Vojna na Ústavnom súde

Májové rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým bol v pomere 7 : 6 zrušený Špeciálny súd, sme boli v .týždni schopní porovnať len s Mečiarovými amnestiami. Aj Vladimír Mečiar formálne konal podľa Ústavy, reálne však zneužil svoje právomoci a amnestoval ťažký zločin. Rovnako ako sedem sudcov na čele s Ivetou Macejkovou. Nazvali sme to vtedy súdnym aktivizmom.

 

Veľa sa odvtedy zmenilo. Noviny zverejnili tváre siedmich  ústavných sudcov, verejnosti doteraz neznáme, ktorí zrušili Špeciálny súd, 80 percent verejnosti si želalo jeho obnovu a predseda vlády, ktorého poslanci zrušenie súdu sami iniciovali, sa promptne s opozíciou dohodol na texte zákona, ktorý zrušený súd v obmenenej podobe okamžite obnovil. Mečiar so Slotom ho zrazu nezaujímali a zákon získal pohodlnú, dokonca ústavnú väčšinu. 

Napriek tomu, že Špeciálny – po novom špecializovaný – súd funguje v rovnakom zložení ďalej, a teda Ústavný súd v konečnom dôsledku zápas prehral, je vážny dôvod vrátiť sa k celej kauze ešte raz. Okolnosti, v akých ústavní sudcovia rozhodli, totiž neboli štandardné. 

Prvým príkladom bolo zastrašovanie sudcu Orosza. Podľa zistení, ktoré priniesol týždenník Plus 7 dní , sa niekto pokúsil priotráviť manželku sudcu Orosza, jeho dcéra sa cítila sledovaná a sám sudca požiadal o ochranku, ktorá mu bola pridelená. Nenormálne veci sa však diali ďalej a vyvrcholili škandalóznym rozhodnutím. Práve tomu sa venuje v úvode spomínané nesúhlasné stanovisko sudcov Gajdošíkovej, Horvátha, Mészárosa, Lubyho, Tkáčika a Orosza. Sudcovia podpísali nezvykle ostré vyhlásenie a argumentáciu väčšiny podrobili mimoriadne tvrdej kritike. Za hlavného autora stanoviska býva v kuloároch označovaný práve bývalý poslanec SDĽ a dnešný sudca Ladislav Orosz. 

 

Text, o ktorom je reč, je ukážkovým akademickým pojednaním. Ostrý, vecne, prehľadne a zrozumiteľne napísaný. Autori sa púšťajú do tvrdej polemiky, na dvoch miestach síce prejavia súhlas s väčšinou, ale všetko ostatné vyvrátia a „rozbijú“ na prach. Čitateľ sa neubráni dojmu, že siedmi sudcovia, ktorí Špeciálny súd zrušili, zostanú po tomto stanovisku smiešni. Posúďte sami.

Text je rozdelený do dvoch bodov, ktoré reagujú na nález Ústavného súdu, pričom prvá časť má ďalších päť podkapitol. V prvom rade šiesti sudcovia presvedčivo vyvrátili, že by Špeciálny súd bolo možné označiť za mimoriadny súd. Najskôr upozornili na nesystémový prístup, ktorý väčšina v zdôvodnení zvolila. Ignorovali totiž príslušný článok Ústavy a namiesto posúdenia toho, či Špeciálny súd spĺňa zaradenie do systému súdnictva, sa venovali politike. Šiesti sudcovia presne naopak zadefinovali základné znaky súdnictva, preverili, či ich Špeciálny súd napĺňa a s odkazom na precedetné rozhodnutie v prípade Kavangh v. Írsko, prišli k záveru, že Špeciálny súd nie je ani mimoriadnym, ani hybridným útvarom. Svojim kolegom sa vysmiali, že jediný prvok výnimočnosti, ktorý našli, bol názov „špeciálneho“ súdu, inak ich analýzu a komparáciu dali do úvodzoviek a nazvali „povrchnou“, „nepresnou“ a „tendenčnou“. Šiesti sudcovia ďalej odmietli údajný konflikt Špeciálneho súdu s dohovorom OSN, s ktorým, naopak, preukázali súlad.

Ďalším príkladom protiústavnosti mala byť špecifická personálna pôsobnosť Špeciálneho súdu. Menšina v stanovisku kontrovala jednak existenciou vojenského súdnictva, ktoré – hoci je dnes už zrušené – má na Slovensku dlhodobú tradíciu a na námietku, že EÚ neuznáva takýto typ súdnictva, reagovali výpočtom súdov so špeciálnou personálnou pôsobnosťou v krajinách od Dánska, Fínska, Nórska, Francúzska, Grécka až po Poľsko. Argument väčšiny tým, podľa minoritného stanoviska, stratil akúkoľvek právnu relevanciu. 

Trochu zložitejšia bola situácia pri posúdení ústavnosti bezpečnostných previerok, ktoré boli podmienkou výkonu sudcu na Špeciálnom súde. Aj tu však napriek čiastkovej zhode s väčšinou dospeli šiesti prehlasovaní k názoru, že bezpečnostné osvedčenie korešponduje s účelom zákona a problematickosť možného odňatia osvedčenia nezakladá dôvod Špeciálny súd zrušiť. Oroszova skupina Macejkovej väčšinu aj tu vyškolila, tentoraz dokonca z neznalosti platného právneho stavu a možností dovolať sa nápravy voči rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ktorý previerky vykonáva. Macejková a spol. sa dokonca odklonili od platnej judikatúry Ústavného súdu a „bez akéhokoľvek relevatného odôvodnenia“ zaujali opačný postoj. Nemožno než súhlasiť, že takýto postup sa označuje slovom „účelový“. Prehlasovaní sudcovia preukázali aj neopodstatnenosť „protiústavnosti“ v otázke vyšších funkčných príplatkov. 

