Život je nádherný zázrak

Tie slová hovorí Zázračnica Blaženke, šikovnému dievčatku, ktoré nemá veľký talent na šport, a preto ani nemá veľa kamarátov. A okrem toho ide do prázdninového tábora, z ktorého sa vráti do iného mesta, kam sa jej rodičia cez prázdniny presťahujú. Nuž, život je ťažký. Ale zároveň plný zázrakov.

Zázračné rozprávky sú druhou rozprávkovou knihou Branislava Jobusa (prvou boli Láskavé rozprávky, ktoré vyšli v roku 2007). Toho Branislava Jobusa, ktorý spieva v kapelách Karpatské chrbáty a Vrbovskí víťazi, a ktorý na svojom laptope vytvoril elektronický on-man-band Abusus, ktorý po rozhodnutí zahodiť za hlavu fľašu s alkoholickým nápojom a stať sa abstinentom opísal cestu od jedného k druhému v dobrodružnom cestopise Až na vrchol, ktorý spolu s bratom Andrejom a pod záštitou multiorganizácie KRIAK organizuje kultúrny a spoločenský život v mestečku Vrbové, z ktorého sa následne stal „stred zemského plášťa a priľahlého vesmíru...“

O Zázračných rozprávkach by stačilo povedať, že sú presne také, ako ich autor. Keďže však sú ľudia, ktorí Branuška (ako mu hovoria kamaráti) nepoznajú, musíme byť konkrétnejší. Zázračné rozprávky sú úžasné – teda je v nich veľa úžasu. Svet je vzrušujúci, ľudia, zvieratá, ba dokonca veci sú zaujímavé, za každou postavičkou sa skrýva nečakaný a napínavý príbeh. Nie je to pritom naivný svet ľudových rozprávok ani umelohmotná pseudorealita sci-fi a fantasy. Je to normálny svet, v ktorom žijeme, len je plný zázrakov. V tomto zázračnom svete sa pohybuje Blaženka, ktorá je v šprinte vždy posledná, neveriaca Vierka, ktorá krásne maľuje, no všetci sa jej vysmievajú, do muchy Libušky zaľúbený slon Erazmus, slobodu milujúci Zemislav, Fúzaté strašidlo, z ktorého sa stane riaditeľ textilného podniku, tučná Múdrenka Premúdra, bobor Eberhard, pijavica Polyxéna, rak Ulrich či potkan Pravdoľub. Blaženku posiela Zázračnica Zázračná zbierať ľudské cnosti a neduhy: odvahu, strach, šťastie, hanbu či pravdu. Blaženka sa vydáva na zvláštne výpravy, cestuje limuzínou, kočom, loďou aj balónom a dozvedá sa pri tom všetkom veľa o tom, čo sa deje v nej a okolo nej. Zázračné rozprávky pojednávajú o tom, čo je v živote dôležité, o tom, čo je krásne a dobré. Bez toho, aby skĺzali do didaktického stereotypu učia a vychovávajú. Keď ich čítate, počujete Branuškov hlas, spomínate si na pesničky Chrbátov či Víťazov, v mysli sa ocitnete vo Vrbovom. To preto, lebo Branislav Jobus je láskavý a zázračný rozprávkar nie profesiou, ale celým svojím životom. Spieva, píše, hrá, organizuje a nám menej vnímavým tak ukazuje zázračné zákutia života.

Hoci je na obale knihy uvedený len jeden autor, v skutočnosti sú dvaja. Tým druhým je – podobne ako pri Láskavých rozprávkach – výtvarník Igor Derevenec. Zázračné rozprávky obohatil rovnako zázračnými kresbami. Sú vtipné, čisté a pôvabné. Kniha je vďaka ním veselá, snová a farebná.

„„Nie je všetkému koniec, Blaženka. Život je jeden nádherný zázrak,“ pošepla Zázračnica Blaženke do uška a tá so svojimi vecami nastúpila do čakajúceho autobusu, ktorý odchádzal do úplne nového života.“