FILM PŘÍPAD NEVĚRNÉ KLÁRY
Čo sa stane, keď dáte dohromady populárnu knižnú predlohu (Michal Viewegh), oscarovú producentku (Elda Ferri), skúseného režiséra (Roberto Faenza) a renomovaných hercov z rôznych kútov sveta? „Vizuálne príťažlivý“ je kľúč k opisu filmu Případ nevěrné Kláry. Muži sú charizmatickí tragédi s uhrančivým pohľadom, ženy blond modelky podobné do tej miery, že senilnejší divák môže byť prvú polhodinu zmätený. Pomôžu detaily: Klára má na tvári znamienka, Ruth nosí okuliare a Nina má väčšie (zväčšené?) pery, a prsia. Hlavnými postavami sú, samozrejme, Klára (Laura Chiatti), krásna doktoradka a jej priateľ Luca (Claudio Santamaria), taliansky hudobník. Luca na Kláru strašne žiarli a keďže sa s touto „nemocou“ nevie vyrovnať, najíma si detektíva Denisa (Iain Glen), aby Kláru sledoval. Denis, cynický sympaťák, zápasí s vlastnou žiarlivosťou na svoju peknú manželku (okuliare) a nezáväzne to rozbieha s kolegyňou (plné pery). A potom sa všetko zapletie... Film má niekoľko hlavných problémov. Postavy sú šablónovité, v dialógoch padá klišé na klišé. Ešte aj melancholický žiačik z hudobnej školy, ktorý je vo filme len ako dôkaz toho, že Luca má aj dobrú stránku, je fotogenický a na akordeóne hrá tak, že by mohol rovno vyraziť na Montmartre. Prevláda plochosť a la telenovela. Pitoreskné zákutia Prahy, ľúbivé interiéry a pekní ľudia robia z „Kláry“ znesiteľnú „podívanú.“ Je to však ako pozerať sa na 90-minútovú reklamu. Produkty sú naleštené, ale nemôžete si pomôcť: po rokoch viete, že keď je niečo vypraté v pervole, ešte to neznamená, že to naozaj vyzerá ako nové.
.mária Modrovichová
FILM OBČAN HAVEL PŘIKULUJE
V letných kinách sa objavil nový český dokument Jana a Adama Novákovcov o jednej z najbizarnejších životných etáp Václava Havla. O období, keď sa živil ako robotník v trutnovsom pivovare a jeho úlohou bolo „přikulovať“ – teda usmerňovať gúľajúce sa sudy s pivom správnym smerom. Havel túto prácu zobral, aby ho nestíhali ako príživníka a zároveň aj z istých výčitiek svedomia – väčšina jeho priateľov disidentov sa totiž živila fyzickou prácou. Finančne dobre zabezpečený Havel do trutnovského pivovaru dochádzal z Hrádečku na svojom mercedese. Tento havlovsky pôvabný paradox filmári vďačne využili – častým záberom na mercedes zaparkovaný pred ošumelým pivovarníckym dvorom. Novákovci dostali pred objektív tri skupiny ľudí: sú tu disidenti, ktorí spomínajú na väznenie a policajné prenasledovanie, robotníci z pivovaru, ktorí spomínajú na Havla ako na svojho parťáka, a napokon sú tu aj opatrné, ale vzácne výpovede bývalých eštebákov, ktorí Havla sledovali. Tak sa poskladala zaujímavá mozaika vypovedajúca o časoch najtuhšej normalizácie, keď dokonca aj sládek z pivovaru sám iniciatívne odpočúval Havla v práci vlastnoručne vyrobeným zariadením. K hlavnému príbehu sa priraďuje aj rozprávanie o nahrávaní Havlovej hry Audience. Problém toho filmu je iba jediný: nehodí sa do kina. Zväčša sú to hovoriace hlavy a pozerať sa na ne v kine 72 minút je úmorné. Asi aj preto som bola v banskobystrickom kine na tom filme jediným divákom. V televízii to však bude skvelý program.