 

Najzaujímavejšie čítanie sa však nachádza až na samotnom konci nesúhlasného stanoviska. Orosz a spol. najskôr pripomínajú základný ústavný princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných ústavných orgánov, ktorého by sa aj Ústavný súd mal držať.  Ide o mimoriadne dôležitú časť stanoviska, pretože v tejto časti už nereaguje len na samotnú kauzu Špeciálneho súdu, ale vo všeobecnosti formuluje dôležitú ústavnú doktrínu. „Ústavný súd by mal minimalizovať svoje priame zásahy do platného poriadku“ a tým „minimalizovať svoje pôsobenie negatívneho zákonodarcu“. Macejkovej väčšina konala presne naopak: „pustila sa do ,čistenia' právneho poriadku“ a prekročila právomoci Ústavného súdu. Podľa šiestich sudcov nielenže porušila princíp minimalizácie zásahov do právomocí iných orgánov, ale aj „vybočila z rámca konštantnej judikatúry Ústavného súdu“ a prejavila „neprimeraný súdny aktivizmus“. „Podľa nášho názoru,“ píše sa v závere stanoviska, „týmto rozhodnutím došlo aj k porušeniu ústavného princípu právnej istoty.“

 

Hoci sa o minoritnom stanovisku zatiaľ ešte väčšia diskusia nezačala, zaujímavou otázkou bude, či sa nevymyká nielen slovenským, ale aj európskym pomerom. Tomáš Němeček z českých Lidových novin, ktorý sleduje a komentuje dianie na českom Ústavnom súde, si podľa vlastných slov nespomína na stanovisko, ktorým by českí ústavní sudcovia kritizovali svojich kolegov za prekročenie právomocí. Aj v Česku však došlo k viacerým, pomerne ostrým názorovým výmenám. Naposledy išlo o posúdenie ústavnosti českej obdoby Ústavu pamäti národa, ktoré dopadlo tesne 8 : 7 v prospech ústavu a v ktorom proti prísnemu lustračnému obmedzeniu pracovať v riadiacich orgánoch ústavu vystúpili aj viacerí nekomunistickí ústavní sudcovia. 

Radoslav Procházka, ktorý v spore o ústavnosť Špeciálneho súdu zastupoval parlament, pre .týždeň hovorí, že ostrosť a zásadovosť výhrad zodpovedá spoločenskej dôležitosti témy a veľmi prísne znenie minoritného vóta víta: „Nemyslím si, že konverzácia medzi menšinou a väčšinou musí byť vždy do bodky uhladená a priateľská,“ a dodáva, že menšinové stanovisko znesie porovnanie s americkou praxou. Súhlasí aj poslanec a bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, ktorý sa s podobne ostrým znením v českom alebo európskom kontexte ešte nestretol, „podobnú ostrosť však v Amerike pestuje napríklad konzervatívny sudca Antonin Scalia“.

 

Vráťme sa však domov, na Slovensko. V Bratislave práve prebieha inaugurácia prezidenta Gašparoviča, účastní sa na nej významná časť verejnej a politickej elity vrátane ústavných sudcov. Navzájom sa nerozprávajú a stoja oddelene. Znamená to, že Ústavný súd je rozdelený? Oslovení sudcovia odmietli vec komentovať. V kuloároch sa hovorí o napätých vzťahoch či urazenej predsedníčke Macejkovej. Znamená to, že na súde sa začne studená vojna a „sedmička“ bude so „šestkou“ viesť otvorený zápas? Nerodí sa na súde disidentská opozícia? Daniel Lipšic aj Radoslav Procházka zatiaľ o opozícii v rámci súdu hovoriť odmietajú. Napokon, súd v aktuálnom zložení pracuje len dva roky a tesných rozhodnutí je len niekoľko. Rozhodnutie o Špeciálnom súde a nesúhlasné stanovisko sú však pre súd vážnym predelom. „Väčšina rozhodla čisto politicky, presadzovala svoje názory a neskúmala ústavnosť, a to na Ústavný súd nepatrí,“ hovorí Lipšic. Inými slovami, ale o tom istom, hovorí aj Procházka: „Väčšina sa správala, akoby bola v pozícii nejakého superzákonodarcu, rozhodovala podľa toho, čo považuje za správne, neposudzovala ústavnosť, a menšina ukázala, že jej to vadí,“ dodáva. Obidvaja odmietajú, aby do sporu zasiahol parlament zmenou Ústavy a menovaním nových ústavných sudcov, a paradoxne súhlasia, že vyústenie celého ústavného sporu môže byť prekvapivo pozitívne. „Predpokladám, že sa o stanovisku menšiny bude diskutovať na fakultách, v odborných časopisoch, čo len pomôže právnej vede na Slovensku,“ hovorí Lipšic. Za najdôležitejšiu považuje otázku súdneho aktivizmu. „Nejde totiž len o náš domáci problém, ale aj problém európsky, a preto je dobre, že sa do diskusie pojem aktivizmu sudcov dostal a bude sa viesť diskusia o tom, aká je vlastne úloha Ústavného súdu v demokracii,“ hovorí. Ďalším dôsledkom bude, že parlament aj verejnosť budú nabudúce venovať väčšiu pozornosť kandidátom na funkcie ústavných sudcov. 

To všetko sú však zatiaľ len optimistické scenáre budúcnosti. Momentálna realita vyzerá tak, že na košickom súde panujú balkánske pomery a pred právom a ústavnosťou víťazí zastrašovanie a osobné záujmy. Väčšinová tvár tohto súdu sa až príliš podobá grimase Štefana Harabina.