A hovorí, že z bielych vín, ako správne tušíte, francúzskych, je jedno z najlepších. A tiež som na začiatku leta pil v Alsasku a Lotrinsku víno s etiketou Irancy, ktoré je zase jedno z najlepších červených vín, znalci už správne tušia, či skôr vedia, že v Burgundsku. Yonne je rieka, ktorá Burgundskom preteká, a Joigny a Auxerre sú dve z miest, ktoré na jej brehoch stoja. Starobylé, nádherné, očarujúce, skoro by som sa nebál použiť slovo podmanivé. No to sú tu všetky, aj tie najmenšie dedinky.
Len nesmiete mať, ako môj syn Kubo, dvanásť a trištvrte roka, lebo potom vám všetky tie mestá pripadajú „rovnaké“, na katedrály, čo sa blížia krásou Notre Dame v Paríži, vyhlásite „No a čo, kostol!“ a nad úžasným domom zo štrnásteho storočia si vzdychnete „Hej, vidím, dom, starý dom.“
Nedajbože, aby sa ešte do nejakého „rovnakého mesta“ kvôli zase ďalším „starým domom“ alebo nejakému „hlúpemu kostolu“ muselo ísť, napríklad päť kilometrov a peši. To potom utrpenie takmer trinásťročného mladíka dospieva do štádia, ktoré by sa dalo označiť za neznesiteľné. Cez zuby prejde nejaká tichá nadávka, kliatba či podobná drzosť a rodič, ktorému je určená, má dve možnosti. Buď sa tváriť, že nič nepočul, čo nie je výchovné, alebo zvýšiť hlas a pohroziť, čo má účinok prinajlepšom striedavý. V tom lepšom prípade mladík stíchne a ďalšie nepeknosti si o rodičovi len myslí, v tom horšom odpovie nejakou väčšou, či dokonca rafinovanejšou drzosťou, čo má za následok eskaláciu výmeny názorov a spomalenie cesty o niekoľko desiatok minút, pretože už umlčaný potomok potom predvádza, ako pomaly môže človek kráčať, keď sa mu niekam nechce ísť.
A predsa aj mladíka v takom veku môže po ceste (plavíme sa na lodi) niečo skutočne zaujať. Keď sme sa na rieke posúvali proti prúdu kúsok nad mestečkom Vermenton, objavilo sa na lúke pri vode niečo ako autokemping.
Na mape žiadny nebol a ani byť nemohol. Bol to totiž cigánsky tábor. Jakub ožil. Malé dievčatko nám pribehlo mávať k brehu, pri obrovských prívesoch odpočívali alebo debatovali typickí Rómovia, v otvorených dverách dodávkového mercedesu prala autmatická práčka, na šnúrach visela bielizeň. Všetko bolo nové, nikde ani plechovka od piva či koly, a Rómovia na lúke pôsobili spokojne, blažene, ba skoro blahobytne. Kuba stál vzadu na lodi a zízal, komentoval značky áut, ich cenu a vybavenie prívesov.
Ja som stál za kormidlom a premýšľal som, aké by to asi bolo, keby si naši Rómovia mohli kúpiť prívesy, dodávky a kočovať od mesta k mestu. Ako to po stáročia robievali a ako sme im to zakázali a odučili sme ich to. A ako sme sa tým na nich podpísali. Možno navždy.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.