.eč
VÝSTAVA MUZIKA ETNIKA SNM
V budove SNM na Vajanského nábreží v Bratislave otvorili novú expozíciu s názvom Muzika etnika, Hudba ako zrkadlo kultúr. Spolupracovali na nej SNM-Hudobné múzeum v Bratislave, Národní muzeum Praha a Univerzita Karlova v Prahe. Mnohé exponáty pochádzajú aj zo súkromných zbierok. Autorka výstavy Zuzana Jurková a komisárka Lucia Fojtíková inteligentne využili obmedzené priestorové možnosti jedného z bočných krídel budovy a výstavu rozčlenili do jednotlivých kultúrnych a zároveň hudobných okruhov (India, Indonézia, Čína, Severná a Južná Amerika, Afrika, arabské krajiny). Tieto, z nášho stredoeurópskeho uhla pohľadu exotické kúty zemegule okrem vystavených hudobných nástrojov, ktorých je viac ako sto, charakterizujú aj ukážky odevu či umeleckých remesiel. Sprievodný text je stručný, členením pripomína internetovú encyklopédiu – kto sa uspokojí s heslami, prečíta si veľké písmená, kto chce viac podrobností, prečíta si aj malé, a kto chce vedieť ešte viac, musí sa obrátiť na iné zdroje. Jednotlivé hudobné oblasti približujú i krátke videoukážky a nahrávky, ktoré si môžete vypočuť cez slúchadlá. Škoda len, že sa na nich nedá regulovať hlasitosť, a tak sa zvuky z viacerých prístrojov zlievajú do pestrej kulisy. Prehrávače s nerovnakým ovládaním, ba dokonca s chybným označením niektorých nahrávok, sú okrem toho aj skúškou technických zručností návštevníka. Celkový dizajn výstavy svojou farebnosťou, tlmeným osvetlením i mobiliárom v podobe nízkych sedadiel pripomína interiér čajovne, čo len zvýrazňuje exotizáciu vystavených predmetov. Namiesto zrkadla kultúr však návštevník za necelú polhodinku uvidí skôr kultúry sveta v spätnom zrkadle uháňajúceho autokaru.
.vladimír Potančok
Čo sa stane, keď dáte dohromady populárnu knižnú predlohu (Michal Viewegh), oscarovú producentku (Elda Ferri), skúseného režiséra (Roberto Faenza) a renomovaných hercov z rôznych kútov sveta? „Vizuálne príťažlivý“ je kľúč k opisu filmu Případ nevěrné Kláry. Muži sú charizmatickí tragédi s uhrančivým pohľadom, ženy blond modelky podobné do tej miery, že senilnejší divák môže byť prvú polhodinu zmätený. Pomôžu detaily: Klára má na tvári znamienka, Ruth nosí okuliare a Nina má väčšie (zväčšené?) pery, a prsia. Hlavnými postavami sú, samozrejme, Klára (Laura Chiatti), krásna doktoradka a jej priateľ Luca (Claudio Santamaria), taliansky hudobník. Luca na Kláru strašne žiarli a keďže sa s touto „nemocou“ nevie vyrovnať, najíma si detektíva Denisa (Iain Glen), aby Kláru sledoval. Denis, cynický sympaťák, zápasí s vlastnou žiarlivosťou na svoju peknú manželku (okuliare) a nezáväzne to rozbieha s kolegyňou (plné pery). A potom sa všetko zapletie... Film má niekoľko hlavných problémov. Postavy sú šablónovité, v dialógoch padá klišé na klišé. Ešte aj melancholický žiačik z hudobnej školy, ktorý je vo filme len ako dôkaz toho, že Luca má aj dobrú stránku, je fotogenický a na akordeóne hrá tak, že by mohol rovno vyraziť na Montmartre. Prevláda plochosť a la telenovela. Pitoreskné zákutia Prahy, ľúbivé interiéry a pekní ľudia robia z „Kláry“ znesiteľnú „podívanú.“ Je to však ako pozerať sa na 90-minútovú reklamu. Produkty sú naleštené, ale nemôžete si pomôcť: po rokoch viete, že keď je niečo vypraté v pervole, ešte to neznamená, že to naozaj vyzerá ako nové.
