Banálne (a iné) zlo

Prvou a pochopiteľnou reakciou čitateľa takýchto úvah je pohoršenie. „Ja?“ opýta sa zrejme každý a dodá: „Nikdy! Mám predsa morálne zásady, svedomie, vieru v Boha.“ Budete sklamaní. Nič z toho vám nepomôže. 

 Iba malá časť silných jednotlivcov je schopná odolať tlaku páchať zlo pod tlakom situácie či malej uzavretej skupiny, absolútna väčšina to nedokáže. Neveríte? Spomeňme iba policajtov z Revúcej (umlátenie Róma Karola Sendreia na smrť, pričom mu príslušníci Polície SR skákali po hrudníku) či nedávno na ich kolegov z Luníka IX (týranie rómskych detí na policajnej stanici, navyše „hlúpo“ nahrávané mobilom, ako si myslia mnohí, ktorí odsudzujú skôr fakt, že policajti boli takí nešikovní a „dostalo sa to von“ ako to, čo deťom robili). Tieto a iné prípady majú spoločné jedno. Takmer nikdy sa nenašiel nikto zo skupiny páchateľov zla, kto by sa kolegom aktívne postavil na odpor.

Filozof Egon Gál (pozri rozhovor v rámčeku) zostavil v roku 2008 na tému morálneho inštinktu a banálneho zla samostatné číslo časopisu Kritika & Kontext. Sú v ňom opísané laboratórne experimenty, ktoré po 2. svetovej vojne uskutočnili Solomon Asch, Stanley Milgram, Philip G. Zimbardo a iní americkí sociálni psychológovia. Napríklad Milgram v roku 1963 na Yale University zistil, že väčšina bežných občanov dokáže zbiť nevinného človeka na príkaz niekoho, kto vystupuje ako autorita – a zašli by pritom až na pokraj smrti obete. Je teda zlo čosi ako vírus, infekcia, ktorá sa šíri formou epidémie? Ak áno, implikovalo by to našu bezbrannosť a tým by nás to zbavovalo zodpovednosti, čo je neprípustné. 

Často sa vyskytujúcich agresorov, politikov či vodičov na cestách na Slovensku môžeme vynechať. Patológia tohto druhu nás teraz nezaujíma. Pri spomienkach na krajiny, kde sa vraždilo, ma však desí, že „normálne“ vyzerali mnohí. Aj ten baskický švihák s briadkou, ktorého som videl po prepustení zo španielskeho väzenia, kde sedel za terorizmus. Vyberanými spôsobmi oplýval Gerry Kelly, špičkový politik severoírskej strany Sinn Féin, ktorý si odsedel dvadsať rokov za útok na britskú vojenskú základňu v Holandsku. Hovoril som s ním v roku 1998 v Belfaste. Srdečným smiechom študenta z maturitného tabla sa smial v roku 1999 albánsky mladík v Kosove, keď som ho fotil pri srbskom dome, ktorý práve zapálil. 

Aké perverzné zásady, aká zbastardená morálka, aké umlčané svedomie charakterizujú týchto a iných ľudí? Veria, že to, čo robia, je správne? Samozrejme, inak by to nerobili. A ak tomu neveria, zdôvodnia si to.

„Prečo sa klepeš, ty piča? Tí páchnu ako tchori,“  tieto slová nad telami bosnianskych mužov určených na popravu vyslovia príšlušníci srbskej polovojenskej jednotky už v úvode filmu Škorpióni. Výnimočný dokument vznikol iba preto, lebo dvaja z nich – kameraman a jeden člen – sa rozhodli zverejniť hrôzy, ktoré s druhmi napáchali. Je nepochopiteľné, s akou nonšalanciou až hrdosťou sa nechali Škorpióni pri vraždení filmovať. A ako ľahkovážne tieto dôkazy o svojej vine nezničili. Tento film spôsobil v Srbsku zdesenie. 

