V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že Maroko, v ktorom sa Casablanca nachádza, bolo od roku 1912 francúzskym protektorátom. Potom, ako Nemecko napadlo svojho západného suseda a obsadilo značnú časť jeho územia, spadlo Maroko pod správu kolaborantského vichystického režimu.
.postavy
Politika sa v tomto filme dotýka aj všetkých hlavných postáv. Rick Blaine (Humphrey Bogart) je Američan (dej sa odohráva ešte predtým, ako Spojené štáty vstúpili do vojny), o ktorom sa dozvieme, že v tridsiatych rokov pašoval zbrane pre Etiópiu, napadnutú fašistickým Talianskom a v španielskej občianskej vojne bojoval proti fašistom na strane republikánov.
Victor Laszlo (Paul Henreid) je napriek svojmu maďarsky znejúcemu menu, československý odbojár, ktorý sa dostal z koncentráku a ktorého hľadajú Nemci. Spolu s Ilsou Lund (Ingrid Bergman) majú v pláne ujsť do neutrálneho Portugalska, odkiaľ sa plánujú dostať do Ameriky. Zabrániť mu v tom má major Heinrich Strasser (Conrad Veidt), zastupujúci v meste, plnom rôznych národností, nacistické Nemecko
Jeho úlohou je tiež byť prítomný pri zatknutí Signora Ugarteho (Peter Lorre), ktorý ukradol tranzitné víza, dovoľujúce ich držiteľovi cestovať po Európe, ktorej značná časť už bola obsadená Nemcami. Ugarteho zatkne miestna polícia, pod vedením kapitána Louisa Renaulta (Claude Rains), ktorý sám seba charakterizoval ako človeka, ktorý sa otáča za vetrom, momentálne za tým, ktorý fúka z Vichy.
.scény
Politika je prítomná v mnohých scénach z filmu. V najostrejšej podobe azda v scéne, kde sa prekrikujú nemeckí dôstojníci, spievajúci Die Wacht am Rhein, odkazujúcu na susedné Francúzsko, a Victor Laszlo, ktorý rozkáže barovej kapele zahrať Marseillaisu.
Práve táto scéna, ako vlastne celý Laszloov pobyt v Casablance, však vyznieva čudne. Utečenec z koncentráku sedí v jednej miestnosti s nemeckými vojakmi, pričom oni vedia, kto je on a nezatknú ho. Aj by chceli, ale odbojár im vysvetlí, že Casablanca je ešte stále súčaťou neokupovaného Francúzska a jeho zatknutie by bolo porušením neutrality a pohrozí im kapitánom Renaultom. Z dnešného pohľadu je takáto ohľaduplnosť Nemcov, ktorí sa zľaknú predstaviteľa vlády, ktorá s nimi kolaboruje a ktorí nechajú Laszloa na pokoji priam zarážaujúca.
Casablanca je však film, ktorý vznikol v roku 1942, nedlho potom, ako sa Spojené štáty zapojili do vojny a teda v čase, keď bola takáto propaganda proti krajinám Osi (ako ju nazval jeden z dobových recenzentov) prípustná, či dokonca žiaduca. Dnes možno filmu vyčítať viacej chýb a historických nepresností. Našťastie, Casablanca je skôr romantickým ako historickým filmom a preto sa dá pozerať ešte dnes bez toho, že by sa človek musel pri vypätých politických scénach rozčuľovať či smiať.
.postavy
Politika sa v tomto filme dotýka aj všetkých hlavných postáv. Rick Blaine (Humphrey Bogart) je Američan (dej sa odohráva ešte predtým, ako Spojené štáty vstúpili do vojny), o ktorom sa dozvieme, že v tridsiatych rokov pašoval zbrane pre Etiópiu, napadnutú fašistickým Talianskom a v španielskej občianskej vojne bojoval proti fašistom na strane republikánov.
Victor Laszlo (Paul Henreid) je napriek svojmu maďarsky znejúcemu menu, československý odbojár, ktorý sa dostal z koncentráku a ktorého hľadajú Nemci. Spolu s Ilsou Lund (Ingrid Bergman) majú v pláne ujsť do neutrálneho Portugalska, odkiaľ sa plánujú dostať do Ameriky. Zabrániť mu v tom má major Heinrich Strasser (Conrad Veidt), zastupujúci v meste, plnom rôznych národností, nacistické Nemecko
Jeho úlohou je tiež byť prítomný pri zatknutí Signora Ugarteho (Peter Lorre), ktorý ukradol tranzitné víza, dovoľujúce ich držiteľovi cestovať po Európe, ktorej značná časť už bola obsadená Nemcami. Ugarteho zatkne miestna polícia, pod vedením kapitána Louisa Renaulta (Claude Rains), ktorý sám seba charakterizoval ako človeka, ktorý sa otáča za vetrom, momentálne za tým, ktorý fúka z Vichy.
.scény
Politika je prítomná v mnohých scénach z filmu. V najostrejšej podobe azda v scéne, kde sa prekrikujú nemeckí dôstojníci, spievajúci Die Wacht am Rhein, odkazujúcu na susedné Francúzsko, a Victor Laszlo, ktorý rozkáže barovej kapele zahrať Marseillaisu.
Práve táto scéna, ako vlastne celý Laszloov pobyt v Casablance, však vyznieva čudne. Utečenec z koncentráku sedí v jednej miestnosti s nemeckými vojakmi, pričom oni vedia, kto je on a nezatknú ho. Aj by chceli, ale odbojár im vysvetlí, že Casablanca je ešte stále súčaťou neokupovaného Francúzska a jeho zatknutie by bolo porušením neutrality a pohrozí im kapitánom Renaultom. Z dnešného pohľadu je takáto ohľaduplnosť Nemcov, ktorí sa zľaknú predstaviteľa vlády, ktorá s nimi kolaboruje a ktorí nechajú Laszloa na pokoji priam zarážaujúca.
Casablanca je však film, ktorý vznikol v roku 1942, nedlho potom, ako sa Spojené štáty zapojili do vojny a teda v čase, keď bola takáto propaganda proti krajinám Osi (ako ju nazval jeden z dobových recenzentov) prípustná, či dokonca žiaduca. Dnes možno filmu vyčítať viacej chýb a historických nepresností. Našťastie, Casablanca je skôr romantickým ako historickým filmom a preto sa dá pozerať ešte dnes bez toho, že by sa človek musel pri vypätých politických scénach rozčuľovať či smiať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.