Tá istá iná rieka

Slovenský, plťami splavný úsek Dunajca meria štrnásť a pol kilometra. Stačí zaplatiť desať eur, nalodiť sa na plťovisku poniže Spišskej Starej Vsi a takmer po dvojhodinovej plavbe sa vylodíte v Lesnici. Ďalej sa Dunajec stáča na severnú, poľskú stranu. Plavba je pokojná, plť sa kĺže popod strmé, až päťsto metrov vysoké skaliská, nad hlavou visí jasné nebo a čnie dominanta kraja, majestátne Tri koruny. 

Na palube sme dvanásti: dvojica Nemcov, Česi a Slováci. Plť patrí Ladislavovi Eliášovi, učiteľovi telesnej výchovy na Gymnáziu v Spišskej Starej Vsi. Svoju päťčlennú „flotilu“  vypravuje dolu riekou šestnásty rok. S pltníctvom však vyrastal, venuje sa mu už tridsaťosem rokov. 

„Ako chlapci sme sa každú nedeľu chodili pozerať na poľské plte, zdravili sme pltníkov z brehu, kričali na nich: ‚Dzien dobry, panowie, podarujte nam cukierky‘. Turisti nám hádzali hrste krówiek, my sme im zaspievali, pekné to bolo,“ spomína pán Eliáš. Keď si vybavil pltnícku konfesiu a v auguste 1993 začal so splavmi, nik mu cukríky na plť nehádzal. „Tvrdí chlapi goralskej nátury“ sa chopili konkurenčných vesiel a v máji 1995 aj motorových píl. V Poľsku vyrobené certifikované plte mu rozrezali a pustili dolu vodou, pričom „orgány“ ho vzápätí obvinili zo znečisťovania rieky, vraj nech si tie trosky ihneď odprace. Celý deň Eliášovci lovili dosky dolu Dunajcom. Pán Eliáš policajtom na druhý deň ukázal páchateľov z Červeného Kláštora, po prebdenej oči mali oči červené, tváre opuchnuté. Pochytali ich, o týždeň sa vinník našiel – mentálne postihnutý Róm. 

„Všetci sa mi smiali, vraj, my ťa zničíme, päste zatínali,“ tlačia sa slzy do očí pltníkovi. Kamaráti ho opustili a tí, ktorých zaúčal pltníckemu remeslu, prebehli ku konkurencii – za lepším zárobkom. Pltnícky konkurenčný boj na slovenskej strane Dunajca pretrváva, len navonok ho aktuálne utlmilo nedávne nešťastie, keď z preťaženej plte do rieky spadol a utopil sa český turista. Darmo sú predpisy prísne (na plti sa môže prepravovať najviac dvanásť pasažierov a dvaja členovia posádky). Tí naši – z Kláštora, Majerov či Haligoviec – naberú ľudí, koľko sa pomestí, ponúkajú zľavy, idú pod cenu. Plavia a plavia, aby sa večer v krčme vyťahovali rekordom, koľko turistov sa komu podarilo napratať na plť. Vraj ktorýsi v jednej várke splavil dvadsiatich šiestich. Na nedlhom slovenskom úseku Dunajca dnes pôsobí najmenej päť pltníckych spoločností so šesťdesiatimi plťami. 

Na poľskej strane sú pltníci združení v jednej spoločnosti. Volá sa Polskie Stowarzyszenie Flisaków Pienińskich na rzece Dunajec. Založili ju v roku 1934, dnes má mohutnú flotilu dvestopäťdesiatich pltí. Na poľských plťoviskách nájdete cestovné poriadky ako na autobusovej zastávke. Lístok na osemnásťkilometrovú plavbu poľským Dunajcom z plťoviska Katy do Szczawnice stojí štyridsaťštyri zlotých (asi 10,23 eura), ak si priplatíte štvorkilometrovú plavbu zo Szczawnice do Krościenka nad Dunajcem, zaplatíte o deväť zlotých (necelé 2,10 eura) navyše. Prší? Nevadí, za pár zlotých si v prístavnom stánku poľského pltníckeho tovarišstva kúpite hrubý tmavomodrý pršiplášť s emblémom združenia. Prestalo pršať? Máte nepremokavú pamiatku. Dokúpiť sa dá DVD s filmami o pltníctve, Pieninách, Dunajci, CD s goralskými pesničkami, pohľadnice, suveníry. V konečnej stanici v Szczawnici môžete získať aj fotografiu s plťou, na ktorej sa plavíte. „Zdjęnće“ na pamiatku. 

