Keď idem po ňom o deň neskôr a hrá mi v aute Zero 7, tak vidím lyrické mesto na kopcoch nad riekou odnášajúcou naše pozdravy do mora. A aj jedna a tá istá pesnička vie znieť každý deň inak. Pomalá snová pieseň vie vyvolať pokoj, túžbu, ale i strach či smútok. V tom je majster napríklad Angelo Badalamenti, jeho filmová hudba vie na slnkom zaliatej ulici vyvolávať mrazenie, ale tá istá melódia vie byť aj nostalgicky pekná a príjemná. Homage od Collegia som počul stokrát, z toho 74 x ako zvučku nudnej relácie – a predsa, keď som ju počúval nedávno cestou na trenčianske letisko, v stredu pred festivalom, tak som sa smial a zároveň som plakal od dojatia, zasiahol má úplne zvláštny stav súhry sveta a hudby, akoby vyjadrovala všetko, čo sa v tom peknom údolí dialo a hlavne čo sa malo diať. Keď sa skladba skončila, chvíľu som počúval ticho. Bolo úžasné, podobne ako to, čo hralo pred chvíľou. Ticho je pre hudbu veľmi dôležité – napríklad medzi pesničkami. Vhodné pauzy na CD sú doslova vedou, treba mať pre ne cit. John Cage ticho povýšil na dielo, aj keď je to dielom aj bez jeho slávnej kompozície 4:33, v ktorej žiaden muzikant nezahrá nič. Podobne ako pesničky, aj „rovnaké“ ticho vie mať veľa podôb a významov. Neviem, čo všetko má povedať to smutné ticho, ktoré od soboty popoludnia 18. júla ovládlo letisko, na ktorom mala až do ďalšieho dňa vládnuť hudba a radosť z nej. Vynútené, v protiklade proti všetkému, čo sa tam dialo dva dni predtým. Namiesto sĺz dojatia slzy bolesti. Pamätám si, ako sa ľudia tancujúci spolu na veselú hudbu razom zmenili na ľudí obetavo pomáhajúcich jeden druhému v smutnom tichu. Počujem ho doteraz, akoby bolo všade. Púšťam si pesničky, ktoré som nepočúval celé roky – aj tam ho počujem, často akoby bolo hlasnejšie ako hudba. Tá dokáže naozaj veľa. Ticho tiež. Bez počúvajúceho človeka neznamenajú nič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.