce takmer dvadsať percent práceschopných občanov, takmer dvojnásobok ako pred rokom. „Odrazí sa to na službách, obchode i doprave a na všetkom, čo s tým súvisí,“ tvrdí šéf mesta. Na stole pritom nemá pripravené ponuky od nových investorov. Situácia sa i dnes láme v strojárskom areáli pod kopcami. Pol druha tisícky pracovných miest sa v ňom pre nedostatok zákaziek stenčilo o deväťsto a mnohí opäť museli oprášiť staré riešenia. „Niektorí si našli zamestnanie mimo regiónu, aj mimo republiky, väčšina si prácu nenašla vôbec. Zatiaľ majú odstupné, ale to sa minie,“ tvrdí primátor. V meste sa síce otvorili nové prevádzky, supermarkety Billa a Tesco, ktoré vytvoria pracovné miesta, ale je ich veľmi málo, a navyše, tieto veľkopredajne zlikvidujú niektoré drobné prevádzky.
Napriek tomu primátor verí, že situácia dosiahla svoje dno. „Nezamestnanosť bude už len klesať,“ prognózuje. Podnikom môže mesto pomôcť pri oživovaní výroby. Našťastie sa podarilo dokončiť hnedý priemyselný park, ktorý by mal vytvoriť nové miesta. Investície do neho, čo bola podmienka na získanie fondov, dali podniky pred krízou. Nábehová krivka sa vinou krízy zastavila, no na ďalšiu podmienku – vytvoriť 538 nových pracovných miest do piatich rokov – si primátor stále trúfa.
.obeť: rodina
Detva je jedným z miest, ktorým komunizmus vytvoril lepšie ekonomické podmienky, ale iba vďaka jednej silnej strojárskej fabrike. Práve na to doplatila po Novembri. Také zlé ako vtedy to však dnes azda nebude. Ľudia, medzi nimi mnohí kvalifikovaní odborníci, po „kríze“ v deväťdesiatych rokoch odchádzali za prácou. „Nemali problém s uplatnením, najväčší problém bola rodina, od ktorej otec či matka odchádzali za prácou a vracali sa k nej po týždni či po mesiaci. Po oživení sa vrátili k rodinám a sú tu dodnes. Začalo sa dariť a rodiny boli spokojnejšie. Teraz to prišlo znovu, ale my veríme, že po páde príde opäť k nárastu,“ verí Šufliarský.
„Mnohí sa dnes sťažujú na krízu, ale to sú takí, ktorí sa sťažujú vždy. Ani dnes nikto šikovný nebude bez chleba, môže si kúpiť traktor či nejaký stroj a založiť živnosť, práce je tu stále dosť,“ vraví bývalá učiteľka, ktorá nám na ulici ponúka pomoc, ale nechce prezradiť svoje meno pre noviny. Ako bývalá poslankyňa miestneho zastupiteľstva vraj nechce byť terčom rečí o zviditeľňovaní. Nemá pocit, že by sa vinou krízy výraznejšie zmenil život v meste, že by bol menej pestrý, radosť jej robí občasný šport, plávanie a vnučky, ktoré ju z času na čas vezmú do prírody. Ani penzista Ignác nie je z krízy ktovieako sklamaný. „Keby slúžilo zdravie, bolo by všetko v poriadku,“ hovorí a poklope sa paličkou na krívajúcej nohe. A pustí sa do obľúbených miestnych teórii o kopaní zlata v kopcoch.
Horšie je to s mladými ľuďmi. V blízkom strojárskom areáli to zíva prázdnotou, pracovný hluk zaznieva iba zobďaleč. Dvadsaťdeväťročný zvárač si sťažuje na nedostatok zákaziek svojho zamestnávateľa, pokles odhaduje na 80 percent. Keďže vo firme pracuje ako živnostník, jeho pláca je priamo závislá od práce. Uznáva však, že ako zamestnanec by už dnes prácu zrejme nemal. Deti zatiaľ neživí, no hypotéku na byt má, a tak verí v čo najskoršie oživenie trhu.