Nepochybujte, že ste sa plavili po významnej trase: na brehu stojí žulový obelisk s nápisom, hlásajúcim, že koncom mája 1955 sa tu „Narodowego splywu kajakowego“ zúčastnil i kňaz Karol Wojtyla. Nad obeliskom čnie do pieninskej hmly pápežská berla, opodiaľ sa do kajakov súkajú chlapci a veslujú proti prúdu.

 Červený Kláštor – informačné centrum – plte – Dunajec – Pieniny: hlása tabuľa na drevenej búdke neďaleko Spišskej Starej Vsi. Strategické miesto, pár sto metrov poniže je plťovisko Ladislava Eliáša aj jeho (dnes už) konkurenta Ladislava Lazišťana. Slečna, sediaca na starej školskej stoličke pred búdkou, je k turistovi nevrlá, podozrievavá. „Čo chcete?“ premeria si hosťa pohľadom. „Splaviť plťou slovenskú stranu Dunajca,“ znie odpoveď. „Tu predávame lístky na plavbu z Červeného Kláštora,“ odvrkne. O iných plťoviskách medzi Spišskou Starou Vsou a Červeným Kláštorom vie, ale tie ju nezaujímajú. Ako hovorí, pracuje pre jednu pltnícku spoločnosť z Červeného Kláštora. Čo už. 

Pred Eliášovým plťoviskom stojí pri ceste pani Lazišťanová, obďaleč syn pána Eliáša. „Stopujú“ potenciálnych zákazníkov. Mlčky ukazujú vodičom na trávnaté parkovisko, na plte sa ide po poradí. Kto kedy zaparkoval a koho kto „odchytil“. Stačí sedieť v Červenom Kláštore pri Dunajci a započúvať sa do reči našich pltníkov. Slovník, aký nezačujete ani v poslednej odeskej námorníckej krčme po polnoci. Okolo cupitajú deti, akýsi školský výlet, našťastie má väčšina detvákov „empétrojky“ v ušiach a učiteľky sú zabraté do rozhovoru. Pokoj nájdete až v parku pred kláštorom kartuziánov v Červenom Kláštore, potrebné informácie na recepcii kláštorného múzea, u brigádničky Ivany Dudovej. Možno tu kúpiť aj silnú kávu a porciu chutných zákuskov v novej cukrárni neďaleko mosta cez Dunajec na poľskú stranu. Marek Popovič zo Spišskej Starej Vsi podniká v cestovnom ruchu od roku 1993, okrem dvoch cukrární má vo Vsi penzión. Trojposteľová izba v ňom stojí tridsaťtri eur, dvojposteľová 27. Ceny ubytovania na našej strane Dunajca sa podľa neho pohybujú v rozpätí 10 až 35 eur, predpokladá, že 50 eur na deň na ubytovanie, stravu a drobné nákupy turistovi postačí.

Krościenko, informačné centrum mestečka s 3 500 obyvateľmi, centrum gminy (analógia 

nášho okresu) so 6 600 obyvateľmi. Jerzy Szpałek vysvetľuje, prečo je v sezóne v mestečku od piatku do nedele vyše päťtisíc turistov a v celej gmine najmenej dvakrát toľko: „Poliaci odvádzajú zo mzdy príspevok do sociálneho fondu zamestnávateľa a podľa rozhodnutia poľskej vlády majú každé dva roky nárok na dovolenkový príspevok. Samozrejme, len ak idú na dovolenku v Poľsku. Výška príspevku závisí od stavu na účte fondu, môže však dosiahnuť až tisíc alebo viac zlotých na zamestnanca.“ Preto v Szczawnici stretnete poľské rodiny z Pobaltia. Idú na výlety, predĺžené víkendy, často tam a späť najmenej tisícpäťsto kilometrov. Pán Szpałek vraví, že ceny na privátoch v mestečku sú do tridsať zlotých na osobu, nocľah v penzióne vyjde na päťdesiat zlotých, za dvesto zlotých (asi 46,50 eura) sa ubytujete v apartmáne luxusného hotela. Ak vám stačí sto štvorcových metrov...