„Vo vojne sa používal výraz zblbnúť,“ hovorí člen jednotky a dodáva: „Nevidel som zblbnúť cvoka, vždy sa zbláznil normálny človek.“ Sonda do života vrahov sa začína triviálne, konštatovaním, že do vojny sa človek prihlási a ide. „Do vojny neodchádzajú iba zlí ľudia,“ vraví Škorpión a nemáme dôvod mu neveriť. Kameraman Duško Kosanović bol pred vojnou obyčajný sedliak. Lákali ho prachy, preto do toho išiel. Sila malej jednotky, čo je typické, spočívala v úzkych vzťahoch; išlo o príbuzných, spolužiakov, kamarátov. Duško bol kamarát s veliteľom zvaným Boca. Charakterizuje ho takto: „Pastier a veterinár, pašoval ovce a býky. Keď ho po vojne súdili, tvrdil, že zarobil toľko, že mal päťsto oviec, dva a pol milióna mariek, dom v Novom Sade, farmu. Klamal, zarobil oveľa viac. Najmenej bol vlastenec, najviac šmelinár.“

Škorpióni nezbohatli iba na vraždení civilistov. V Bosne napríklad pre spoločnosť Krajina zabezpečovali ostrahu ropných polí, pričom odtiaľ vyhnali všetkých Chorvátov. Z času na čas išli do akcie. Aj do Vukovaru, kde po hrozných bojoch prišiel na obhliadku prvých línií šéf Srbskej radikálnej strany Vojislav Šešelj (obľúbenec Anny Belousovovej, je dnes väznený v Haagu). Ten sa vo filme díva na mŕtvoly a vyčíta Škorpiónom: „Prečo ste to neodpratali? Chcete sa nakaziť?“

Podobne ako nacisti, aj Škorpióni si vytvorili svoj jazykový kód. Zajatcom hovorili „balík“, zabiť ich sa povedalo „prevziať balík“ či „odpratať tú špinu“. Krátka paralela: v prvom výnose Hitler slovo „vraždiť“ nahradil výrazom „udeliť smrť z milosti“. Svedomie vrahov dôvtipne umlčiaval najmä Himmler. Rád im hovoril, že musia byť nadľudsky neľudskí. Elitám SS s akademickým titulmi, ktorí neboli rodení zabijáci, vtĺkol do hláv, že sa stali účastníkmi čohosi veľkolepého, čo sa vyskytuje raz za dvetisíc rokov. Jeho účinný trik spočíval v otočení inštinktov smerom na seba: zabijaci si nehovorili „preboha, čo to robím iným ľuďom“, ale „akým hrozným veciam sa musím prizerať“. Podľa Eichmanna nebolo neodpustiteľným hriechom vraždiť, ale iba spôsobiť zbytočnú bolesť.

Psychológ a primatológ z Harvardu Marc D. Hauser prichádza s hypotézou, že všetci máme vrodenú „univerzálnu morálnu gramatiku“. Ako však vysvetliť časté pripady, keď ľudia zjavne nekonajú podľa jej princípov? Philip Zimbardo vidí zásadný problém v rozpore medzi davovým správaním, vyznačujúcim sa anonymitou a vyžadujúcim vždy veľké neosobné masy, a skupinovým správaním, charakteristickým pre malé sociálne skupiny. Tie sú – na rozdiel od veľkých más – prepojené pevnými osobnými väzbami, generujú vlastnú morálnu dynamiku, založenú na dôvere, reputácii, prestíži a emocionálnej súnaležitosti. Je to nielen prípad Škorpiónov, ale trebárs aj dozorcov slovenských väzníc, kde fyzickým a psychickým násilím (nasadili im do cely sadistických spoluväzňov, ktorí ich okrem iného nútili natierať sa vlastnými výkalmi) týrali odsúdených Nitranov v kauze Cervanová.  Traja z nich tomu hroznému tlaku podľahli a priznali sa, štyria nikdy. Pripomeňme zvrátenú argumentáciu sudcu Najvyššieho súdu Michalíka, ktorý tvrdí, že „ak by bol tlak na väzňov taký veľký, ako tvrdia, zrejme by sa priznali všetci“.