.folklór prežije
Príchod do Detvy napriek tomu trochu sklame. Už to nie je tá Sládkovičova rázovitá dedinka, socialistické plánovanie ju premenilo na ošumelé priemyselné mestečko. Ľudí nasťahovali do panelákov, čím rozprášili jeho historické korene a ospievanú minulosť nechali na periférii. Stavebné uzávery na lazoch zabránili výstavbe rodinných domov. „Dnes sa to mení, obyvatelia, ktorí bývajú v sídliskovej časti, si stavajú rodinné domčeky – buď v starej časti mesta, alebo aj na osadách,“ teší sa Šufliarský. A do tohto trendu, našťastie, ani kríza výrazne nezasiahla. Žiadostí o výstavbu je stále dosť.
Obce pocítili vo svojich rozpočtoch aj pokles dane z príjmu fyzických osôb. Rozpočet mesta pôvodne rátal s 18-percentným nárastom, realita ho napokon musela zoškrtať. Mesto muselo obmedziť niektoré investície, najmä prevádzku zariadení v meste. Postihne to aj folklórne slávnosti pod Poľanou, uznávané nielen doma. Ohrozí kríza detviansku jedinečnosť? „Budeme šetriť i na kultúre a sledovať všetky výdavky, aby neboli zbytočné. Určite však nebudeme aktivity rušiť alebo obmedzovať tak, aby stratili svoju úroveň,“ presviedča primátor.
Kde dôsledky krízy hľadať ťažko, je miestna rómska komunita. Tam sa nedostatok práce neprejavil. „Aj keď bolo roboty dosť, nevedeli si Rómovia nájsť zamestnanie alebo nemali záujem,“ tvrdí Šufliarský. Na úrade práce, rovno uprostred osady, visia ako nemí svedkovia pracovné príležitosti: šička, montážni pracovníci, mäsiar-vykosťovač v Galante či operátor výroby v Novom Meste nad Váhom.
.v Podbrezovej bude lepšie
„Podnik zocelený časom“, hlása reklamný slogan Železiarne Podbrezová pri vstupe do obce. Má naň historické právo, za 170 rokov svojej existencie si krízou prešla neraz. Firma však nápis nestiahla ani pred nastávajúcim časom. „Je to najhorší začiatok roka, aký som v železiarňach zažil, a to som tu už dosť dlho,“ prihovoril sa v januári svojim zamestnancom generálny riaditeľ Vladimír Soták cez železiarske noviny. Občania sa podľa neho musia pripraviť na to, že ďalšie obdobie nebude ružové. Pokles spotreby „roztočenej v USA“ prišiel ako „cunami“ až sem a je to horšia kríza než tá, „na ktorú si pamätajú naši prastarí rodičia“. Úprimnosť šéfovi železiarní vytýkať netreba. Aj konzultanti radia hovoriť so zamestnancami na rovinu a obmedziť devastačné účinky strachu z neznámeho. Napriek hrozivo znejúcim rečiam však Soták prezentoval i nádej, že z podniku zostane aj naďalej prosperujúca spoločnosť.
Železiarne držia nad vodou prakticky celé Horehronie, mnohé podniky v samotnej obci sú jej dcérske spoločnosti, sú tak priamo závislé od jej objednávok. Tie, našťastie, drasticky neprepúšťali. Občania dostali verejný prísľub, že sa ich najväčší zamestnávateľ v okolí posnaží zamestnať ich opäť. „Príďte v septembri, keď sa bude dať vidieť, čo sa dá robiť,“ odkázal nás Soták, sklamaný z novinárov vetriacich nešťastné senzácie. Vraj sem nezavítali celých desať rokov, keď sa diali samé „dobré veci“.
