Vyzlečené myšlienky

Knižka sa už veľmi rýchlo po jej iniciálnom vydaní stala legendou. Vznik tohto kultového románu siaha do roku 1954 v marockom Tangere, kde vládla mimoriadne uvoľnená atmosféra s dostatočným množstvom pôžitkov. Zároveň si tvoriaceho Burroughsa v jeho drogových  a homosexuálnych výčinoch nikto až tak veľmi nevšímal, čo majstrovi dokonale vyhovovalo. Arabskí susedia mu dokonca dali prezývku „El Hombre Invisible“ (Neviditeľný muž). 

Keď za ním vo februári 1957 prišiel Jack Kerouac, ktorý vlastne názov The Naked Lunch vymyslel, našiel vyhecovaného autora – píšuceho v záhradnom byte na stroji – uprostred poletujúcich častí rukopisu. Kerouac sa podujal na prepisovanie množstva vzniknutých riadkov do prijateľnej formy, ale po určitom čase si musel dávať veľké prestávky, lebo začínal mať z textu halucinácie a šialené sny, ktoré mu znemožňovali spánok. Niektoré časti knihy už predtým putovali do New Yorku, kde uvádzali do podobného stavu ich adresáta, básnika Allena Ginsberga. Ten nakoniec tiež dorazil do Tangeru a spoločnými silami dala trojica obsiahle dielo dokopy. V USA vyšla kniha v nakladateľstve Groove Press až päť rokov po parížskom vydaní a veľmi skoro bola pre jej údajnú pornografickú obscénnosť zakázaná. Po niekoľkých procesoch, keď pred súdom v prospech autora svedčil aj Norman Mailer, ktorý v tom čase považoval Burroughsa „za jediného žijúceho amerického románopisca, ktorého by bolo možné označiť za génia“, bol text v roku 1966 zbavený zákazu. William S. Burroughs (1914 – 1997) sa stal hviezdou alternatívnej scény 60. rokov, hoci sa tohto hnutia nijako aktívne nezúčastňoval. 

Metóda, ktorou je kniha napísaná, prináša zaujímavú aplikáciu všemožných spisovateľských techník minulého storočia vrátane koláží, montáže a strihu. Opísať jej dej dosť dobre nejde, ide o pomerne voľne, až anarchisticky pospájané epizódy. Hlavným motívom je závislosť a ovládanie v akejsi satire na mnoho amerických mýtov – reklamu, políciu, diplomaciu a vládu. V románe sa vyskytujú groteskné postavy ako doktor Benway, šialený vedec zaoberajúci sa Procesom mechanickej podriadenosti, alebo Lobotomy Kid, ktorý vyrába kompletného Američana – „všestranný“ kus rôsolu s čiernou stonožkou vo svojom vnútri.  Tak ako je Orwellov román 1984 esejou o politike anglického jazyka, Nahý obed je určitým spôsobom knižka o odpore proti spracúvaniu človeka a prenikaniu do jeho súkromia, ktoré vykonáva štát a najatí manipulátori jazyka aj obrazov. Obracia sa k podvedomiu a veľa opisov je prevzatých zo snov. Ide vlastne o politický humor a zároveň akúsi „príručku“, ako sa brániť totalitnému brainwashingu.

Burroughs okrem svojho najslávnejšieho diela, ktoré sa dočkalo aj filmovej verzie (kanadský režisér David Cronenberg ho adaptoval v roku 1992) a časopis Time ho v roku 2005 zaradil medzi stovku najslávnejších románov napísaných po roku 1923, vytvoril viac ako tri desiatky ďalších titulov: romány (napr. Feťák, Teploš, Listy o Yage), poviedky, eseje a listy. Vyšlo o ňom niekoľko biografií aj štúdií a vznikol celovečerný dokument. V posledných rokoch svojho života sa venoval aj výtvarnému umeniu – maľby vytvárané často netradičnými technikami (napr. brokovnicové obrazy vznikali rozstrieľaním plechovíc s farbami) boli a sú s úspechom vystavované a predávané po celom svete. Zabrúsil aj do rockového sveta – spolupracoval s multimediálnou umelkyňou Laurie Anderson na albume Mr. Heartbreak, ovplyvnil Iggyho Poppa najmä na platni Raw Power, Rolling Stones priznali inšpiráciu románom Cities Of The Red Night, poctu mu vzdávali R.E.M., Debbie Harry, Nirvana a David Bowie, ktorý povedal: „Všetko, čo Burroughs v 60. a 70. rokoch napísal, sa pozvoľna stalo skutočnosťou: zmätenie symbolov a ich významov, bleskový charakter udalostí nášho života.“

Vyšlo mu viacero experimentálnych albumov, na ktorých ho pri zvukových pokusoch a čítaní jeho diel sprevádzajú Sonic Youth, John Cale alebo rapová kapela Disposable Heroes Of Hiphoprisy. Podieľal sa aj na modernej verzii Čarostrelca Carla Maria von Weber v réžii Roberta Wilsona – napísal libreto a hudbu zložil Tom Waits (ukážky vyšli na jeho platni Black Rider). Niektoré skupiny si dávali svoje názvy podľa Burroughsových prác (Soft Machine, Dead Fingers Talk).

Burroughs na Harvarde študoval antropológiu, porovnávaciu lingvistiku a anglickú literatúru (jedným z jeho profesorov bol aj T. S. Eliot), semester medicíny vo Viedni aj sémantiku u poľského lingvistu Alfréda Korzybského. Jeho jazykovo a štrukturálne náročné písomnosti do češtiny prekladá beatnikológ Josef Raubolf už od samizdatových 80. rokov. Ten o práci na Nahom obede (česky vyšiel vo vydavateľstve Arcadia v roku 1994) hovorí: „Bylo to něco šílenýho a nedokážu si představit, že bych to překládal znovu. Byl jsem jako posedlý, seděl jsem u stroje deset hodin denne a víc. Když jsem musel práci přerušit, bylo to jako kdybych měl absťák.“

Slovenský preklad Nahého obeda zatiaľ neexistuje...