A to nie je všetko. Keď niekam cestoval, pravdaže, cestoval vlakom, ako inak, počas celej cesty mal v rukách cestovný poriadok a kontroloval, či má vlak meškanie a koľko, či to doženie, alebo príde do stanice určenia neskoršie, ako to stojí v cestovnom poriadku. Vidí sa mi, že je to celkom ušľachtilá zábava a je v nej obsiahnutá akási základná úcta k železniciam, čo mi je blízke, pretože môj starý otec bol rušňovodič. Tí mali presnosť v krvi. Vstávať ráno, ešte za tmy, naraňajkovať sa, ísť do služby s proviantom, ktorý pripravila a zabalila manželka, o dva dni sa vrátiť, medzitým prenocovať v železničiarskej nocľahárni, a po návrate sa cestou domov zastaviť v železničiarskom klube aspoň na pohárik, alebo aj dva, tri, štyri, päť...Ak sa takáto oslava návratu domov pretiahla priveľmi, stará mama posielala za starým otcom do železničiarskeho klubu psa. Keď uvidel svojho psa, hneď sa poberal, lebo vedel, že stará mama sa hnevá. „Nikoho na svete sa nebojím, len Pána Boha a mojej Olušky!“ vravieval furiantsky, ale nevymýšľal si, lebo nikoho sa naozaj nebál. Keď po potlačení Povstania jeho syna, člena povstaleckej armády, uväznili v Banskej Bystrici, dostal sa nejakým záhadným spôsobom do väzenia (záhada spočívala v tom, že podplatil strážcu) a navrhol synovi, že tam ostane namiesto neho, on nech odíde a o ostatné nech sa nestará. Pravdaže, syn nesúhlasil, ale odvaha starého otca bola obdivuhodná. Rovnako, keď si ruskí vojaci chceli trošku zarabovať a on sa im postavil do cesty so sekerou v ruke. Ustúpili. Uctili si rovnocenného protivníka. Keď mu po štyridsiatom ôsmom skonfiškovali „flinty“ a odmietli mu dať poľovnícky lístok, bola to pre neho krutá rana. Jeho syn sa vtedy ocitol pre zmenu v komunistickom väzení (ktovie, možno pre neho väzenie bolo koníčkom), ale tam sa už starý otec neodvážil. Odbočil som od tých koníčkov, však? Na začiatku som spomínal toho pána, čo cestoval s cestovným poriadkom v ruke a sledoval, či má vlak meškanie. Akurát mi vŕta v hlave, či ho meškanie tešilo, vzrušovalo, alebo znechucovalo. Či pri meškaní znervóznel, či utekal za rušňovodičom (starý otec hovoril „strojvodca“), sa pri dvoj-, trojhodinovom meš kaní škodoradostne uškŕňal nad zúfalstvom ostatných cestujúcich. Mimochodom, škodoradosť je tiež pekný a veľmi rozšírený koníček, skoro taký populárny ako závisť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.