Lenže romantici túžia po atmosfére odvrátenej strany našich Vysokých Tatier, stačí im nocľah pod stanom. „Pole namiotowe“ čiže stanový tábor v Krościenku, je najstarším centrom vodných splavov v Európe. Otec pána Szpałeka sa v Krościenku usadil koncom päťdesiatych rokov, vykosil rozľahlú lúku a pozval na stanovačku vodákov z celého Poľska. Do troch rokov bola v táborisku zavedená pitná voda, elektrina. Dnes v ňom prenocujete za päť zlotých na osobu, dva zloté zaplatíte za stan, auto, psa (mačky sú podľa správcu zadarmo), o poldruha zlotého viac za karavan. Deti do šesť rokov zadarmo. No nechoďte tam, keď z opačného brehu Dunajca žiari vatra a rozvoniava pečená klobása. Okolo rozľahlého kamenného ohniska sedia deti a na paličkách opekajú slaninu, chlieb, klobásky. V stanovom tábore parkuje niekoľko autobusov s vodákmi od Brna, karavany s belgickými a holandskými  značkami, spoza chrbta znie angličtina. Starší pán z Ostravy sa holí v plechovom umývadle, vedľa Poľka umýva riad. „No jo, je to tady hezký, cítíme se tu jak zamlada. To víte, u vás je po zavedení eura všechno o něco dražší,“ vysvetlí Moravák, prečo dáva prednosť poľskej strane a mydlí si bradu.

„Vlani sme mali v penzióne asi desať percent Slovákov, po tridsať Čechov a Maďarov, zvyšok bol Poliaci, Taliani, Holanďania, Nemci,“ povie Marek Popovič, nádejajúci sa, že keď Poľsko vstúpi do menovej únie, ceny sa vyrovnajú a turisti sa vrátia aj k nám. Ešte sa krátko posťažuje na deficit propagácie regiónu na Slovensku, na nekoordináciu našej štátnej správy, samosprávy a záujmových združení podnikateľov v cestovnom ruchu pri propagácii „našej strany Pienin“. Vydávať mapy, cestovných sprievodcov a pekné prospekty vraj nestačí, treba spolupracovať. Ale ako? To nevie. Vie však, že najlepšie bude, keď sa postará sám o seba a nebude sa spoliehať na pomoc úradov.

Na druhý deň sa počasie zhoršilo. V Szczawnici „padá“, o pár minút dážď prejde do lejaku, davy turistov sa skrývajú do obchodíkov, pod striešky, na terasy. Je čas zajesť si. Na terase baru Pieniny zahreje hustá „kwaśnica“ – kapustnica s kusmi bravčového mäsa a s chlebom, spláchnutá pollitrom piva Żywiec. Sýtosť za dvanásť zlotých, bez dvadsiatich centov tri eurá. Je ťažko vyberať si z vyše tridsiatich hotových jedál, jedenástich „zestaw obiadowych“, z výberu špecialít z baranieho mäsa. Nápojový lístok na päť strán, obsluha lieta od stola k stolu. Sýtemu turistovi neprekáža, že je premoknutý a uzimený, ruky si zohrial v horúcej vode na čistučkej vykachličkovanej toalete, kde sa neplatí „vstupné“ ani na pisoár. Náhle má dobrý pocit. Podvečer sa (s)pokojne vracia domov, po prúde rieky, kde sa plte plavia už od jedenásteho storočia, tam za „odvrátenú stranu poľských Vysokých Tatier“.