Cestu k európskemu metropolitnému islamu som dlho odkladal. Križovatka v marockej štvrti v Anderlechte bola asi jediným miestom na svete, kde ma v živote ohrozovalo násilie. Nedávno som sa odhodlal a pustil sa do rešeršovania. Navštívil som jedného z najveriacejších a jedného z najneveriacejších moslimov v meste. Zdvorilo rezervovaného teológa Mustafu a srdečne hyperaktívneho hiphopového tanečníka Saida.
EÚ a islam sa nikde tak tesne nedotýkajú, ako v „Grande Mosque“. „Veľká mešita”, postavená ako orientálny pavilón pre svetovú výstavu v roku 1897, je dnes naozaj mešitou. V tejto exemplárnej budove pôsobia štyria magrebínski imámi, okrem toho aj jeden saudský, egyptský, turecký a albánsky imám. Každý piatok o druhej sem prichádza zástup 800 v bielom odetých veriacich. Prichádza roklinami medzi úradmi Európskej štvrte.
Opýtal som sa imáma Mustafu, pochádzajúceho z Maroka, či mu neprekážajú európske bežkyne, ktoré sporo odeté robia v „Jubelparku“ jogging v bezprostrednej blízkosti mešity. Nie, odpovedal s jemným úsmevom. Označil to ako výhodu, že mešita stojí v nemoslimskej štvrti. On sa vraj stará o konvertitov a mal už aj niekoľko eurokratov, ktorí konvertovali na islam. „Väčšina z nich to nedá na pracovisku najavo, boja sa negatívnych reakcií.“
Vyzuli sme si topánky a imám mi ukázal veľkú sálu. Na koberci kľačalo zopár mužov, ponorených do modlitby. Takmer nečujné mrmlanie, bzučanie elektrických ventilátorov, pomalé pohyby, pokoj. Niektorí sedeli nečinne opretí o stĺpy. „Meditujú,“ vysvetlil mi imám. Uprostred sály sa postavil mocný muezín. Imám ukázal na kazateľnicu, tróniacu na vrchole drevených schodíkov, z ktorej v piatky káže; váčšinu z piatkovej motlitby, trvajúcej len 35 minút, tvorí kázeň. Povedal, že sa vo svojich kázňach venuje témam ako spor o karikatúry. Môže sa stať, že v jednej z osemdesiatich bruselských mešít prilieva kazateľ olej do ohňa. On sám sa však snaží ľudí upokojovať. Rozsiahlym programom podujatí vo „Veľkej mešite“ sa vraj zasadzuje za dialóg medzi náboženstvami.
O deň neskôr ma viezol Anderlechtom hiphopový tanečník Said. Má vyše tridsať a na scéne ho považujú za „old school”. Mal na sebe Adidas dres v štýle sedemdesiatych rokov. Vlastní síce tradičný piatkový biely odev, no sotvakedy zájde do mešity. Má len zriedkavý kontakt so svojím veriacim otcom, je ženatý s nemoslimkou z Haiti, adrenalín z tanca si uzemňuje trávou. Našťastie šiel pomaly, lebo jeho gestikulácia za volantom nemala ďaleko od brejk dance. Otázka týkajúca sa islamu ho rozrušila, lebo jeho kamoš Hamed už netancuje.
Hamed, hovoril Said, konzultoval s piatimi imámami. Žiaden imám mu tanec priamo nezakázal, „no jeden Hamedovi povedal: Tancovanie nie je dobré.” Hamed teda usúdil, že predvádzať sa na verejnosti sa protiví duchu islamu. Said však žije z verejných vystúpení.
Usadili sme sa v maličkej záhradke jeho prízemného bytu, jeho manželka priniesla von jeho malého syna Sahela. Sahel po arabsky znamená „ľahko“, jeho otec si však robil ťažké výčitky. „To, čo robím“, vykĺzlo mu, „je vlastne ešte horšie než to, čo robí Hamed. Ja učím tancovať ešte aj deti.“ No bude vraj ďalej tancovať, zakončil Said s rovnako vzdorovitým ako zneisteným pohľadom. Hamed tancuje už iba doma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.