O románoch rozprávali komunisti

Je to  mestečko, ale odsťahovali sme sa odtiaľ za otcom, keď som bola celkom malá.  

Môj otec tam učil na priemyslovke. Robil bezmotorové lietanie, v Sevljuši bolo letisko a mal tam kamarátov. 

Jeho mama bola zo Žarnovice a otec pochádzal zo Sečoviec, ale môj otec sa narodil už na Podkarpatskej Rusi. Vyštudoval v Užhorode na rusínskom gymnáziu a keď cez vojnu Podkarpatsko odstrihli od Československa, mal otec problémy a musel ujsť. Spoznal ma až ako dvojročnú. 

Jej matka začala podnikať, stavať nájomné domy, ale súdila sa so staviteľmi a tie nedostavané domy sa medzitým totálne zničili, keď v nich počas zimy popraskalo potrubie. Takže skrachovali. Našťastie, moja mama práve skončila konzervatórium a v novinách našla inzerát, že na Podkarpatskej Rusi hľadajú učiteľku klavíru.  To bolo tak, ako keby ste dnes išli pracovať z Bratislavy niekam do Bardejova.

Nie. Neťahalo ma tam, neviem prečo. Svoje rusínske korene som zaradila medzi ostatné korene a všetky si rovnako vážim. (Úsmev.)

Pre mňa veľmi priateľské. Samozrejme, keď vyrastáte, tak okupujete okolité uličky, my sme poznali Zámockú a Kapucínsku a všetky tie dvory, ktoré sú teraz prerobené alebo zničené. Na tých uliciach boli byty pre nemajetné vrstvy a fungovali tak, že sa v nich otvorili dvere na ulicu a na schodíkoch pred nimi posedávali ľudia. Za domami boli ovocné záhrady, ktoré sa ťahali po Hradnom vrchu. Dobre sme poznali Palisády, ale aj Židovskú ulicu, boli tam brány a za nimi dielne, v ktorých pracovali rôzni remeselníci. Končilo sa to trhom a  pivovarom, v ktorom sa premietali úžasné filmy. Keď aj zvyšok Židov, čo prežili vojnu, emigroval, stratila sa celá tá komunita s pajesami a klobúkmi. Synagóga sa zmenila na televízne skladište a potom ju zbúrali. 

Zmenili ho cieľavedomo. Bratislava mala byť robotnícke mesto, a tak ľudia v päťdesiatych rokoch vytiahli  hubertusy, montérky. V akcii B sa komunisti zmocnili veľkých meštianskych bytov, ale nedali ich robotníkom, o tom som presvedčená. Niektoré veľké byty prerobili podľa ruského vzoru – bývalo v nich viacero rodín, každý mal jednu izbu a spoločnú mali kuchyňu aj sociálne miestnosti.

Chodili sme do Vysokých Tatier a zistili sme, že cez Rysy je ľahké dostať sa dolu k poľským morským okám – a odtiaľ až k moru. Nebol to pre nás žiadny problém.

Áno, išli sme zopár dní. (Úsmev.)

Najviac to more. A Poliaci boli slobodnejší. Mali súkromných roľníkov, obchodíky, nedali si vziať cirkevné sviatky.

Áno. Československo bola vtedy šedivá krajina. Keď sme sa vracali do Bratislavy, vždy nám bolo do plaču. Poliaci boli veľmi zdvorilí, mali úžasný humor, vedeli sa smiať, bolo tam viac radosti.

Nie, všeobecný pocit z tejto krajiny bol, že nie je usmievavá. To však neznamená, že sa mladí ľudia nesmiali.

Jedna ilustrácia: Moja spolužiačka Lucia Poppová prišla k tabuli a napísala na ňu Shakespeare. Povedala nám: píše sa to takto, vyslovuje sa to takto a je to jeden veľký autor.

V našich školských osnovách bol Shakespeare vynechaný. Preto to Lucia napísala na tabuľu.

Chodila som na prechádzky, všeličo som si tam vymyslela, potom som si to v duchu opakovala, ale v pamäti mi zostalo iba to, čo bolo dôležité. A to som si doma zapísala. Tak vznikali moje zošity záznamov. Stalo sa  pre mňa  zvykom zapisovať si myšlienky, predstavy o tom, ako funguje svet. Reflexie o prečítanom, citáty.  A keď prišli deti –  štyria skvelí chlapci – mala som málo času, ale  ten zošit ma vedel nabudiť, stačilo mať pred sebou biely obdĺžnik. Bol to pre mňa odskok od všedného dňa. 

Vtedy som sa dostala k poézii Miroslava Válka, ktorá sa mi zdala objavná. Tak som si povedala: keď ten človek vedie Mladú tvorbu, možno ma bude publikovať. Šla som do redakcie, ale stretla som tam iného redaktora.Tie kratučké prózy vyšli v šesťdesiatom prvom.