Prepustení žijú s nádejou, že sa do práce vrátia. Majú síce iba neoficiálny verejný prísľub, iných príležitostí niet. Obec je zakliesnená v horách, nedokáže teda investorom poskytnúť nové pozemky. Najbližší priemyselný park sa buduje v Brezne. Za posledných pár mesiacov nezamestnanosť vzrástla o 7,5 percenta. Ľudia v železiarňach dnes pracujú len štyri dni do týždňa, majú neplatené voľná, prvé mesiace v roku nepracujú naplno. Spôsobilo však prepúšťanie existenčné ohrozenie ľudí z tohto regiónu? „Nie. Ako Slováci zvyknú, majú úspory, uskromnili sa a vedia sa cez to preniesť. Len aby to dlho netrvalo,“ tvrdí starosta Podbrezovej Ján Šteller.
Úrad práce však nemá dobré správy. Prepúšťanie u nosného zamestnávateľa sa im nedarí vyplniť. „Máme problém ľudí umiestniť na trhu. Majú len zopár možností v rámci hotelierstva,“ hovorí riaditeľka odboru služieb a zamestnanosti breznianskeho Úradu práce Anna Kvoriaková. No už asi 40 ľudí sa od pupočnej šnúry úradu odstrihlo a snaží sa dostať na vlastné nohy. Využili nový príspevok na vytvorenie živnosti. Dostane ho aspoň tri mesiace nezamestnaný človek, ktorý pred komisiu predloží jasný projekt, čo by ako samostatne zárobkovo činná osoba robil. Po dva roky sa však nesmie vrátiť na úrad práce.
.mordor prepúšťa
Pri prepúšťaní miestne firmy uprednostňovali tých, ktorí mali iný príjem, mnohí boli dôchodcovia. Nie všade sa to ľuďom dobre vysvetlilo. „Museli sme podpisovať lajstre, že sme ochotní robiť len niekoľko dní v týždni, čo mnohí chápali podozrivo, ale podpísali, lebo sa báli, že pôjdu het,“ tvrdí chlap pri pive v miestnej krčme, ktorí tiež prišiel o prácu. To, že išlo o štandardné opatrenia mnohých firiem, ktoré sa snažili pracovné miesta udržať, veľmi nerieši. Nemá na podnik dobré srdce. „Kolega, ktorý tam robil kratšie ako ja, zostal, lebo majstrovi ručil na pôžičku,“ sťažuje si. Nové miesto si však nájsť nedokáže – azda naozaj čaká len na autobus a z vysedávania v krčme si nespraví novú „pracovnú náplň“. Nakoniec ešte smutne dodá: „S brigádami je to tiež zlé. Priateľka stratila prácu, keď skončili Mostárne Brezno, odvtedy si deväť rokov prácu nenašla.“
Dvadsaťštyri ročný domorodec Roland Antol na železiarne odkázaný nie je, už poldruha roka dochádza za prácou do Anglicka. Tam to tiež nie je najlepšie. Práve majú celozávodnú dovolenku, no po dvoch týždňoch sa opäť vráti do práce. „Mám tu maminku a treba sa o ňu postarať,“ tvrdí a doplní svoj pohľad na vec: „Krízu tu ľudia pocítili dosť. Už nemajú možnosti ako predtým. Mnohí majú pôžičky a sú odkázaní na zárobok. Železiarne držia komplet celý región na vodou.“ O Sotákovi hovorí len v dobrom, ako športovec je mu vďačný za aktivity, ktoré v obci robí. Ale jeho zamestnanci sa vraj sťažujú na slabý plat a na to, že práca nie je atraktívna. V obci pre železiarne zľudovel názov Mordor. „Na začiatku všetci vraveli, že za rok-dva bude lepšie, teraz každý hovorí o troch,“ tvrdí Roland. Podobne situáciu glosuje i starosta: „Optimizmus to určite nie je, ale ani pesimizmus, je to také nejasné čakanie na lepšie časy.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.