„My Slovenky sme vraj to najlepšie, čo Slovensko ponúka svetu – povedal to vraj (a
vraj na základe osobnej skúsenosti) sám pán európsky komisár Eric van den Linden.
A netvrdí to iba on. Aj švajčiarsky tenista Federer, keď sa ho novinári pýtajú, ako sa dopracoval k neporaziteľnosti, vraj iba krčí plecami a usmieva sa na priateľku Mirku Vavrincovú z Bojníc.“
Takto hrdo to napísala tá moja Slovenka vo svojej knihe Tajomstvo Sloveniek. Kniha sa volá podľa fejtónu Tajomstvo Sloveniek a ten fejtón vyšiel pôvodne v novinách, čírou náhodou 3. júla 2005, teda práve v deň, keď športové strany novín na celom svete oznamovali, že neporaziteľný Švajčiar Federer po tretí raz vyhral Wimbledon.
Ubehli dva roky, a hľa – podobná náhoda sa zopakovala aj dnes!
Práve som otvoril noviny, aby som si prečítal, ako Švajčiar Federer vyhral Wimbledon už po piaty raz – a v tej istej chvíli mi zavolal môj priateľ Andrej Bán, či by som čosi nenapísal k jeho fotografiám Sloveniek.
Veľmi rád.
Veď vďaka Mirke Vavrincovej, tomu slovenskému strážnemu anjelovi Švajčiara Rogera Federera, stále platí, že kto má Slovenku, dobre mu je na svete – je neporaziteľný.
Alebo sa tak aspoň cíti.
Hoci, aby sme to zas neprehnali, neplatí to celkom bezo zvyšku.
Aj Federerova éra sa raz skončí. A ani dnes sa nevyhne prehrám. Španielsky tenista Nadal ho napríklad poráža na antuke. Ale ešte vždy je Federer neporaziteľný na tráve!
Nuž, bude iste akýsi vzťah aj medzi Slovenkami a trávou. „Trávička zelená, zelenaj sa, moja milá-premilená, nevydaj sa,“ spieva sa v jednej ľudovej piesni. A v inej zase: „Na zelenej lúke kopa sena, dnes ešte nevesta, zajtra žena.“
Tá tráva v piesňach prezrádza, že Slovenky boli vždy predovšetkým skromné.
Na to, aby si splnili svoje poslanie na svete, nepotrebovali paláce. Naučiť mládenca, ako sa stať neporaziteľným, bola pre ne potom maličkosť – stačilo im na to, ako tej Mirke Vavrincovej z Bojníc, trochu anglickej trávy.
Dobrý chýr však prinášal Slovenkám aj starosti – bol o ne vždy mimoriadny záujem.
To kvôli nim nielen jednotliví cudzinci, ale i celé húfy a výpravy cudzincov mierili na Slovensko. Vedel o tom svoje napríklad aj senický kňaz Štefan Pilárik, autor eposu Sors Pilarikiana, ktorý sa roku 1663 ocitol v tureckom zajatí spolu s nešťastnými Seničankami:
Zo strachu som v chladnej noci
nezatvoril vôbec oči.
Vypočul som za borievčím
krik senických žien a dievčín.
K tomu tatárskemu ľudu,
ktorý nemá hanby, studu,
tie senické zajatkyne
museli byť pohostinné.
A vedel by o tom rozprávať aj turecký sultán, ktorý túžil byť neporaziteľný ako Federer, a takisto ako Federer vedel, čo musí pre tú vec urobiť: zadovážiť si Slovenku. Prepustil teda zo zajatia na slobodu prešporského mýtnika a vypýtal si ako protihodnotu za ženu jeho dcéru. Poslal po ňu kočiar, tureckú družičku aj tri páry udatných fulajtárov, no ako vieme z ľudovej balady, mýtnikova dcéra nikdy do Istanbulu nedorazila – skočila cestou do Dunaja a utopila sa.
Ako sa topila, ešte si spievala, niesli vlny Katuškin hlas až do Turecka.
Narazil hlas do brány sultánovho paláca, brána sa sama otvorila, a hlas mýtnikovej dcéry doletel až k ušiam mladého sultána.
Keď ho mladý sultán začul, rozbúchalo sa mu srdce. A ten mladý sultán, čo v paláci ležal, vyskočil na nohy a k Dunaju bežal:
„Rozhoďte, rybári, koľko máte sietí,
to moja nevesta dolu vodou letí!“
Prvý raz zatiahli, rybičku vytiahli.
„To nie je tá ryba môjmu srdcu ľúba!“
Druhý raz zatiahli, rybičku vytiahli.
„To nie je tá ryba môjmu srdcu ľúba!“
Tretí raz zatiahli, Katušku vytiahli.
„Toto je tá ryba môjmu srdcu ľúba!
Keby si, Katuška, do Turecka zašla,
v hodvábnej posteli by si šťastie našla.
Ale ty si zašla po ten Dunaj iba.
Naveky v Turecku tvoja krása chýba...“
Nuž, v tomto prípade chýba aj happyend..
Ale inak – všetko zlé bolo aj na niečo dobré. Všetky tie nájazdy cudzincov sa skončili pre Slovensko väčšinou šťastne. Mýtnikova dcéra sa síce utopila v Dunaji, no berme to ako výnimočný prípad. Spravidla sa utopili cudzinci. Utopili sa krvnom obehu Sloveniek. Aj vďaka tomu sa sústredila v Slovenkách krása celého sveta. Aj vďaka tomu má o ne i dnes záujem celý svet.