Objavil sa človek, ktorý mi dal šancu. Peter Balgha. Bol to fantastický  dramaturg Televíznej filmovej tvorby. Vznikla tam Barabášova Krotká, Hollého Balada o siedmich obesených, Jakubiskovi Zbehovia... Balgha podľa mňa zomrel na normalizáciu, mladý, tridsaťšesťročný.   

Povedala som si, že skúsim nájsť nejaký motív u Maupassanta, a našla som príbeh Muška. Ten film robil režisér Juraj Herz s kameramanom Dodom Šimončičom, ktorý veľmi dobre pochopil moju predstavu, vytvoriť film v atmosfére impresionistických obrazov.

To je úplne iná vec. Pri scenári je všetko v obraze, nemala by tam byť nijaká autorská reč a celá atmosféra musí byť vyjadrená filmovými prostriedkami. Pri scenároch som sa naučila robiť tie hrozné strihy, ktoré uplatňujem aj v próze. (Úsmev.)

Moje druhé dvojičky sa narodili v roku 1971, takže som šla na materskú dovolenku a tú som natiahla na sedem rokov, lebo som bola bez roboty. 

Keď som si nedávno prezerala svoje denné programy z obdobia, keď boli starší chlapci malí, tak som nevychádzala z úžasu. Vstať, obriadiť deti, utekať učiť, lebo to bola moja profesia, potom som prišla domov, prebrala deti od mamy, lebo potom išla učiť ona. A večer som si sadla k stolu a písala. Pár hodín spánku a zase dookola. V istom veku sa to dá. 

Človek je síce viazaný na isté prostredie, ale deti vám donesú témy domov. Zo školy, z rodín spolužiakov, kamarátov. Vedela som prostredníctvom nich o svete. 

Film vyhral festival v Monte Carlo, ale potom sa na nejakom zasadnutí  niekto veľmi kompetentný vyjadril, že je to vlastne inotaj – Muška je v skutočnosti Československo a tí chlapci sú spriatelené armády, a basta! Tým pádom film zarazili. Pár rokov som stála, ale potom som našla nejakú cestu, lebo som nebola presvedčená o tom, že nemám písať a publikovať. Niektoré knižky si počkali na vydanie tri roky, iné päť, napríklad  Po, alebo román V záhradách. Je to sci-fi, tým žánrom som sa trochu prikryla, hoci to bolo spoločenské sci-fi, nie technické. 

Áno, cestu mi v tom čase prerazili knižky pre deti. Ako učiteľka som spoznala, že mnohé deti sú otvorené a premýšľavé, preto sú výborní adresáti a nemusím sa starať o „pribrzdených“ dospelých.  

Bola slobodná svojou podstatou, nedala sa ničím spútať. Keď som písala ten scenár, mala som pocit, že bola vo veľmi podobnej situácii, ako som bola ja. Tie chlebové problémy, úzkoprsá spoločnosť, klebety, nepriamy zákaz tvorby, prežívanie zo dňa na deň – to som zažívala aj ja, preto mi to bolo blízke.

Oslovil ma Kamil Peteraj, vtedajší dramaturg Novej scény  a navrhol, aby som sa pokúsila o muzikál. Ja som dovtedy žiadny muzikál nevidela, iba na páske som počula West Side Story. Ale keďže rada skúšam nové veci, tak som si vymyslela princíp, ako by to mohlo fungovať. Chcela som, aby ten príbeh bol postavený na základe niečoho, čo ľudia poznajú. Tak som našla Cyrana, ktorý v sebe niesol silný náboj protestu. 

Ja som oslovila svojho kamaráta Jána Štrassera, ale chcel to robiť aj Kamil Peteraj, tak sme sa dohodli, že si texty rozdelia. To vyšlo,  jeden je racionálnejší, druhý je viac citový – a podľa toho si aj rozdelili piesne. 

Jara Filipa. Ale Jaro by určite nešiel spievať cudziu muziku.

Máte pravdu.  Lenže Kamil Peteraj spolupracoval s Paľom Hammelom a Marianom Vargom, a to už nešlo, aby to robili traja autori. Zvládli to úžasne.  

No, keď som robila ďalší muzikál, navrhla som hudobnej dramaturgičke Gabike Vyskočilovej spoluprácu s  Dežom. A ona pochopila, že z toho naozaj môže niečo byť. A Dežo urobil do muzikálu Neberte nám princeznú pesničky, ktoré sa stali hitmi a aj keď o tom nehovoril, myslím, že ho to tešilo.

Dramaturgička Gabika Vyskočilová mi ukázala jeden hotový scenár a opýtala sa ma, či s tým niečo neurobím, že je to už schválené, ale nevie, ako ďalej.  Prečítala som si to a povedala som jej, že  s tým ani ja nedokážem nič urobiť, ale že jej dodám v rámci schválenej zmluvy iný scenár. Takto to prešlo, takže som bola akože spoluautorkou. 

