Vo farbe a s dobrým koncom – nová verzia Casablancy by bola priam ukážkovým gýčom. Tá pôvodná, čiernobiela, s koncom, ktorý nie je ani zlý, ani dobrý, len veľmi presný, je filmovou inštitúciou. Veľkou, majestátnou, dôstojnou, ktorú neslobodno spochybňovať, pretože dosiaľ, a to sa o mnohých filmoch zlatého fondu (nech už si pod tým označením predstavíme čokoľvek) povedať nedá, funguje divácky univerzálne.
.dôsledná
Casablanca sa páči, hoci nie je prvoplánovo páčivá a nevnucuje sa. Rok čo rok sa s Casablancou stretám vždy cez nových študentov. Sami a dobrovoľne by si ju asi nepustili, ale keď musia, tak sa dívajú. Kdesi okolo dvadsiatej minúty už slovko musia stráca význam. To je dôležité poznanie, že film spred takmer sedemdesiatich rokov, v ktorom nikto nikoho nekope do zadku, stále funguje ako dívanie sa.
Ak by bol Hollywood tým miestom, kde sa naozaj nakrúcajú tie najbanálnejšie príbehy, ak by bol Hollywood vskutku Hollywoodom happyendov, Rick a Ilsa odletia a Victor by bol rád, ak by mu vôbec zamávali.
Ilsa by však potom nebola Ilsou a čo je azda dôležitejšie, Rick by nebol Rickom. Casablanca je dôsledná. Jej postavy, trocha charaktery, trocha typy, konajú nie tak, ako sa to hodí scenáristovi a režisérovi, ale tak, ako musia konať, aby na konci filmu boli tými istými postavami ako na začiatku.
S Casablancou sa dá hrať, dá sa interpretačne rozložiť a zložiť a vždy dáva zmysel. Ten prvý príbeh je zjavný, tie ostatné už nebijú do očí, ale fungujú aj tak. Čo ak je Ilsa manipulátorská sviňa, ktorá Ricka nemiluje, len to predstiera? Čo ak je taký Rick? Ohrdnutý milenec, ktorý sa pomstí tým najzákernejším spôsobom? A čo ak je taký Viktor? Nie hrdina, ale intrigán formátu kardinála Richelieu, ktorý sa chce dostať do bezpečia bez ohľadu na polámané srdcia? Tak, tak i tak Casablanca funguje, zavŕšená univerzálnou pointou. Koľko je iných takých filmov?
.známa
„Zahraj to znova, Sam“, „toto je začiatok krásneho priateľstva“ – Casablanca je notoricky známa, je súčasťou folklóru kinematografie, je archetextom zbaveným nevyhnutnosti poznania intertexuálnej siete. Ak sa odkazuje na Casablancu, netreba uvádzať citačnú poznámku, v dobrej filmovej spoločnosti sa akosi ráta s tým, že Casablanca je zautomatizovanou súčasťou základného filmového povedomia. A znova, koľko je takých filmov?
V roku 1990 nakrútil režisér Sidney Pollack film Havana, akoby nepriznaný remake Casablancy, odohrávajúci sa na Kube v predvečer Batistovho pádu. Je toho priveľa, čo si Havana z Casablancy požičala, vlastne pokojne môžeme hovoriť o bohapustej vykrádačke a bolo by to odporné, ak by Havana bola aspoň trošku ako Casablanca. Ale nie je, poetiku sa vykradnúť nepodarilo, tá sa totiž rodila zo situácie. Casablanca vznikla tri roky po tom, ako časopis Time pasoval Hitlera za muža roka, ten film nemal odstup od toho, čo sa deje, kládol ruky na tep doby a ponúkal jeden z možných výkladov. Zaujímal politické stanovisko, hoci vo svojom fundamente vždy bol a zostáva v prvom rade romancou. Aj to je na ňom krásne, tá patina naivnej autentickosti, ktorá dnes už síce neustojí váhu historických faktov, ale vtedy a tam bola až priezračne pravdivá.
