Slovenská Maracanã?

Tento sen sa však rozplýva vo chvíli, keď si uvedomí, že na štadióne je obsadené len každé piate sedadlo. Priemerná návštevnosť slovenskej ligy dosiahla v uplynulej sezóne približne tritisíc divákov, najviac ich chodí sledovať zápasy Slovanu Bratislava priemerne niečo vyše päť a pol tisíca. Ligové maximum bolo necelých 13-tisíc divákov, čo zaplní štadión približne spolovice. 

Dôvodom nízkej návštevnosti u nás však nie je kvalita štadióna, lež kvalita ligy. V prípade európskych klubov nie sú výnimkou priemerné návštevnosti nad 50-tisíc divákov. V Južnej Amerike len málo klubov dokáže divákom ponúknuť kvalitnú či dokonca bezpečnú športovú infraštruktúru, no ich hráči i tak hrajú pred preplnenými tribúnami. Rozdiel je v tom, že je sa na čo pozerať. Špičkoví futbalisti sú národnými hrdinami a inšpirujú mládež na to, aby sa snažila ich športové výkony napodobniť. Mládežnícke zázemie klubov je tak veľmi silné a v prípade odchodu hráčov do zahraničia je vždy z čoho vyberať. Naše kluby vychovávajú nové talenty len zriedka. Ak potom prvotriedni slovenskí hráči odídu na lepšie platené legionárske posty, doma nemá kto hrať pre potešenie oka diváka.

Hlavným problémom slovenského športu – futbal nevynímajúc – sú teda chýbajúce talenty. Mladí ľudia, ktorí by sa v budúcnosti postavili na stupne víťazov, ktorí by zabojovali o svetové, alebo aspoň európske poháre. Šport je jednou z mála oblastí spoločenského života, ktorá u nás doposiaľ neprešla zásadnejšou reformou. Spôsob financovania, pretrvávajúci z dôb dávnej minulosti, sa potom zákonite odráža i na športových výsledkoch. Z rozpočtu sú financované športové organizácie, zväzy a investície do športovej infraštruktúry, nie samotné športovanie a súťaženie. Aj toto financovanie je však chabé. Štát dáva ročne z rozpočtu na šport prostredníctvom ministerstva školstva a prostredníctvom silových rezortov, ktoré majú vlastné športové kluby (obrana a vnútro), spolu približne 40 miliónov eur. Táto suma sa však už od čias Dzurindovej druhej vlády nevalorizovala, čo znamená, že štátne peniaze určené na šport reálne strácajú na hodnote.

Do tohto nezreformovaného prostredia prišli nedávno v rýchlom slede dve vládne rozhodnutia, ktoré de facto znamenajú, že štát naleje tri ročné rozpočty na šport do betónu. Konkrétne by sa za 110 miliónov eur z peňazí slovenských daňovníkov mali kompletne zrekonštruovať – rozumej zbúrať a postaviť nanovo – dva exkluzívne národné športové stánky v Bratislave na Tehelnom poli. Zajímavý je fakt, že vláda sa pri ich obhajobe odvoláva na boj proti kríze a tvorbu nových pracovných príležitostí, pričom ide len o ďalší z množstva začatých či plánovaných investorských počinov štátu v Bratislave (SND, mediálny komplex, Hrad, SNG, Reduta), ktorá krízu pociťuje najmenej. Ako majú takéto rozhodnutie vnímať občania z ostatných regiónov, ktorým v dome chýba vodovodná prípojka a kanalizácia, či ktorým nekvalitné cesty strpčujú život? Či im má stačiť pocit, že môžu pravidelne navštevovať hlavné mesto a po zaplatení vstupného si vychutnávať komfort štadióna spĺňajúceho prísne kritériá UEFA? 

Lokalizácia investícií však ani zďaleka nie je jediný dôvod, prečo sú rozhodnutia dotovať výstavbu štadiónov v Bratislave kontroverzné. Veď nakoniec, kde inde by mali národné štadióny stáť, ak nie v hlavnom meste? 

Oveľa závažnejším problémom je spôsob, akým vláda o týchto dotáciách rozhodla. Šport je založený na súťažení, no štátne investície do športu sa súťaži evidentne systematicky vyhýbajú. Na získanie štátnej podpory 70 miliónov eur na vopred pripravený projekt futbalového štadióna na Tehelnom poli stačilo päť strán vládneho materiálu. O niečo dlhší bol vládny materiál o rekonštrukcii Zimného štadióna Ondreja Nepelu s účtom na 40 miliónov, použitý princíp je však rovnaký: dotácia hlavnému mestu, ktoré by malo byť investorom a vlastníkom stavby počas jej životnosti a bezodplatne ju poskytovať na potreby štátnych športových reprezentácií.