Súhlasil rád, aj napriek tomu, že  mu to niektorí priatelia neradili. To on vybral a presadil obsadenie, hudbu komponoval na konkrétne hlasy.  A keď Dežo do niečoho šiel, tak  to robil naplno. Našťastie sme spolupracovali s režisérom Martinom Hoffmeistrom, ktorý mal cit pre muzikál.   

Jeho základná vlastnosť bola, že pri ničom, čo robil, neuhol. Dával dôraz na text, vážil si každé slovo Jana Štrassera.  Mal svoje čiary – a tie sa často končili u nás doma – ale keď pracoval, pracoval na doraz. 

S Dežom sme urobili ešte jeden detský televízny muzikál – Niekto ako ja. Nechodí v televízii tak často ako Princezná. Dežo tam dokonca hral a spieval postavu otca. Režisérom bol opäť Martin Hoffmeister. Potom sme robili muzikál P+L, je hotové libreto, texty piesní, Dežove podklady piesní, myslím, že je to silná vec, ale nikto si zatiaľ na to netrúfol.

Najmä ako som robila obložené chlebíčky a varila čaje. (Smiech.) Peter bol v tom až po uši, videla som ho vtedy stále unaveného, prepracovaného, ale myslím, že sa im to podarilo.

Podarilo – ideály ostali nezmenené. (Úsmev.) Boli tam víťazstvá, prehry, ale spravila sa úžasná vec. Otvoril sa nám svet. Ľuďom sa vrátila dôstojnosť.

Dávala som recepty, ale neboli prijaté. (Úsmev.)

To, že kupónová privatizácia je absolútna volovina. Podniky bolo treba dať do prenájmu s tým, že keď to tomu človeku pôjde,  zaplatí a podnik bude jeho. 

Zanikla kolibská dramaturgia, kde som pri tvorbe detských filmov spolupracovala s Dušekom, Lihositom, Lutherom, Hledíkom. No moje knižky vychádzali oveľa rýchlejšie ako predtým. 

V prvom rade sa zahltil trh a prišlo sem všetko zvonka. Chýbala však nejaká membrána, ktorá by vybrala kvalitu. Spolu s cenzormi sa, žiaľbohu, stratili aj vydavateľskí redaktori, ktorí boli často veľmi dobrí a nároční. Ekonomika víťazí, čo nie je nesprávne, ale začiatky sú vždy ťažké, bola to taká divoká fáza kapitalizmu. 

Knižky nie sú hríby, že keď zaprší, tak je ich plno. A ono ten November pre mnohých nebol až taký skok. Veľa vecí, štruktúr sa zachovalo a pre mnohých spisovateľov to dodnes nie je veľká zmena. Pohybujú sa stále medzi tými istými ľuďmi. Iní autori ako Vilikovský alebo Hrúz však mali knihy napísané počas normalizácie. A konečne im tie skvelé veci vyšli.  Alebo sa pozrite na Kadlečíka. A niektoré knihy potrebujú čas. Napríklad kniha Stanislava Rakúsa Nenapísaný román. A Mitanove romány... 

O románoch stále rozprávali komunisti. Román  – to bola forma, ktorá mala zhrnúť všetky tie zajtrajšky, včerajšky a ideály... Akoby sa  román spájal s realistickým pohľadom na svet, so socialistickým realizmom.  My sme preto možno trošku aj alergickí na klasickú románovú formu. 

Keď sa začala normalizácia, posielali nás do výroby, aby vznikali výrobné romány. Ja som sa bránila, že mám doma štyri deti, nemôžem si len tak odísť. Niektorí sa z toho vyhovorili, iní nie  a Jano Johanides im prešiel cez rozum a  napísal Nepriznané vrany  o príšerných dôsledkoch chemickej výroby. 

S tým mám trošku problém. Som ženská autorka, z toho sa nemôžem vyvliecť, ale často som knižky písala z mužského aspektu. Nemám pocit, že svet sa má deliť na mužský a ženský, má byť pekne prepletený. 

To je v pohode, to sa mi stáva často, je to veľmi výhodná pozícia. (Úsmev.)

Napríklad autorov Fragmentu. 

O úlohe náhody v našom živote. Čítam stále a je to akoby cezo mňa tiekol potok. Nič vo mne neostane, ale stále ma to osviežuje. A to, čo potrebujem, aby ostalo, to si zapíšem. (Úsmev.)

Alta Vášová sa narodila v roku 1939 na Ukrajine. Vyštudovala pedagogickú školu, pracovala ako učiteľka, dramaturgička a scenáristka. Vydala viacero kníh pre dospelých i pre deti (Zaznamenávanie neprávd, Po, V záhradách, Sviatok neviniatok, Úlety, Ostrovy nepamäti, Veľkáči, Niekto ako ja, Blíženci z Gemini). Je autorka scenára k viacerým filmom, najúspešnejšie boli Sladké hry minulého leta. Je autorkou libreta k muzikálom Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznu a Niekto ako ja.