Na nestálosť človeka v masovej spoločnosti, keď je konfrontovaný s opačným názorom väčšiny, poukázal už v päťdesiatych rokoch Solomon Asch. Jeho zistenia sú odstrašujúce. Masa nás ovplyvňuje proti našim najhlbším pocitom a presvedčeniam, podobne ako autority. Aschov experiment spočíval v tom, že skupine študentov ukázali dve karty. Na jednej bola iba jedna zvislá čiara, na druhej tri čiary rôznej dĺžky, pričom jedna bola rovnako dlhá ako čiara na prvej karte. Študenti ju mali vybrať. Najprv šlo všetko jednotvárne, subjekty vybrali neomylne správnu čiaru. Pri treťom pokuse však odrazu jeden človek nesúhlasil so všetkými ostatnými. Vyzeral pritom zaskočený, neistý. Pri ďalších pokusoch jeho pochybnosti o svojom úsudku narastali. A zmenil názor. Netušil však, že ostatní boli inštruovaní, aby zámerne uvádzali nesprávne odpovede. „Celkom inteligentní a dobre zmýšľajúci mladí ľudia  sú ochotní nazývať bielu čiernou. To vyvoláva otázky o našej výchove a hodnotách,“ zhodnotil pokus Asch. 

O niečo ďalej zašiel Stanley Milgram, ktorému u Ascha chýbal morálny aspekt odhadovania dĺžky čiar. Preto experimentoval s dvojicami učiteľ – žiak. Pri pomýlení dostal žiak elektrický šok. Fingovaný, čo však učitelia nevedeli. Výsledok bol nemenej šokujúci. Učitelia dávali žiakom bezmála smrteľné dávky.

V roku 1971 vykonal Zimbardo legendárny Stanfordský experiment. V suteréne katedry psychológie zriadil imitované väzenia. Zaujímalo ho, či zvíťazia „dobrí ľudia“ alebo „zlá situácia“. Vybrali dvadsaťštyri mladých ľudí, fyzicky aj psychicky zdravých, bez kriminálnej minulosti. Z polovice z nich sa stali dozorcovia, z druhej väzni. Skutočná polícia mesta Palo Alto dramaticky zatkla väzňov a vzniesla voči nim obvinenia. Vo väzení ich vyzliekli donaha, odvšivavili a navliekli ich do dlhých halien bez spodnej bielizne. Experiment mal trvať dva týždne. Spočiatku sa nedialo veľa. Zmena prišla na druhý deň po vzbure, keď sa väzni zabarikádovali v celách, čo dozorcov naštvalo. Aj keď boli fyzické tresty obmedzené, týranie ako odveta za posmešky a neposlušnosť sa postupne menilo na sadistické mučenie. Dozorcovia sa výborne bavili na tom, že nútia väzňov sa navzájom vulgárne urážať či dokonca imitovať súlož zvierat. Po piatich dňoch musel Zimbardo piatich väzňov prepustiť – kvôli extrémnemu stresu. Ostatní zaujali odovzdaný postoj „živej mŕtvoly“. Túto stupňujúcu sa lekciu z kreatívneho zla ukončil Zimbardo až na šiesty deň, keď ho o to rezolútne požiadala bývalá doktorandka so slovami: „Je hrozné, čo tým chlapcom robíš!“ Až vtedy si uvedomil, že sa stal z neho človek, akým za iných okolností opovrhuje, bezohľadný a autoritatívny.

Desivé však bolo ešte čosi iné, podriadenie sa názoru autorite, ktoré ide za hranice vrodenej morálky. Do suterénu katedry šesť dní prichádzali príbuzní a priatelia mladých ľudí, dokonca kňaz a nikto Zimbarda nevyzval, aby to zastavil. Iba sa zlu nečinne prizerali. Nemožno si pritom nevšimnúť evidentnú podobnosť stanfordského experimentu s týraním väzňov v irackej väznici Abú Ghrajb. Hlavný protagonista, americký vojak „Chip“ Frederick nebol nijakou zvrátenou obludou. Zimbardo, ktorého do Iraku prizvali ako experta, ho nezbavil individuálnej viny, no povedal, že diel zodpovednosti treba pripísať situácii a systému. 

Hannah Arendtová si veľmi rýchlo všimla, že na procese s organizátorom deportácii Židov sa ocitol nový typ zločinca. „Jeho normálnosť je údesnejšia ako všetky tie brutality spolu,“ napísala v knihe Eichmann v Jeruzalémě (Mladá fronta, 1995). Uznávaná židovská intelektuálka si svojimi úvahami vyslúžila odsúdenie zo strany izraelských politikov a židovských elít. Trpko pocítila na vlastnej koži, čo znamená vyobcovanie. Ostalo pri nej iba zopár najvernejších priateľov, okrem iných nemecký filozof Carl Jaspers.