 

Je pravda, že zapojenie štátu do investícií takéhoto rozsahu je v našich podmienkach s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnutné. Požiadavka zväzov o finančnú pomoc zo strany vlády je preto pochopiteľná a plne legitímna. Aj Dzurindov kabinet sa touto otázkou zaoberal a v roku 2006 schválil uznesenie (č. 588/2006), v ktorom sa opisuje postup pri obstarávaní športovej infraštruktúry národného významu. A čuduj sa svete, tento materiál hovorí o súťaži. Dokonca hneď o dvoch: v jednej by sa obstaral nezávislý poradca, keďže vláda nemá s podobnými projektmi dostatočné skúsenosti, a v druhej samotný investor a prevádzkovateľ štadióna (hokejovej haly alebo iného športového komplexu). 

Vláda sa chcela vyhnúť potrebe byť investorom, keďže to so sebou prináša riziko predražených a nekonečných stavieb (napríklad novostavba SND), preto si zvolila realizáciu formou verejno-súkromného partnerstva (PPP). To má oproti ostatným spôsobom obstarania jednu veľkú výhodu: štát si obstaráva službu – prenájom štadióna na reprezentačné účely, a teda nedáva peniaze na drevo. Zamedzí tým spomínaným rizikám pri výstavbe a ak projekt v priebehu životnosti z akýchkoľvek dôvodov (samozrejme mimo štátnych zásahov) zlyhá, štát vypovie zmluvu so súkromným parterom, prestane platiť dohodnuté splátky a službu si objedná znova. 

Výhoda športových PPP projektov, na rozdiel od diaľnic, spočíva v tom, že prevádzka štadiónov môže súkromnému vlastníkovi generovať celkom slušné výnosy. Tie môžu čiastočne pokryť náklady na prevádzku, v niektorých prípadoch dokonca splácať i časť investičných nákladov. Investícia sa spláca pomerne ľahko, ak je štadión dostatočne navštevovaný. Napríklad v Nemecku sa štadióny pred majstrovstvami sveta práve z tohto dôvodu stavali aj bez štátnej podpory.

Spomínaný materiál počítal s tým, že najskôr sa vyhotoví štúdia realizovateľnosti, ktorá určí optimálny variant investície vzhľadom na minimalizáciu prevádzkových nákladov, alebo maximalizáciu prevádzkových výnosov. Paradoxne možno práve väčší štadión, za predpokladu, že by ho investor a prevádzkovateľ vhodne využil aj na rôzne kultúrne podujatia (napríklad koncert Depeche Mode) a vhodne doň zakomponoval obchodné a iné komerčné priestory, by v konečnom dôsledku mohol štát vyjsť lacnejšie. Následne by prebehla súťaž, do ktorej by sa mohli prihlásiť rôzni investori so svojimi projektmi, hlavné mesto a futbalový zväz nevynímajúc. 

Nesúťažilo by sa však len o projekt, ale i o lokalitu. Tá má totiž popri architektonickom riešení stavby významný vplyv na jej konečnú cenu.

Ak by sa štadión staval mimo husto obývaného územia v širšom centre, nemuseli by sa robiť také náročné výkopové práce, čo by výstavbu zlacnilo. Predišlo by sa tým aj dopravnému chaosu spojenému s kumulovaním viacúčelových hál a štadiónov v jednej – a treba povedať že dopravne dosť vyťaženej – lokalite. Ale v prípade umiestnenia štadióna by nešlo o rozhodnutie vlády, tá by akceptovala ponuku s nižšou cenou. Regulácia hustoty a typu zástavby je vecou mesta.

To, o koľko by cenu za štadión znížila súťaž, sa už nedozvieme. Vláda Roberta Fica po svojom nástupe spomínané vládne uznesenie zrušila. Dlho príspevok z rozpočtu na výstavbu štadiónov poskytnúť odmietala, no napokon sa podvolila tlaku športových zväzov. Namiesto angažovania nezávislého poradcu sa však spoľahla na štúdie a posudky, ktoré predložili. 

V prípade futbalového štadióna dokonca všetko nasvedčuje tomu, že vláda peniaze vyčlenila na realizáciu už hotového projektu bez toho, aby na Tehelnom poli boli majetkovo vyrovnané vzťahy. Problémom takéhoto prístupu okrem jeho netransparentnosti je i to, že štát do projektu peniaze vloží jednorazovo a stratí akúkoľvek kontrolu nad jeho ďalším osudom. Nefiguruje ani v úlohe investora, ani prevádzkovateľa, ale ani objednávateľa služby ako v prípade realizácie formou PPP. Vymáhanie štátnej dotácie od hlavného mesta v prípade zlyhania projektu by bolo extrémne obtiažne, veď výška investície dosahuje polovicu jeho ročného rozpočtu. V takom prípade by už nepomohlo ani zriadenie monitorovacieho výboru so zástupcami štátu, ktoré vláda navrhla ako kontrolný mechanizmus. 

Vláda by mala štátne peniaze určené na šport namiesto realitného developmentu v najvyspelejšej časti Slovenska smerovať radšej do práce s mládežou a výchovy mladých športových talentov. Práve v dôsledku takéhoto druhu investícií totiž porastie kvalita súťaže, ktorá zas na oplátku prinesie vyššiu návštevnosť ligových zápasov. Vysoká návštevnosť štadiónov potom zabezpečí návratnosť investícií do športovej infraštruktúry aj súkromným spoločnostiam.