Nie, Casablanca nemôže byť gýčom, aj keby to slovíčko hneď čosi znamenalo, môže nás však usvedčiť z demagógie a robí to vždy, keď o príbehu Ilsy, Ricka a Viktora začneme pochybovať.
.dôsledná
Casablanca sa páči, hoci nie je prvoplánovo páčivá a nevnucuje sa. Rok čo rok sa s Casablancou stretám vždy cez nových študentov. Sami a dobrovoľne by si ju asi nepustili, ale keď musia, tak sa dívajú. Kdesi okolo dvadsiatej minúty už slovko musia stráca význam. To je dôležité poznanie, že film spred takmer sedemdesiatich rokov, v ktorom nikto nikoho nekope do zadku, stále funguje ako dívanie sa.
Ak by bol Hollywood tým miestom, kde sa naozaj nakrúcajú tie najbanálnejšie príbehy, ak by bol Hollywood vskutku Hollywoodom happyendov, Rick a Ilsa odletia a Victor by bol rád, ak by mu vôbec zamávali.
Ilsa by však potom nebola Ilsou a čo je azda dôležitejšie, Rick by nebol Rickom. Casablanca je dôsledná. Jej postavy, trocha charaktery, trocha typy, konajú nie tak, ako sa to hodí scenáristovi a režisérovi, ale tak, ako musia konať, aby na konci filmu boli tými istými postavami ako na začiatku.
S Casablancou sa dá hrať, dá sa interpretačne rozložiť a zložiť a vždy dáva zmysel. Ten prvý príbeh je zjavný, tie ostatné už nebijú do očí, ale fungujú aj tak. Čo ak je Ilsa manipulátorská sviňa, ktorá Ricka nemiluje, len to predstiera? Čo ak je taký Rick? Ohrdnutý milenec, ktorý sa pomstí tým najzákernejším spôsobom? A čo ak je taký Viktor? Nie hrdina, ale intrigán formátu kardinála Richelieu, ktorý sa chce dostať do bezpečia bez ohľadu na polámané srdcia? Tak, tak i tak Casablanca funguje, zavŕšená univerzálnou pointou. Koľko je iných takých filmov?
.známa
„Zahraj to znova, Sam“, „toto je začiatok krásneho priateľstva“ – Casablanca je notoricky známa, je súčasťou folklóru kinematografie, je archetextom zbaveným nevyhnutnosti poznania intertexuálnej siete. Ak sa odkazuje na Casablancu, netreba uvádzať citačnú poznámku, v dobrej filmovej spoločnosti sa akosi ráta s tým, že Casablanca je zautomatizovanou súčasťou základného filmového povedomia. A znova, koľko je takých filmov?
V roku 1990 nakrútil režisér Sidney Pollack film Havana, akoby nepriznaný remake Casablancy, odohrávajúci sa na Kube v predvečer Batistovho pádu. Je toho priveľa, čo si Havana z Casablancy požičala, vlastne pokojne môžeme hovoriť o bohapustej vykrádačke a bolo by to odporné, ak by Havana bola aspoň trošku ako Casablanca. Ale nie je, poetiku sa vykradnúť nepodarilo, tá sa totiž rodila zo situácie. Casablanca vznikla tri roky po tom, ako časopis Time pasoval Hitlera za muža roka, ten film nemal odstup od toho, čo sa deje, kládol ruky na tep doby a ponúkal jeden z možných výkladov. Zaujímal politické stanovisko, hoci vo svojom fundamente vždy bol a zostáva v prvom rade romancou. Aj to je na ňom krásne, tá patina naivnej autentickosti, ktorá dnes už síce neustojí váhu historických faktov, ale vtedy a tam bola až priezračne pravdivá.
Nie, Casablanca nemôže byť gýčom, aj keby to slovíčko hneď čosi znamenalo, môže nás však usvedčiť z demagógie a robí to vždy, keď o príbehu Ilsy, Ricka a Viktora začneme pochybovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.