„Woodstock nebol koncert“

No aj tak pokus o rekonštrukciu Woodstocku pripomína prácu archeológa, ktorý má v rukách veľa roztratených kostí a pri skladaní mu z nich vychádzajú rôzne neuveriteľné stvorenia.

Nejde totiž len o jeden festival, ale aj o to, čo mu predchádzalo a čo po ňom nasledovalo. Woodstock bol grandióznym vyvrcholením nálad a hnutí, ktoré v americkej spoločnosti kvasili už dosť dlho. Woodstock  bol v roku 1969 najväčším poryvom hippie revolúcie, ktorá začala naberať na sile v takzvanom Lete lásky roku 1967, keď sa San Francisco zmenilo na púťové mesto hippies. Korene týchto nálad však siahajú ešte do beatnickej generácie z predchádzajúceho desaťročia, ktorá tiež hlásala odpor proti spoločenským konvenciám a experimentovala s drogami a sexualitou či východnou mystikou.

Samozrejme, možno ísť ešte hlbšie – napríklad až k nemeckému hnutiu Wandervogel, ktorého prívrženci koncom 19. storočia uznávali diela Friedricha Nietzcheho a Hermana Hesseho a uprednostňovali „túlavú“, „prírodnú“ existenciu. Ich dedičstvo prišlo do Spojených štátov s nemeckými prisťahovalcami, ktorí sa usadili v Kalifornii, kde propagovali zdravé potraviny, alternatívny životný štýl a mierumilovnú neposlušnosť voči autoritám.

S hnutím hippies sa teda spája mnoho na pohľad nezlučiteľných mien: Hesse aj Nietzsche, Kristus aj Buddha, svätý František z Assisi i Gándhí, americký „občiansky neposlušník“ Henry David Thoreau – a samozrejme, už spomínaní beatnici. Čudný mix? Ale aj fascinujúci. V druhej polovici šesťdesiatych rokov zrejme nastal kolektívny pocit, že toto všetko, a k tomu politická situácia, do seba báječne zapadá. Plus všetky možné „substancie“ obrusovali hrany medzi ľuďmi i medzi neveľmi kompatibilnými filozofiami a ideológiami. Asi tak, z dnešného pohľadu ľudí narodených po Woodstocku, vznikal ten pocit togetherness, pre ktorý je slovenský výraz spolupatričnosť málo výstižný a najmä málo mystický.

Základnou „substanciou“ však bola istá nevinnosť, či skôr príjemná nevedomosť o následkoch. Aids bol ešte v neznámej budúcnosti, drogy nepôsobili ako zbraň hromadného ničenia, len ako výraz detsky otvorenej zvedavosti ľudského ducha, ktorú treba uspokojiť aj za cenu popierania konvencií. Samozrejme, étos hippies prinášal aj pohŕdanie autoritami, odpor k začleneniu sa do spoločnosti, voľnú lásku ako postoj k svetu. Tí, ktorí už vtedy upozorňovali, že toto nie sú len nástroje boja proti „skorumpovanému establišmentu“, ale trendy, ktoré môžu spoločnosť vyvrátiť zo základov, videli dopredu jasnejšie než hippies. Problém bol v tom, že pre generáciu, ktorá sa obávala odvodu do Vietnamu a smrť guľkou v zámorskej džungli brala ako reálnu možnosť, nezneli argumenty podobného typu veľmi presvedčivo.

Svedectvá účastníkov, často zahmlené, a to vôbec nie len hmlou času, vyznievajú povznášajúco, hrozivo i humorne. A naozaj tak trochu ako z iného sveta:

„Woodstock nebol koncert. Bolo to spojenie. To, čo Byrds nazvali kmeňový zraz. Stretli sme sa v Betheli. Áno, tak ako kedysi Betlehem, aj toto bolo spojenie podstaty. Hudba bola len pozadím k našim životom. Robili sme to, k čomu nás viedli velikáni ako veľkňaz Timothy Leary... Z dnešného pohľadu mnohí ľudia vnímajú Woodstock ako koncert. Novinári sa pokúšali zľahčiť našu náboženskú skúsenosť. Vyvolali v ľuďoch dojem, že hippies boli banda narkomanov. Nebola to pravda. O tom to vôbec nebolo. Nie všetci praví duchovní hippies brali alebo berú drogy. Film o Woodstocku oslavoval hudbu. Ale to bola rovnaká hudba, aká v to leto znela na ďalších podobných koncertoch. Akoby s tým mohla mať niečo spoločné hudba? Veď niektorí ľudia ani nenašli hlavné pódium... V ten augustový deň nás do Woodstocku pritiahlo niečo oveľa významnejšie. Niečo nesformované, čo len naznačil Timothy Leary vo svojich Psychedelických modlitbách. Niečo duchovné, nepomenovateľné, neviditeľné, metaorganické...“ (Jan Pitts, návštevníčka festivalu, v knihe Remembering Woodstock)

Všetky pokusy o „revival“ Woodstocku museli, samozrejme, vyznieť v porovnaní s originálom bezzubo. Aj napriek tomu sa mnohí z tých, ktorí tam boli, na výročné podujatia stále vracajú. Iní tvrdia, že tam radšej nejdú – aby si nepokazili pôvodnú spomienku.

O oživenie tradície hippies sa hovorilo kedysi aj v súvislosti s populárnou vlnou rave parties, ozveny životného štýlu hippies dnes vidíme na mnohých festivaloch aj v bežnom živote: vegánstvo, dlhé vlasy, východný mysticizmus, etnomóda, to všetko a mnoho iného „alternatívneho“ je dnes súčasťou mainstreamu. Z pohľadu pôvodných hippies to môže byť zrada. Ale najmä oni, tí, ktorí prežili, musia priznať, že sa časom museli aspoň čiastočne prispôsobiť – spoločnosti, ktorú kedysi odmietali.

Woodstock je symbol a o opakovanie jeho posolstva sa pokúšajú ľudia na rôznych miestach sveta. Ale ten masovo rozšírený pocit zvedavosti, nevinnosti a dejinného poslania sa už zopakovať nedá. Teda aspoň nie presne v tejto forme. V inej – niekedy – určite. Lebo utópie sú večné...