.ľubomír Feldek
vraj na základe osobnej skúsenosti) sám pán európsky komisár Eric van den Linden.
A netvrdí to iba on. Aj švajčiarsky tenista Federer, keď sa ho novinári pýtajú, ako sa dopracoval k neporaziteľnosti, vraj iba krčí plecami a usmieva sa na priateľku Mirku Vavrincovú z Bojníc.“
Takto hrdo to napísala tá moja Slovenka vo svojej knihe Tajomstvo Sloveniek. Kniha sa volá podľa fejtónu Tajomstvo Sloveniek a ten fejtón vyšiel pôvodne v novinách, čírou náhodou 3. júla 2005, teda práve v deň, keď športové strany novín na celom svete oznamovali, že neporaziteľný Švajčiar Federer po tretí raz vyhral Wimbledon.
Ubehli dva roky, a hľa – podobná náhoda sa zopakovala aj dnes!
Práve som otvoril noviny, aby som si prečítal, ako Švajčiar Federer vyhral Wimbledon už po piaty raz – a v tej istej chvíli mi zavolal môj priateľ Andrej Bán, či by som čosi nenapísal k jeho fotografiám Sloveniek.
Veľmi rád.
Veď vďaka Mirke Vavrincovej, tomu slovenskému strážnemu anjelovi Švajčiara Rogera Federera, stále platí, že kto má Slovenku, dobre mu je na svete – je neporaziteľný.
Alebo sa tak aspoň cíti.
Hoci, aby sme to zas neprehnali, neplatí to celkom bezo zvyšku.
Aj Federerova éra sa raz skončí. A ani dnes sa nevyhne prehrám. Španielsky tenista Nadal ho napríklad poráža na antuke. Ale ešte vždy je Federer neporaziteľný na tráve!
Nuž, bude iste akýsi vzťah aj medzi Slovenkami a trávou. „Trávička zelená, zelenaj sa, moja milá-premilená, nevydaj sa,“ spieva sa v jednej ľudovej piesni. A v inej zase: „Na zelenej lúke kopa sena, dnes ešte nevesta, zajtra žena.“
Tá tráva v piesňach prezrádza, že Slovenky boli vždy predovšetkým skromné.
Na to, aby si splnili svoje poslanie na svete, nepotrebovali paláce. Naučiť mládenca, ako sa stať neporaziteľným, bola pre ne potom maličkosť – stačilo im na to, ako tej Mirke Vavrincovej z Bojníc, trochu anglickej trávy.
Dobrý chýr však prinášal Slovenkám aj starosti – bol o ne vždy mimoriadny záujem.
To kvôli nim nielen jednotliví cudzinci, ale i celé húfy a výpravy cudzincov mierili na Slovensko. Vedel o tom svoje napríklad aj senický kňaz Štefan Pilárik, autor eposu Sors Pilarikiana, ktorý sa roku 1663 ocitol v tureckom zajatí spolu s nešťastnými Seničankami:
Zo strachu som v chladnej noci
nezatvoril vôbec oči.
Vypočul som za borievčím
krik senických žien a dievčín.
K tomu tatárskemu ľudu,
ktorý nemá hanby, studu,
tie senické zajatkyne
museli byť pohostinné.
A vedel by o tom rozprávať aj turecký sultán, ktorý túžil byť neporaziteľný ako Federer, a takisto ako Federer vedel, čo musí pre tú vec urobiť: zadovážiť si Slovenku. Prepustil teda zo zajatia na slobodu prešporského mýtnika a vypýtal si ako protihodnotu za ženu jeho dcéru. Poslal po ňu kočiar, tureckú družičku aj tri páry udatných fulajtárov, no ako vieme z ľudovej balady, mýtnikova dcéra nikdy do Istanbulu nedorazila – skočila cestou do Dunaja a utopila sa.
Ako sa topila, ešte si spievala, niesli vlny Katuškin hlas až do Turecka.
Narazil hlas do brány sultánovho paláca, brána sa sama otvorila, a hlas mýtnikovej dcéry doletel až k ušiam mladého sultána.
Keď ho mladý sultán začul, rozbúchalo sa mu srdce. A ten mladý sultán, čo v paláci ležal, vyskočil na nohy a k Dunaju bežal:
„Rozhoďte, rybári, koľko máte sietí,
to moja nevesta dolu vodou letí!“
Prvý raz zatiahli, rybičku vytiahli.
„To nie je tá ryba môjmu srdcu ľúba!“
Druhý raz zatiahli, rybičku vytiahli.
„To nie je tá ryba môjmu srdcu ľúba!“
Tretí raz zatiahli, Katušku vytiahli.
„Toto je tá ryba môjmu srdcu ľúba!
Keby si, Katuška, do Turecka zašla,
v hodvábnej posteli by si šťastie našla.
Ale ty si zašla po ten Dunaj iba.
Naveky v Turecku tvoja krása chýba...“
Nuž, v tomto prípade chýba aj happyend..
Ale inak – všetko zlé bolo aj na niečo dobré. Všetky tie nájazdy cudzincov sa skončili pre Slovensko väčšinou šťastne. Mýtnikova dcéra sa síce utopila v Dunaji, no berme to ako výnimočný prípad. Spravidla sa utopili cudzinci. Utopili sa krvnom obehu Sloveniek. Aj vďaka tomu sa sústredila v Slovenkách krása celého sveta. Aj vďaka tomu má o ne i dnes záujem celý svet.
.ľubomír Feldek
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.