.mária Modrovichová
FILM OBČAN HAVEL PŘIKULUJE
V letných kinách sa objavil nový český dokument Jana a Adama Novákovcov o jednej z najbizarnejších životných etáp Václava Havla. O období, keď sa živil ako robotník v trutnovsom pivovare a jeho úlohou bolo „přikulovať“ – teda usmerňovať gúľajúce sa sudy s pivom správnym smerom. Havel túto prácu zobral, aby ho nestíhali ako príživníka a zároveň aj z istých výčitiek svedomia – väčšina jeho priateľov disidentov sa totiž živila fyzickou prácou. Finančne dobre zabezpečený Havel do trutnovského pivovaru dochádzal z Hrádečku na svojom mercedese. Tento havlovsky pôvabný paradox filmári vďačne využili – častým záberom na mercedes zaparkovaný pred ošumelým pivovarníckym dvorom. Novákovci dostali pred objektív tri skupiny ľudí: sú tu disidenti, ktorí spomínajú na väznenie a policajné prenasledovanie, robotníci z pivovaru, ktorí spomínajú na Havla ako na svojho parťáka, a napokon sú tu aj opatrné, ale vzácne výpovede bývalých eštebákov, ktorí Havla sledovali. Tak sa poskladala zaujímavá mozaika vypovedajúca o časoch najtuhšej normalizácie, keď dokonca aj sládek z pivovaru sám iniciatívne odpočúval Havla v práci vlastnoručne vyrobeným zariadením. K hlavnému príbehu sa priraďuje aj rozprávanie o nahrávaní Havlovej hry Audience. Problém toho filmu je iba jediný: nehodí sa do kina. Zväčša sú to hovoriace hlavy a pozerať sa na ne v kine 72 minút je úmorné. Asi aj preto som bola v banskobystrickom kine na tom filme jediným divákom. V televízii to však bude skvelý program.
.eč
VÝSTAVA MUZIKA ETNIKA SNM
V budove SNM na Vajanského nábreží v Bratislave otvorili novú expozíciu s názvom Muzika etnika, Hudba ako zrkadlo kultúr. Spolupracovali na nej SNM-Hudobné múzeum v Bratislave, Národní muzeum Praha a Univerzita Karlova v Prahe. Mnohé exponáty pochádzajú aj zo súkromných zbierok. Autorka výstavy Zuzana Jurková a komisárka Lucia Fojtíková inteligentne využili obmedzené priestorové možnosti jedného z bočných krídel budovy a výstavu rozčlenili do jednotlivých kultúrnych a zároveň hudobných okruhov (India, Indonézia, Čína, Severná a Južná Amerika, Afrika, arabské krajiny). Tieto, z nášho stredoeurópskeho uhla pohľadu exotické kúty zemegule okrem vystavených hudobných nástrojov, ktorých je viac ako sto, charakterizujú aj ukážky odevu či umeleckých remesiel. Sprievodný text je stručný, členením pripomína internetovú encyklopédiu – kto sa uspokojí s heslami, prečíta si veľké písmená, kto chce viac podrobností, prečíta si aj malé, a kto chce vedieť ešte viac, musí sa obrátiť na iné zdroje. Jednotlivé hudobné oblasti približujú i krátke videoukážky a nahrávky, ktoré si môžete vypočuť cez slúchadlá. Škoda len, že sa na nich nedá regulovať hlasitosť, a tak sa zvuky z viacerých prístrojov zlievajú do pestrej kulisy. Prehrávače s nerovnakým ovládaním, ba dokonca s chybným označením niektorých nahrávok, sú okrem toho aj skúškou technických zručností návštevníka. Celkový dizajn výstavy svojou farebnosťou, tlmeným osvetlením i mobiliárom v podobe nízkych sedadiel pripomína interiér čajovne, čo len zvýrazňuje exotizáciu vystavených predmetov. Namiesto zrkadla kultúr však návštevník za necelú polhodinku uvidí skôr kultúry sveta v spätnom zrkadle uháňajúceho autokaru.
.vladimír Potančok
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.