Koniec nevinnosti

Pokiaľ považujeme za začiatok rockového šoubiznisu rok 1967, tak Woodstock predznamenával koniec obdobia nevinnosti. Po festivale vo Woodstocku nastúpili už pomerne brutálne pravidlá šoubiznisu. Je to niečo, čo jednu éru ukončilo. Pomerne dôstojne, ale ukončilo. 

Mám na mysli pôsobenie promotérov a producentov. Jednoducho povedané: skončilo sa obdobie voľnosti, keď sa členovia známych kapiel mohli bez problémov prechádzať po ulici a na festivaloch často hrávali zadarmo. Tomuto Woodstock odzvonil. 

Bol to reprezentatívny výber. Hoci tam nehrali Beatles ani Rolling Stones. Dokonca ani Doors. Ale boli tam kapely, ktoré v sebe niesli étos slobody. Celá dramaturgia festivalu bola však jedna veľká improvizácia. Oni ešte pár minút pred začiatkom festivalu nevedeli, kto bude hrať prvý, pretože tam boli rôzne dopravné komplikácie. Nakoniec to bola „z núdze cnosť“. Možno práve preto to bolo úžasné a neopakovateľné.

Hlavne treba porovnať Woodstock 1994 a Woodstock 1999 s pôvodným Woodstockom v roku 1969. Na tom sa dá veľmi dobre ukázať, ako sa zmenila nielen hudba a festivaly, ale ako sa zmenil svet. Zmenilo sa publikum, zmenilo sa vnímanie, zmenilo sa spoločné zdieľanie, ktoré k pôvodnému Woodstocku patrilo. To všetko je už dnes „dávno v čoudu“, už to neexistuje. Jediné, čo sa k woodstockovskej atmosfére trošku približuje, je festival v Glastonbury. Aj tam je hudba skôr súčasťou toho, čo sa tam deje, a nie rozhodujúcim prvkom – vstupenky sa vypredajú za niekoľko hodín bez toho, aby ktokoľvek čo i len tušil, kto tam bude hrať. Hoci aj v tomto prípade ide o inú hudbu v inej dobe. Ostatné dnešné festivaly sú vlastne po sebe poskladané koncerty jednotlivých kapiel. 

Presne tak. Musím však ešte povedať, že si veľmi vážim Pohodu, ktorá sa k tomu woodstockovskému ideálu tiež blížila. A aj keď to nesúvisí s Woodstockom, chcem povedať ešte jednu vec: Mišo Kaščák si podľa mňa zaslúži plné uznanie a podporu za to, ako sa v tejto pomerne nepríjemnej situácii zachoval.