Čoho sa vlastne Arendtová dopustila? V prvom rade prenikavého úsudku. Základný problém procesu videla v tom, ako brať Eichmanna vážne, ako vyriešiť rozpor medzi nevypovedateľnou hrôzou zločinov a nepopierateľnou smiešnosťou páchateľa. „Každý mohol vidieť, že tento muž nie je monštrum. Naopak, ťažko sa bránilo pocitu, že je to šašo,“ písala. A tohto „šaša“ pol tucta izraelských psychiatrov označilo ako normálneho. Rozhodne je normálnejší ako ja, napísal jeden z nich. Ocenili jeho vzťah k žene, deťom a rodine. Súdu, žalobe a prezidentovi Benovi Gurionovi skutočne robilo problém zistenie, že pred sebou nemajú perverznú sadistickú osobnosť s neukojiteľnou túžbou vraždiť. Keď komando Mossadu unieslo Eichmanna z Argentíny, z čoho bol medzinárodný škandál, tak Izrael, ktorý odmietal zriadiť medzinárodný tribunál, chcel urobiť z prípadu exemplárny proces. Vinník im to však svojou plytkosťou poriadne skomplikoval.

Sudcovia a žalobcovia radšej verili, že majú pred sebou rafinovaného klamára, čím im unikol základný morálny rozmer prípadu. Eichmann nebol schopný dokončiť ani strednú školu a celý život klamal, že to bolo pre finančné problémy otca. Najprv pracoval ako zástupca spoločnosti Vacuum Oil pre Horné Rakúsko, k čomu mu dopomohol jeho židovský príbuzný. Nezabudol na to ani v roku 1943, keď sa odmenil strýkovi z Viedne a jeho dcére tak, že mohli odísť do emigrácie. Pred súdom to však trpko oľutoval, pričom máločo mu priťažilo viac ako tento bezmedzný rešpekt voči zákonu. Priznal, že výčitky svedomia by mal iba z jedného: keby neplnil príkazy a starostlivo by nedeportoval na smrť milióny mužov, žien a detí.

V roku 1932 vstúpil do NSDAP a SS. Keď ho v tom istom roku firma preložila z Linzu do Salzburgu, tak ho opustila „radosť z práce“. Tento pocit ho premkol aj neskôr, keď v roku 1942 vydal Hitler príkaz na fyzickú likvidáciu európskych Židov. Eichmannovi sa tým zrútili jeho plány, počítal „iba“ s ich vysídlením.  Súdu vravel, že voči svojim obetiam nikdy nechoval nepriateľské pocity. Naopak, obdivoval idealizmus sionistov, teda vlastnosť, ktorú prisudzoval aj sám sebe. Spočiatku zaviedol vysoko efektívny systém zúradovania emigrácie Židov; sníval o tom, že sa raz stane guvernérom židovského štátu na východe Európy (Plán Nisko), neskôr spriadal plány na vysídlenie Židov na Madagaskar. Vraždenie a násilie sa mu bridili, nikdy však nebol nútený ich vykonávať. Ani vtedy, keď navštevoval koncentráky v Lubline, Chelmne či Treblinke.

Útlocitný Eichmann sa však zmobilizoval a pedantne zabezpečoval logistiku vyvražďovania. Očakával od Židov viac ako poslušnosť pri zabíjaní, očakával ich spoluprácu. A dočkal sa. Medzi najtemnejšie kapitoly holokaustu, ktoré opisuje Arendtová, patrí činnosť židovských rád, úradníkov, polície a vodcov. Pri transportoch do vyhladzovacích táborov z európskych miest a get kooperovali s nacistami, čo si pochvaľoval aj Eichmann. Malomeštiak, ktorý sa cítil dobre ako člen spolkov, 8. mája 1945 pochopil, že ho odteraz čaká ťažký život indivídua bez vedenia a bez direktív. „Mojou jedinou rečou je úradný jazyk,“ priznal sa izraelskému súdu predtým, ako ho odsúdil na smrť obesením. Opäť neklamal. 

Ukázali sme si, ako idú do vojny pre peniaze normálni ľudia, ktorí tam načisto „zblbnú“ (Škorpióni), ako sú zdraví mladí ľudia schopní označiť bielu za čiernu (Asch) a ako psychicky zdravý človek, starostlivý otec a manžel, ktorému sa bridilo vraždenie, deportoval s dobrým pocitom plnenia príkazov na smrť milióny ľudí (Eichmann). Čo viac dodať?

Azda iba to, ako sa v tomto mlynčeku zla, ktorý zomelie „normálnych ľudí“, môže ocitnúť celý národ, navyše jeden z najkultúrnejších. Odpoveď ponúka profesorka histórie na Dukeovej univerzite v Severnej Karolíne Claudia Koonzová v knihe s paradoxným názvom Svědomí nacizmu (Columbus, 2009). Odmieta najrozšírenejšiu tézu, že Nemci boli na spoluprácu s nacizmom nútení terorom a vymývaním mozgov. Skôr sa podľa nej sami prispôsobili reguláciám, ktoré im pripadali prijateľné. A tie nepopulárne sa naučili obchádzať. „Okrem minority fanatických antisemitov reagovali Nemci negatívne na násilie, ktoré vnímali ako neoprávnené, ale rýchlo sa naučili akceptovať opatrenia, prizdobené aurou legality,“ píše Koonzová s tým, že nemeckú cestu k zlu necharakterizovala bezduchá poslušnosť, ale postupná selektívna prispôsobivosť.

Až do roku 1933 patrili Nemci k najmenej antisemitsky založeným národom. Židia mali prístup na univerzity, výrazne sa podieľali na kultúrnom živote, patrili k uznávaným elitám spoločnosti. Znakom relatívne otvorenej spoločnosti bolo aj to, že pri sčítaní ľudu neboli nikdy zhromažďované údaje o etnickej príslušnosti. V rokoch 1928 až 1932 však stúpli volebné preferencie nacistov z 2,6 na 37,4 percenta. Dôvody? Rútiaca sa demokracia, zdesenie z hrozby komunizmu a ekonomická kríza. Postoje väčšiny k „židovskej otázke“ sa začali meniť až po prevrate v roku 1933. „Nemci sa nestávali nacistami preto, že by nenávideli Židov, ale stávali sa antisemitmi, pretože si volili cestu nacizmu,“ tvrdí Koonzová.

Hitler až na výnimky svoj nenávistný antisemitizmus na verejnosti úspešne tlmil. Zavážilo aj to, že medzinárodná tlač zakrývala oči nad terorom „hnedých košiel“ úderiek SA voči ľavičiarom, prejavovala však znechutenie nad útokmi voči Židom – podobne ako väčšina nemeckej verejnosti. Hitler si postupne získaval plebs, veteráni politickej a diplomatickej scény si však nevedeli predstaviť, čím si získa intelektuálov, ktorých zosmiešňoval ako „malomyseľných slabochov“ nechápajúcich dejinné poslanie Volku. No stalo sa. Nacistický antisemitizmus začali schvaľovať tri prominentné osobnosti: filozof Martin Heidegger, politický teoretik Carl Schmitt a teológ Gerhard Kittel. Podľa Koonzovej preukázali nacizmu kolosálnu službu tým, že ho urobili prijateľným pre bežných občanov. Dodali im „skrotenú verziu“ antisemitizmu, účinnejšiu ako zúrivý Judenkoller starej gardy esamanov vyžívajúcich sa v pogromoch a pouličných násilnostiach. Prieskum verejnej mienky z roku 1934 pre potreby SS jasne ukázal, že väčšina Nemcov nesúhlasí s urážkami, násilím a vulgárnym antisemitizmom. Naopak, ľutovali bezbranných napadnutých Židov. Podobný problém mali nacisti aj so školákmi, ktorí ľutovali svojich ostrakizovaných židovských spolužiakov. 

Nacisti si Gleischaltungom spoločnosti postupne získavali všetky vrstvy spoločnosti. Etnokrati, teda úradníci, straníci a odborníci v oblasti rasovej politiky, najvýraznejšie prispeli k nastoleniu všeobecného súhlasu s prehlbujúcim sa antisemitizmom. A to viedlo, ako vieme, k tragickému finále v podobe „konečného riešenia“.